Láska Elena Maróthy Šoltésová

Spisovateľka si formou denníka od ranného detstva zaznamenávala život detí, ich radosti i starosti, ich prvé slovíčka, krôčky...Najskôr prišla o staršiu dcérku Elenku ešte v detskom veku...a neskôr i o syna Ivana...

Tá láska, ktorú doniesol ľudstvu Kristus, keď ako Syn Boží prišiel na svet, ktorá bola zosobnená v jeho bytosti, je nad všetku moc, nad všetky zákony, nad všetku múdrosť. Ona je tá dokonalá božská láska, ktorá nikomu zle neurobí, iba dobre, preto je práve ona plnosťou a vrcholom zákona.

Ona objíma celý svet, u nej niet nepriateľstva, nenávisť jej je neznáma. Nerobí rozdiel medzi ľuďmi, nehľadí na osoby, všetkých prijíma, aby im dobre robila. A nielen ľudí, lež i všetky tvory, nepohrdnúc ani najnepatrnejším, lebo jej, ktorá je božského pôvodu, blízke musí byť vôbec celé stvorenstvo, ako božské dielo.

Pod jej správou musí byť to Božie kráľovstvo, za ktoré sa modlíme, čo po ňom večne túži naša duša.

V porovnaní s touto božskou láskou zaiste nedokonalá je láska ľudská, ktorá je podľa svojej prírody prijímačkou osôb, lebo miluje iba tých, ktorí sú jej milí, a nemiluje tých, ktorí sú jej nemilí.

Ale hoci je táto osobná láska u ľudí, blízkych si či krvou či dušou, nie dokonalá, býva ona u šľachetných duší opravdivá, a taká opravdivá ľudská láska musí vyplývať z lásky božskej  - veď hlavne ona je jadrným dôkazom božského pôvodu ľudskej duše – a iba skrze ňu prichádza človek k nejakému pochopu o všeláske Boha.

A už najbožskejšieho pôvodu musí byť najmä láska rodičovská, ktorá obdivuhodným, temer zázračným spôsobom zaujme srdce nielen dobrého, lež i zlého človeka, keď sa stane rodičom. Ona je tá dobrotivá, obetavá, sebazapierajúca, nikdy zlého neobmýšľajúca láska, ktorá všetko znáša, všetkému sa úfa, všetko trpezlivo čaká, všetko odpúšťa. Ona je pre človeka najbližšou podobou lásky božej – jej ľudským znázornením. A tak, hľadiac najmä na ňu, oprávnení sme ľudia hovoriť o svojej láske vo vysokom zmysle, hoci je nedokonalá.

Už keď dieťa prichádza na svet, donáša si so sebou všetku túto obdivuhodnú lásku, ktorá mu je potrebná, aby sa chopilo života a udomácnilo v drsnom svete, do ktorého sa dostalo. Tá láska spustí sa do srdca rodičov a starostlivo obklopuje dieťa, obhajuje ho ako najdrahocennejší poklad. Iné vzácnosti rodičovi vtedy stávajú sa vedľajšími.

Toľko však je isté, že najhlbším blahom je: mať niekoho, koho môžeme z duše milovať. Rýdzemu srdcu prvé je milovať: milovaným byť mu je na druhom mieste. Iba sebectvo žiada všade lásku, cíti sa ukrivdeným, kde ju nenachádza, ale samo nedáva jej opravdivej nikomu. Rodičovi prirodzeným spôsobom jeho deti sú tým, na čom sa sústreďuje jeho láska, hoci vie, že sa mu podobnou nikdy neodplatia, lebo ony majú rodiča za sebou, a svoj život, pozdejšie svoje deti pred sebou.

I my sme naše deti mali pre tú lásku. Deti umreli, ale láska neprestala, lež zo žiaľu za nimi ešte zosilnená a očistená vynorila sa ako slnko z mraku, a svieti nám do temnoty našej osirelosti. Naše deti sú našimi i tam, máme svoje isté právo na ne mocou tej lásky. A tiež mocou lásky našimi sú i našimi zostanú všetci naši zvečnelí.

Boh dal toho milovaného, pre ktorého stratu zatemnil sa mi svet, za ktorým i budem želieť do svojej smrti, ale čo dal k takejto láske, to I zachová pre ňu do neznámeho, lepšieho života.

Tu ľudská láska pochopila lásku božskú – a pošla z toho nezaniknuteľná viera.
Ubohí sú, ktorí takú lásku a takú vieru nemajú. Tí posmrtný život neznajú, a tak on nemôže mať pre nich iný zmysel ako číro hmotný. A sám hmotný život nie je hoden, aby bol žitý.