chudobný a bohatý

Kedysi dávno, keď ešte Kristus chodieval po zemi, stalo sa, že Pán Kristus unavený prišiel do jednej dediny. Hneď na konci dediny boly v susedstve dva domy, jeden vysoký, murovaný, druhý nízky, drevený. Myslel si Kristus, že vojde do pekného domu, lebo tam býva bohatý sedliak i skôr ho prenocuje. Vojde, zaklope na dvere, boháč otvorí okno a opýta sa: — Kto je to, čo tu hľadáte?
— Chudobný pocestný som — odpovedal Ježiš Kristus — nocľah si hľadám.
Dobre si ho obzrel boháč od päty do hlavy a keď videl, že naozaj je chudobný (mal ošúchané, ošarpané šaty) osopil sa naň surovo:
— No, ešte to by mi bolo treba, aby som každému vandrovníkovi nocľah dal, mohol by som isť po žobraní. Len si ty hľadaj inde nocľah — a privrel okno.
Kristus Pán stál tam chvíľku, potom vošiel do domu chudobného a zaklopal na dvere. Ešte v tom okamžiku roztvorily sa dvere a chudobný sedliak zaviedol ho do svojho príbytku, kde si s radosťou podržal pocestného na noc. Ba srdečne privítala ho i žena a ešte sa i vyhovorila, že sú chudobní, nemôžu ho uhostiť bohatou večerou, ale že, reku, s tým, čo Pán Boh požehnal, vďačne sa rozdelia. Postavila na šporák hrniec so zemniakmi, zaliala vodou a kým zovrely, podojila jedinú kozičku. Keď sa zemiaky uvarily, gazdiná prestrela stôl. Kristu Pánovi ozaj veľmi chutnala chudobná večera, lebo videl, že dávajú zo srdca radi a že týmto ľudom len tak žiari spokojnosť s tvárí. Po večeri zavolá si žena stranou muža a povie mu:
— My si dnes ľahneme na zem, donesiem slamy a pocestný nech si ľahne do postele. Vidno, že je veľmi ustatý, chudák ustal na ceste, nech si oddýchne.
- Veru tak, žena moja — povedal chudobný a už aj ponúkol hosťovi posteľ. Pán Ježiš sa dlho zdráhal, že nie, že on sa aj na zemi vyspí, nech si len oni políhajú do postele, lebo sú už starí, no darmo, Kristus Pán musel si ľahnúť do postele a domáci veru na slame strávili noc
A sotva sa počalo brieždiť, gazdiná vstala a počala chystať skromné raňajky: rascovú polievku — lebo nevystačilo na iné; ale Pánu Ježišovi chutnala, keď videl, že vďačne dávajú. Po raňajkách sberá sa Kristus Pán na ďalšiu cestu, poďakuje sa pekne za nocľah, vďačné pohostenie, a keď už bol vo dverách, povie chudobnému:
— Takí láskaví boli ste ku mne, pohostili ste ma i nemôžem vám to zabudnúť. Pýtajte si odo mňa troje vecí a ja vám ich splním.
— čo by som si iného pýtal ako dôjsť slávy nebeskej! Potom, aby sme boli zdraví a aby sme mali svoj každodenný chlebíček. A po tretie, veru ani neviem, čo si mám žiadať.
Povie mu Pán Ježiš:
— Žiadaj, aby si mal namiesto starého nový dom. Odpovie chudobný sedliak':
— Ak je to v tvojej možnosti, veru pristal by som.
A ešte sa dobre ani neobzreli, už stál na mieste starej chalupy nový, krásny dom a s tým sa s nimi rozlúčil a šiel svojou cestou.
Medzitým zobudil sa boháč, vyzrel von oknom a uvidel, že vedia jeho domu stál nový, krásny, vysoký dom, krajší než jeho. Díva sa, díva, neverí svojmu zraku i povie svojej žene:
— Ženo, dívaj sa, čo sa stalo. Včera stála tu ešte chalupa na spadnutie a dnes už krásny, murovaný dom, pokrytý bridlicou. Zaskoč tam a opýtaj sa, čo a ako sa to stalo?
Zabehla žena a pýta sa chudobného: — Čo sa to stalo? — Tento povedal:
— Čo sa stalo? Včera k nám prišiel chudobný pocestný, susedka moja, či by sme mu vraj nocľahu nedali a ráno, keď odchádzal, povedal, aby sme si želali troje vecí, že nám ich vyplní.
— A vy, ak sa smiem opýtať, čo ste si žiadali?
— Večnú blaženosť, zdravie pri každodennom chlebíčku a nakoniec nový dom.
Beží suseda domov a rozpovie mužovi, čo počula.
— Hej, keby som to bol vedeli Ej, ej, zaslúžil by som niekoľko po hlave. Ako som to len mohol nevedieť? Veď ten pocestný bol včera u mňa a ja som ho vyhnal.
— Chytro, sadaj na koňa — pobádala ho žena — a bež za nim. Pohostíme ho i splní nám tri prosby.
A boháč, nedal si veru dva krát povedať, vyskočil na koňa a o chvíľu dobehol Ježiša Krista i volal ho sladkými, láskavými slovy, aby sa len vrátil, že ho pohostia, i včera, že by ho bol vďačne poctil, pohostil, dal mu prenocovať, ale že nemohol nájsť napochytro kľúč odo dverí a on, že medzitým odišiel. Ale, že ak ešte niekedy povedie ho tadeto cesta, len aby smelo k nemu prišiel, že milerád ho uhostí.
— No dobre — odpovedal Kristus - - ak ešte raz povedie ma tadeto cesta, vojdem do tvojho domu.
Ale boháč rád by bol vedel, či i jemu vyplní pocestný tri prosby. I opýtal sa, či si ich môže predostrieť ako jeho sused.
— Predostrieť, môžeš si predostrieť — rečie Kristus — no lepšie bude, keď nepredostreš.
Myslí si v duchu boháč, ako si niečo vymyslí, čo ho urobí ešte bohatším.
— Len choď domov — hovorí Kristus — splnia sa ti tri prosby.
Hej, tešil sa boháč, veľmi natešený uberal sa domov a stále premýšľal, čo si má žiadať. Uvoľnil koňovi uzdu, kôň začal strečkovať, vyskakovať, čím boháča stále mýlil v myslení. Udrel ho po šiji, upokojoval ho, no tento len skákal, strečkoval, bol nepokojný. Boháča prešla trpezlivosť. Vo veľkej zlosti vykríkol: — Bodaj si si krky vytruštil!
A len toľko, čo vyriekol tieto slová, kôň sa pošmykol, padol a zlomil si väzy. Vytrčil kopytá, kopol do vzduchu a viac sa ani nepohnul.
— No, čo robiť, zdochol — zarmútil sa boháč. — Splnila sa mi prvá prosba. Ale, mám ešte dve prosby, dám si už lepší pozor.
Posberal s neho ohlavce, sedlo, priviazal si na chrbát a tak šiel pešky domov. Slniečko pripekalo, zavislo nad hlavou, vo vzduchu rozliala sa horúčava a boháč dobre že sa neroztopil, sedlo omínalo mu chrbát a stále nevedel ešte, čo by si mal želať. Zamyslel sa, ej dobre že je teraz jeho žene doma. Sedí si v chladnej izbe a nepotí sa, ako on. Veľmi ho to zlostilo, veď kdeže by aj nie! A rozkokošený povedal:
— Bodaj by moja žena sedela v tomto sedle a nevedela sa s neho pohnúť na miesto toho, čo sa ja tu s ním mordujem a vlečiem ho na chrbte.
A len čo vypovedal posledné slovo, spadlo mu sedlo s chrbta, a prepadlo sa ani čo by ho zem bola pohltila.
— Ťuh, bodaj že ťa! — zbadal sa boháč. — Splnila sa mu i druhá prosba. Ale teraz si už rozmyslím, čo si mám žiadať.
Rozbehol sa, aby čím skorej bol doma v chladnej izbe a tam pokojne mohol rozmýšľať. I príde domov, otvorí dvere a čo nevidí! Jeho žena sedí na sedle, narieka, kričí, mocuje sa, ale nijako nie a nie sosadnúť!
— Len zostaň tam — myslí si boháč — ja budem teraz žiadať bohatstvo celého sveta.
— Hú, nech ťa hrom zabije i s tvojím bohatstvom, — zahriakla ho žena. - - Čo mi je z bohatstva celého sveta, keď budem musieť tu sedieť na tomto prekliatom sedle do svojej smrti! Keď si si želal, aby som sedela na tomto sedle, žiadaj teraz, aby som sa dostala dolu s neho!
Či chcel, či nechcel, čo mal robiť boháč, musel prosiť, o čo ho žiadala žena. A ešte v tom okamihu sosadla žena so sedla i osopila sa na muža:
— Hľa, ty chumaj sprostý! Čo si to vykonal? Ja by veru bola ináč zariadila celú vec!
Najradšej by ho bola nechala sedieť v tom sedle.
Od tých čias nebolo pokoja v dome boháča. Ale chudobní: tí si žili v pokoji, bez zvady, pri zdraví a každodennom chlebíčku a v nádeji na večnú blaženosť. Či bolo kedy šťastnejších ľudí na svete?