bláznivá žena

Bol raz jeden človek, Janom ho volali, jeho ženou bola Kata. Hovorí raz Jano:
— Počuj, Katka, idem orať, priprav mi dobrú večeru: klobásu a dobrého vína. Rozumieš?
— Len choď — odpovie Kata — s takou večerou ťa budem čakať, že i kráľ by si po nej oblízal prsty.
Jano odišiel, Kata zostala doma. Celý deň vláčila sa hore-dolu, strcala sa po dome, ošmietala sa a potom, keď sa začalo zmŕkať, pribrala sa k večeri. Veľký kus klobásy postavila do hrnca, a ako sa tak začne smažiť, škvariť, príde jej na um, že i vína treba doniesť. Skočí, na ohnisku nechá klobásu, sbehne do pivnice, otočila čap a podložila pod sud sklenicu. Tečie víno, tečie, sklenica dávno je už plná, ale Kata to nevidí, lebo zo suda ešte tečie... Náhle síde jej na um, že pes by mohol odniesť klobásu. Hop! vyskočí, tam nechá sklenicu, beží do kuchyne a naozaj, nemýlila sa — pes práve vybehol s klobásou. Za ním! Beží o zlomkrky, naháňa psa, beží za ním cez dedinu, do poľa, ba ešte i do lesa. A darmo bežala, psa nedohonila. Taká bola unavená, že vyplazila jazyk a vrátila sa, pomaly sa tackajúc domov. Cestou síde jej na um, že — Bože dobrý —- posiaľ už vytieklo všetko víno, veď zabudla čap zatočiť. Príde domov, síde do pivnice a tu po zemi len tak čúri víno: po pás brodila v ňom! Kvapka, hej, čo by len kvapka, bola ostala v sude.
— Jaj, Bože môj, Bože môj, čo mám robiť? Čo mi povie muž, keď príde domov!? — nariekala, bedákala Kata.
— Už to mám, už to mám! — vykríkla natešená. V pivnici bolo vrece múky, túto pekne porozsýpala po zemi.
— No, hľa — povie si v duchu — aká je teraz pekná, biela, čistá podlaha v pivnici! Viem, poteší sa Jano, keď to uvidí.
Príde domov Jano a opýta sa:
— No, Kata, čo nového?
— Ó, duša moja, mužíčku môj drahý — počala nariekať Kata — chcela som ti pripraviť klobásu, ale kým som sbehla pre víno, prišlo psisko a potiahlo si klobásku. Bežala som za ním, ale medzitým vytieklo všetko víno do poslednej kvapky. Ale, nermúť sa, mužíčku, lebo podlahu v pivnici vysypala som pšeničnou múkou, taká je teraz pivnica čistá, ani káplička!
— Kata, Kata — poklepal jej Jano po čele kedy budeš mať už rozum. Klobásu sožerie pes, víno necháš vytiecť a posledným vrecom múky vysypeš v pivnici dlážku. Oj, Kata, Kata!
— Oj, mužíčku môj drahý, prečo si mi vopred nepovedal, čo mám robiť? — vyhovárala sa bláznivá žena.
Zamyslel sa Jano: bláznivá žena, bude treba dať pozor, aby sme nevyšli na psí tridsiatok. Všetko môže vziať zkazu. Mal uhonobený pekný groš, zamenil peniažky za zlato i povedal Kate:
— Dívaj sa, Kata. Toto sú žlté krajciare. Presypem ich do hrnca, zanesiem do maštale a tam zakopem pod žľab, no, nedotkni sa mi ich, lebo, hovorím ti, obanuješ!
— Ale ja že by som sa ti ich dotkla?! — spierala sa Kata. — Čo si myslíš o mne?
No dobre, zakopal Jano svoje zlato. Čas bežal, minulo niekoľko týždňov, odišiel Jano z domu a kým sa vrátil domov, prišli ku Kate dvoja chlapi, takí, čo predávajú hrnce, sklenice, taniere a ešte i iné veci. Opýtali sa Katy, či nekúpi?
— ó, rada by som kúpila - - hovorí Kata — ale nemám peňazí. Ale keby ste prijali žlté krajciare, kúpila by som.
— Žlté krajciare? Ukážte!
— Choďte do maštale, tam sú pod žľabom zakopané v hrnci. Mne tam neslobodno isť.
A laganom nebolo viac treba; vošli do maštale, vykopali hrniec, zlato pobrali a zmizli. Hromadu hrncov a krčiažkov nechali Kate. Až teraz spamätala sa Kata, lebo čože bude robiť s toľkými hrncami, keď ich má plnú kuchyňu. Nakoniec, čo vymyslela, čo nie, niekoľko hrncov obrátila hore dnom a pekne do radu postavala ich na plot, a veľmi sa jej páčilo, keď uvidela, že toľko hrncov a hrnčekov krášli jej plot.
Príde domov Jano, vidí hromadu hrncov i opýta sa Katy:
— čo si to zas urobila, žena?
— Nuž veru, duša moja, hrnce som pokúpila za žlté krajciare, ale nešla som pre ne ja do maštale, hrnčiari si ich vybrali zpopod válova a sobrali.
— Ó, Kata, Kata, čo si to urobila! Veď to všetko bolo samé zlato! Bol to celý náš majetok. No, to si nemala urobiť!
— Veru, nevedela som — bránila sa Kata — prečo si mi to nepovedal?
Rmútili sa, nariekali, ale nedalo sa už nič robiť. Tu prehovorí Kata:
— Poďme za zbojníkmi. Azda ich ešte dobehneme a vrátia nám zlato!
— Máš pravdu — povedal Jano — poďme za kmínmi. Naklaď do torby chleba, masla, syra, aby sme mali na cestu.
Kata naplnila veľkú tanistru chlebom, maslom, syrom; potom vybrali sa za kmínmi. Po predku šiel Jano, za ním Kata s batohom na chrbte. Ani za všetky poklady sveta nebola by šla Kata po predku, lebo si myslela, že keď sa obrátia, ona bude na predku a o toľko pôjde na zpiatočnej ceste menej. Hej, veru, bola to múdra osôbka, tá Kata!
Ako tak idú, prídu pred veľkú horu, prejdú cez ňu, Jano po predku, Kata za ním. Zrazu sa Kata zastaví, díva sa, díva na vyryté koľaje s ľava — s prava a počne v duchu nariekať, vzdychať: — Bože môj, Bože môj, hľa, aká je tá zem rozkrájaná, aká je doráňaná so všetkých strán — veru nikdy sa jej to nezahojí Poľutovala zem a aby ju tak nebolely zárezy kolies, maslom ponatierala koľaje s oboch strán. Ako tak natiera tie boľavé zárezy kolies, vygrúnkal sa jej z batoha kus syra a hŕŕ! — skotúľal sa dolu vŕškom až pod samú horu. Povie si Kata:
— Eh, veru nepôjdem pre teba! Ja som už urobila túto cestu, nech ide preň druhý kus syra a nech ťa donesie zpäť!
Vybrala kus syra z batoha, a zagrúnkala ho za prvým. Ale syry sa veru nevracaly a Kata poslala za nimi ešte kus, nuž ak traja spoločne skorej a vďačnejšie prídu hore. No, mohla sa načakať, ani sa len nepohly.
— Ej, ej — rozhnevala sa Kata — a tieto ktože naučil takému móresu? Akiste tretí syr zmýlil si cestu a nenašiel ich? Pošlem za nimi i štvrtý.
Poslala za nimi štvrtý, piaty, šiesty — viac nebolo. Čakala, dlho čakala, ale keď sa nevracaly, ona veru nie je blázon, aby šla za nimi. Ani ich nepočká, nech prídu — ak chcú — samy!
Medzitým sadol si Jano do chládku pod košatý strom, a čakal Katu, aby prišla s batohom, lebo v žalúdku počali mu cigáni vyhrávať. Príde Kata, celkom udychčaná, spotená a sadne si k Janovi.
— No, Kata, daj maslo, syr, najeme sa.
Bola by dala, keby bola mala, ale krem suchého chleba nemala ničoho.
- Nuž a maslo, syr; kdeže sa podely? — pýta sa Jano.
— Ó, mužíčku drahý, maslom natrela som s oboch strán koľaje, snáď ich tak nedoráňajú kolesá. Jeden syr sa skotúľal dolu vŕškom, ostatné poslala som za ním, hneď prídu za nami, mužíčku drahý. — Oj, Kata, Kata, čo si to urobila? Nemala si...
— A prečože si mi to nepovedal?
Keď niet masla, keď niet syra i suchý chlieb je dobrý a pustili sa do suchého chleba. Ako tak jedia, prežúvajú, opýta sa Jano:
— Ozaj, či si zavrela dvere, keď sme odchádzali z domu?
— Nie, veru. Nekázal si...
— Nuž, bež domov, zavri dvere a dones niečo na jedenie.
Ide Kata domov a rozmýšľa takto: — Akiste môj muž nemá rád syr a maslo, vezmem mu do batoha tŕnok a krčah octu. To mu len bude dobré.
Naplnila batoh trnkami, naliala do krčaha octu, sobrala dvere a naložila si ich na plecia. Myslela si, že keď vezme s sebou dvere, nikto ich nebude môcť otvoríť a tak nevojde do domu. Potom pobrala sa za mužom, šla pomaly, veď kdeže by sa bola mohla ponáhľať, keď sotva stačila uniesť dvere.
— Ale, čo tam potom — myslela si v duchu — aspoň si oddýchne Jano, môj drahý mužíček.
Ale už len šla, pomaličky prešľapovala s nohy na nohu a celá udychčaná vyšla hore a s veľkým potešením oznamovala mužovi:
— Nuž, mužíček môj drahý, tu sú dvere, teraz sa už sám ustrežie náš dom.
— Oj, Kata, Kata, si ty ale múdra ženička! vykríkol Jano. — Teraz už nevojde do domu iba ten, komu sa nebude chcieť. Nuž ale dobre, ked si ich už doniesla, nes ich len ďalej, vrátiť sa — nevrátime. — Ale hej, mužíčku drahý — hovorí Kata — veľmi vďačne ponesiem, len torbu a krčah vezmi, lebo sú mi veľmi ťažké.
Šli, dlho šli, potom prišli do lesa a tu hľadali zbojníkov, ale nenašli ich. Medzitým sa zmrklo a unavení, ospalí hľadali si miesto, kde by strávili noc. Vyškriabali sa na vysokú jedľu a tam sa uložili. A sotva sa uhniezdili, príde celá hromada zbojníkov, posadajú si pod vysokú jedľu, práve pod tú, na ktorej sedeli Jano a Kata. Nakladú si veľkú vatru a potom povykladajú všetko, čo cez deň nazbíjali, aby sa pekne podelili. I myslí si Jano v duchu: Na dobré miesto ste prišli, hneď vám ja ukážem! Pekne pomaličky spustil sa po druhej strane dolu a nakládol si plné vrecká kamením: týmito pozabíja zbojníkov. A hádzal dolu kamene, ale ani jedným netrafil. Ozve sa jeden zbojník:
— Tak sa mi zdá, že čochvíľa bude svitať, lebo vietor sdúva so stromu šišky.
Medzitým Kata stále držala na pleci dvere, na krku jej visela ťažká torba, v ruke krčah. Ťažko jej bolo a preto pošepne tichým hlasom mužovi:
— Počuj, mužíčku drahý, nevládzem už ďalej držať trnky, shodím ich dolu.
— Jaj, neshadzuj, duša moja, Katulienka, lebo nás zbadajú zbojníci.
— Musím ich shodiť, lebo nevládzem už ďalej, mužíčku...
— Nuž, nech to čert vezme, shoď!
A v tom okamihu počaly cupkať pomedzi konáre trnky na zem. — Ako sa zdá, na tomto strome je plno vtákov, stále čosi na nás padá.
Po krátkej chvíľke ozve sa Kata:
— Jaj, mužíčku môj, musím vyliať ocot, nevládzem ho držať.
— Kata, ne vylieva j, zbadajú nás zbojníci.
— Ale ja už nevládzem...
— Nuž, nech to čert vezme, vylej!
A už aj vyliala ocot, ktorý sa do poslednej kvapky rozlial po zbojníkoch.
— Rosa padá — ozve sa jeden zbojník. Po krátkom čase ozve sa zas Kata:
— Jaj, dvere mi tlačia plecia! Omdlievam. Mužíčku drahý, shodím dolu dvere.
— Neshadzuj, Kata, veď zbadajú nás zbojníci. Bude nám beda!
— Ja ich veru shodím. Nevládzem už.
- Nuž, shoď, čo ja dbám, tisíc okovaných! Ale ešte ani nedopovedal, pustila Kata dvere a tieto so strašným rachotom, hlukom padly na zbojníkov. Hej, bolo že tam laku
— Čert! čert! — kričali zbojníci a rozpŕchli sa o zlomkrky, kde ktorý mohol.
A keď potom nezostalo po nich ani chýru — ani slychu, sišli dolu so stroma, posbierali všetky poklady, ktoré našli pod stromom, zaniesli si domov a od tých čias žili obaja bláznivci ako ryba vo vode. A žijú ešte i dnes, ak nezomreli.