Dobrý vojak Švejk opatruje omšové víno

Apoštolský poľný vikár doktor Koloman Belopotoczky, biskup tricalský, menoval vojenským kňazom posádky v Tridente Augustína Kleinschrodta. Medzi obyčajným duchovným, kňazom civilistom, a duchovným vojenským je veľký rozdiel.
Vojenský duchovný je platený štátom, je to vojenský úradník v určitej hodnostnej triede, má právo nosiť meč a právo súboje. Duchovný – civilista dostáva síce tiež odmenu od štátu, ale musí sa snažiť i z veriacich získať nejaké peniaze, aby mohol pohodlne žiť.
Vojak nemusí pozdraviť obyčajného kňaza, ale musí vzdať vojenskému kňazovi patričnú úctu, inak je zatvorený. Boh má teda tu dvojitých zástupcov civilných a vojenských.
Civilný musí sa starať o politickú agitáciu, vojenský potom spovedať vojakov a zatvárajúc ich, čo zaiste mal Hospodin už vtedy v úmysle, keď stvoril túto hriešnu zem a keď neskôr stvoril i Augustína Kleinschrodta.
Keď sa tento dôstojný pán valil ulicami Tridentu, vyzeral z diaľky ako kométa, ktorou chce rozhnevaný Boh trestať toto nešťastné mesto. Bol strašný vo svojej velebnosti a išla o ňom povesť, že už v Uhorsku mal tri súboje, v ktorých usekol nosy všetkým protivníkom z dôstojníckeho kasína, ktorí boli príliš vlažní vo viere.
Zmenšiac tak objemovo neveru, bol prevelený do Tridentu v tom období, keď dobrý vojak Švejk opustil vojenské väzenie a vrátil sa ku svojej kumpánii, aby pokračoval v obrane vlasti.
Duchovný otec vojenskej posádky v Tridente hľadal v tej dobe nového sluhu a šiel si ho osobne vybrať medzi mužstvom posádky.
Aký div, že keď prechádzal miestnosťami, padol jeho zrak na dobromyseľnú tvár vojaka Švejka a že poklepal mu na rameno a povedal:
„Pôjdeš so mnou!“ Dobrý vojak Švejk začal sa ospravelňovať, že nič nevyviedol, ale kaprál ho strčil a viedol do kancelárie.
V kancelárii po dlhom ospravedlňovaní vyjadril sa poddôstojník k vojenskému kňazovi, že dobrý vojak Švejk „ist cin Mistvieh“, ale dôstojný Klinschrodt ho prerušil: „Ein Mistvieh kann dach gutes Herz haben.“ Na čo dobrý vojak Švejk pokorne kývol hlavou. Jeho usmievavú tvár s úprimnými očami guľatila sa v úsmeve a duchovný vojenský pastier pri pohľade na tú dobrácku hlavu nechcel vidieť ani register trestov dobrého vojaka Švejka.
Od tej chvíle nastal pre Švejka blažený život. Pil tajne omšové víno a svojmu predstavenému čistil tak krásne koňa, že ho pochválil i dôstojný kňaz Kleinschrodt.
„Poslušne hlásim,“ ozval sa dobrý vojak Švejk, „že robím všetko možné, aby bol taký pekný ako oni.“
Potom prišli veľké dni vojenského poľného tábora v Castel-Nuovo, kde mala byť slúžená poľná omša.
Augustín Kleinschrodt používal na cirkevné účely len omšové víno dolnorakúske z Vöslau. Talianske víno nemohol ani cítiť a tak sa stalo, keď zásoba dochádzala, že zavolal k sebe dobrého vojaka Švejka a povedal mu: „Zajtra ráno pôjdeš do mesta pre víno z Dolného Rakúska z Vöslau. V kancelárii dostaneš peniaze a prinesieš osemlitrový súdok. Vrátiť sa hneď! Tiež si pamätaj, z Vöslau v Dolnom Rakúsku. Ab Treten!“
Dostal na druhý deň 20 korún. Aby pri návrate mu hliadka nebránila pri vstupe do tábora, bol mu vyhotovený preukaz: „V úradnej povinnosti pre víno.“
dobrý vojak Švejk odišiel do mesta, svedomito si opakoval cez celé mesto „Vöslau, Nieder Österreich“, to isté hlásil i na stanici a za tr švrte hodiny šiel spokojne vlakom do Dolného Rakúska.

V ten deň dôstojný priebeh poľnej omše rušilo len trpké talianske víno v konvici.
Navečer bol Augustin Kleinschrodt presvedčený, že dobrý vojak Švejk je lotor, ktorý zabúda na svoje vojenské povinnosti.
Nadávanie Augustina Kleinchrodta bolo počuť v celom tábore a nieslo sa až k alpským velikánom, splývalo do údolia, kadiaľ pred niekoľkými hodinami so spokojným úsmevom a s vedomím riadneho plnenia si povinností sa viezol dobrý vojak Švejk.
Šiel údolím, prechádzal tunely a na každej stanici pýtal sa sucho: „Vöslau, Nieder Österreich?“
Konečne dobromyseľnú tvár vojaka Švejka zazrela stanica vo Vöslau a dobrý vojak Švejk ukázal nejakému mužovi v úradnej čiapke vojenský úradný preukaz: „V úradnej povinnosti po víno!“
Ľúbezne sa usmievajúc, pýtal sa, kde sú tu kasárne.
Muž s čiapkou pýtal sa ho na prepísanú cestu. Dobrý vojak Švejk prehlásil, že nevie, čo je to predpísaná cesta.
Potom prišli ešte dvaja muži s čiapkami a začali Švejkovi vysvetľovať, že najbližšie kasárne sú v Korneuburku.
Dobrý vojak Švejk si teda kúpil lístok do Korneuburku a šiel ďalej.
V Korneuburku je železničný pluk a v kasárňach sa veľmi divili, keď sa v noci objavil dobrý vojak Švejk v dverách kasární a ukazoval hliadke svoj preukaz: „V úradnej povinnosti pre víno.“
„Necháme to až na ráno,“ povedala hliadka, „pán inšpekčný dôstojník práve zaspal.“
Dobrý vojak Švejk si ľahol na pohovku s blaženým vedomím, že robí pre štát čo môže a zaspal spokojne.
Ráno viedli ho do kancelárie skladísk. Tam poddôstojníkovi ukázal svoj sprievodný list „V úradnej povinnosti pre víno“, preukaz s razítkom „Feldlager-Castel-Nuovo Rgt. 102, Bat. 3“ a podpisom dôstojníka toho dňa.
Vyjavený poddôstojník viedol ho do plukovníkovej kancelárie, kde bol podrobený výsluchu.
„Poslušne hlásim,“ povedal dobrý vojak Švejk, „prišiel som z nariadenia dôstojného kňaza Kleinschrodta z Tridentu. Mám priviezť osemlitrový súdok omšového vína z Vöslau.“
Nastala veľká porada. Jeho dobromyseľnú, jednoduchú tvár, úprimné vojenské správanie a jeho sprievodný list: „V úradnej povinnosti pre víno“, s riadne overeným razítkom, to všetko robilo čo najpriaznivejší dojem a celú záležitosť ešte zložitejšou.
Konala sa veľká debata a bol vyslovený názor, že sa asi dôstojný kňaz Augustín Kleinschrodt zbláznil a že neostáva nič iné, len poslať dobrého vojaka Švejka späť.
Poddôstojník teda chystal pre Švejka prikázanú cestu. Bol to dobrý človek a nezáležalo mu na nejakom kilometri. I vypísal mu cestu cez Viedeň, Záhreb, Terst, Trident. Cestu mu vypočítali na dva dni. Dali mu 1,60 korún. Poddôstojník mu kúpil lístok a kuchár mu dal zo súcitu do rúk tri bochníčky chleba.
Zatiaľ chodil po chodbe v Castel-Nuovo poľný kňaz Augustin Kleinschrodt, škrípal zubami a nevravel nič, len: „Chytiť, zviazať, zastreliť!“
Dobrého vojaka Švejka viedli ako dezertéra a aké bolo prekvapenie, keď na štvrtý deň v noci objavil sa pri vchode dobrý vojak Švejk a s úsmevom odovzdával hliadke svoju prikázanú cestu z Korneuburku a svoj preukaz z tábora: „V úradnej povinnosti pre víno.“
Hneď sa ho chopili a na jeho úžas mu dali putá a viedli ho do baráku, kde ho zavreli.
Ráno ho viedli do mesta do kasární.
Súčasne prišiel prípis od železničného pluku z Korneuburku, v ktorom sa pýta plukovník, prečo dôstojný kňaz Augustin Kleinschrodt poslal do Korneuburku vojaka Švejka pre omšové víno z Vöslau.
Konaná bola po výsluchu vojaka Švejka, ktorý povedal úprimne s blaženým úsmevom, ako sa všetko stalo, veľká porada a dôstojný kňaz Augustin Kleinschrodt šiel navštíviť dobrého vojaka Švejka do väzenia. „Urobíš najlepšie, ty dobytok keď sa dáš superarbitrovať, aby sme mali od teba pokoj.“
A tu dobrý vojak Švejk povedal, pozerajúc úprimne na poľného kňaza: „Poslušne hlásim, že budem slúžiť cisárovi pánovi až do posledného dychu!“