Dobrý vojak Švejk sa učí zaobchádzať so strelnou bavlnou

A bolo tak, ako mu povedal dôstojný kňaz. „Švejk, ty mamľas, keď chceš slúžiť, tak budeš slúžiť medzi strelnou bavlnou. Snáď ti tam bude dobre.“
Tak dobrý vojak Švejk učil sa v sklade zaobchádzať so strelnou bavlnou. Nabíjal ňou torpéda. Táto služba nie je na zábavu, pretože ste stále jednou nohou vo vzduchu a druhou v hrobe.
Dobrý vojak Švejk sa však nebál. Žil medzi dynamitom, ekrazitom a strelnou bavlnou spokojne ako čestný vojak a z baráku, kde nabíjal torpéda tou strašnou výbušninou, ozýval sa jeho spev:
„Pimont, Pimont, čo si ty za pána, že za tebou spadla tá majlandská brána, hop, hop, hop.“
Po tej krásnej piesni, ktorá robila z dobrého vojaka Švejka leva, prichádzali na rad iné dojímavé piesne o knedliach ako hlava veľkých, ktoré jedával dobrý vojak Švejk s nesmiernou rozkošou.
A tak žil spokojne medzi strelnou bavlnou, sám a sám v jednom zo skladištných barákov.
A tu jedného dňa prišla inšpekcia, ktorá chodí od jedného baráku ku druhému a prezerá, či je všetko v poriadku.
Keď prišli až do baráku, kde dobrý vojak Švejk učil sa zaobchádzať so strelnou bavlnou, tu uvideli podľa oblakov tabakového dymu, ktorý sa mu valil z fajky, že dobrý vojak Švejk je neohrozený vojak.
Švejk, vidiac vojenských pánov, vstal a podľa predpisu vybral fajku úst a položil ju na najkratšiu vzdialenosť od seba, aby ju mal čo najbližšie, a to do otvoreného oceľového suda so strelnou bavlnou. Pritom predniesol, salutujúc.
„Poslušne hlásim, že nie je nič nové že je všetko v poriadku.“
Sú okamžiky v ľudskom živote, keď duchaprítomnosť hrá veľkú rolu.
Najrozumnejší z celej spoločnosti bol pán obršt. Zo strelnej bavlny vystupovali krúžky tabakového dymu a tu povedal: „Švejk, fajčite ďalej!“
To bolo múdre slovo, pretože je rozhodne lepšie, keď je zapálená fajka v ústach ako v strelnej bavlne. Švejk zasalutoval a povedal: „Poslušne hlásim, že budem fajčiť.“
Bol to poslušný vojak.
„A teraz, Švejk, poďte na strážnicu!“
„Poslušne hlásim, že nemôžem, pretože musím tu podľa predpisu byť až do šiestej, kedy ma prídu vystriedať. U strelnej bavlny musí byť stále niekto, aby sa nestalo žiadne nešťastie!“
Inšpekcia zmizla. Klusala na strážnicu, kde rozkázala, aby pre Švejka išla stráž.
Stráž išla nerada, ale predsa len išla.
Keď prišla pred barák, kde sedel so zapálenou fajkou dobrý vojak Švejk uprostred strelnej bavlny, zvolal desiatnik: „Darebák Švejk, vyhoď fajku oknom a vyjdi von.“

„Ani ma nenapadne, pán obršt rozkázal, aby som fajčil ďalej, tak ju musím fajčiť až do roztrhania tela.“
„Vylez von, dobytok!“
„A nevyleziem, poslušne prosím. Sú iba štyri hodiny a môžete ma predviesť až o šiestej. Do šiestej musím byť u strelnej bavlny, aby sa nestalo nejaké nešťastie. Ja som na to opatrn...“ to „ý“ nedopovedal. Asi ste čítali o tom veľkom nešťastí v sklade zbraní. Barák za barákom vyletel, až vyletelo všetko za trištvrte sekundy.
Začalo to v baráku, kde dobrý vojak Švejk učil sa zaobchádzať so strelnou bavlnou, a ako mohyla nad tým miestom sa nakopili dosky, tehly a železné konštrukcie prileteli sem zo všetkých strán, aby vzdali poslednú úctu statočnému Švejkovi, ktorý sa nebál strelnej bavlny.
Tri dni pracovali zákopníci na zrúcaninách a dávali dokopy hlavu, drieky, ruky a nohy, aby milý pánboh na poslednom súde lepšie poznal rôzne šarže a podľa toho ich tiež odmenil.
Boli to pravé hlavolamy. Tri dni odpratávali dosky, železné konštrukcie i zo Švejkovej mohyly a na tretí deň v noci počuli, keď sa predierali dovnútra do tej kopy, príjemný hlas: „Tá majlandská brána, tie štyri mosty...“ Pri svetle pochodní prekopávali sa za hlasom: „Ja som postavil regiment...“
A vo svetle pochodní zazreli akúsi jaskyňu, zostavenú zo železnej konštrukcie, nakopených dosák a v kútiku zazreli dobrého vojaka Švejka, ktorý odkladajúc fajku, zasalutoval a povedal: „POSLUŠNE HLÁSIM, ŽE NIE JE NIČ NOVÉ A ŽE JE VŠETKO V PORIADKU!“
Vyviedli ho von z toho zrúteného pekla a dobrý vojak Švejk, keď sa ocitol pred dôstojníkom, povedal druhý krát: „Poslušne prosím, že je všetko v poriadku, a že prosím, aby ma vystriedali, lebo je šesť hodín dávno preč a prosím tiež o proviant za ten čas, čo to na mňa spadlo.“
Statočný vojak bol jediný, ktorý z celého skladu prežil túto katastrofu.
Na jeho počesť bola večer usporiadaná v meste vojenskými kruhmi malá slávnosť v dôstojníckom kasíne. Obklopený dôstojníkmi pil dobrý vojak Švejk ako dúha a jeho dobrá, okrúhla tvár žiarila radosťou.
Na druhý deň dostal proviant za tri dni, ako by bol vo vojne, a za tri týždne bol menovaný kaprálom u svojej kompánie a dostal veľkú vojnovú medailu.
Keď ňou ozdobený a hviezdičkami vstupoval do svojich kasární v Tridente, stretol sa s dôstojníkom Knoblochom, ktorý sa zachvel, keď zazrel tú obávanú dobrácku tvár dobrého vojaka Švejka. „Ty si to teda, lump jeden, vyviedol“, povedal mu.
Usmievajúc povedal na to Švejk: „Poslušne hlásim, že som sa naučil zaobchádzať so strelnou bavlnou.“
A s povznesenou mysľou vstúpil na dvor, aby vyhľadal svoju kompániu.
Ten deň čítal dôstojník toho dňa mužstvu správu z ministerstva vojny o zriadení oddelenia aeroplánov v armáde s výzvou, aby sa prihlásil, kto chce.
Vystúpil dobrý vojak Švejk a hlásiac sa dôstojníkovi povedal:
„Poslušne hlásim, že už som bol vo vzduchu a že to poznám a že chcem i vo vzduchu slúžiť cisárovi pánovi.“
A tak o týždeň putoval dobrý vojak Švek ku vzduchoplaveckému oddeleniu, kde si počínal nie menej rozšafne ako v sklade munície, ako uvidíte ďalej.