mlynársky učeň a kočka

Nebolo to ani tu, ani tam, a predsa to voľakde bolo: bol raz mlyn a v tom mlyne žil mlynár. Nemal ani ženy, ani detí, iba dvoch tovarišov a jedného malého učňa. Riekne raz mlynár tovarišom:
— Počujte, tovarišia moji, zostarnul som... Staroba-choroba, moje miesto je už za pecou. Choďte do sveta, a ktorý mi z vás donesie najkrajšieho koňa, tomu dám svoj mlyn. A nebudem viac žiadať od neho, len aby ma do smrti opatril.
Zavýskli šuhaji radosťou a ešte toho dňa pripravili sa na cestu. Keď videli, že i maličký učník sa sberá, počali sa mu vysmievať:
— Nuž, a ty, čože chceš? Koňa opatriť? Sadni si radšej za pec, nikdy si nezaopatríš koňa, kým svet svetom stojí!
Ale darmo hovorili, darmo sa mu vysmievali, malý učeň, ktorého menovali Jankom, šiel s nimi a blúdil s nimi po horách. K večeru došli k akejsi jaskyni, vošli do nej, ľahli si, ale dvaja tovarišia len na to čakali, aby Janko zaspal. Potom ho tam nechali a utiekli preč.
Ráno zobudí sa Janko, poobzerá sa, nevidí nikoho a veľmi zosmutnie. Čo si teraz len, úbohý, počne? Chytro vstal, vyskočil z jaskyne a sám vydal sa na cestu: veď už len bude, ako bude; Pán Boh ho neopusti. Ako tak ide a zamyslený hladí na zem, skočí mu do cesty malá strakatá kočička.
— Kdeže, kde, Janko?
— Ah, ani sa nepýtaj — odvetil Janko — i tak mi nepomôžeš.
— Ej, ako žeby som nepomohla! Pozri sa, ja viem, čo je tvojou žiadosťou. Chceš si opatriť krásneho koňa. Poď so mnou, vezmem ťa do služby. Ak budeš slúžiť u mňa poctive sedem rokov, takého ti dám koňa, že nebude mu rovného v siedmich krajinách.
— Hm — povie si v duchu Janko — je to čudná kočka, keby len hovorila pravdu!
Nemyslel dlho, šiel za kočkou do jej krásneho kaštielika. Hí, koľko tam bolo kočiek, Bože môj drahý! Na stá kočiek skákalo, ihralo sa po izbách, na dvore, všade. Toľko ich bolo, že Janko očiam nechcel veriť. A večer, keď posadaly k stolom! Vyhrávaly, že sa len tak rozliehalo po paláci a keď sa navečeraly, skočí strakatá kočička pred Janka a preriekne:
— Poď, Janíčko, zatancuj si so mnou.
— Nie, s kočkou nebudem tancovať — povedal Janko — nikdy som to ešte nespravil v živote.
— Teda, uložte ho spať! — rozkázala strakatá kočka ostatným.
I obkľúčily ho, odviedly do spálne, stiahly mu čižmy a uložily ho spať. Ráno vošly, poobliekaly ho, poumývaly a chvostíkmi poutieraly.
A, veru, Janíčko mal dobrú prácu. Myslel si, keď sa už pojednal, niečo by sa svedčilo i robiť. Dala mu strakatá kočička striebornú sekeru, zlatú kosu a diamantové hrable. Sekerou drevo rúbal, kosou trávu kosil pre kone (hej, boli že tam za kone v maštali!), hrabľami poshrabúval seno; nemal si čo sťažovať, dobre ho choval y, dobre pracoval.
Keď minulo sedem rokov, zavolala strakatá kočka Janka do maštale: tam stálo vedľa seba sedem tátošov, krásnych paríp, všetky maly zlatú srsť i rečie mu:
— No, Janíčko, vyber si z týchto siedmich toho, ktorý sa tvojmu zraku a srdcu najviac zapáči. Potom choď domov, o tri dni ti privediem koňa.
Janko vybral si najkrajšiu paripu, rozlúčil sa s kočičkou a pešky pobral sa domov. Tak šiel domov, ako bol odišiel, práve v tej huničke, lebo strakatá kočička nedala mu nič iného, ba povedala mu ešte, aby šiel domov zafúľaný, roztrhaný, že tak bude najlepšie. A veru boly i deravé jeho frfôtky, jeho hunička! Za sedem rokov tak sa mu všetko dotrhalo, že len franforce s neho visely. Doma už čakali obaja tovariši a, jeden opatril si devlu, ktorá na jedno oko nevidela a na druhom mala beľmo, druhý chromú kobylu, ale všetko jedno, predsa doviedli niečo. Hej, ale sa tí posmievali Jankovi!
— Nuž, nepovedali sme ti, aby si ostal doma? Vojde Janko do mlyna, pozdraví mlynára, ale ten mu len kývnul rukou a ani nedovolil, aby si sadol, vyhnal ho z domu so slovami: tam, v chlieve, je tvoje miesto, takýto ufúľanec nebude sedieť so mnou pri jednom stole! — Nuž, dobre — myslel si Janko — bude ešte aj inak — a bez slova odišiel do chlieva, ľahol si a spal do rána ani zarezaný. Práve vtedy uplynuly tri dni, ako bol opustil službu a ešte sa počalo len brieždiť, keď vošiel do dvora krásny, zlatý hyntov so šiestimi tátošmi, na kozli krásny pohonič, za vozom paripa. Zastaví sa hyntov a vystúpi z neho prekrásna princezná: bola to malá strakatá kočička, u ktorej slúžil Janko sedem rokov i opýta sa mlynára:
— Kde je tvoj malý učeň?
Mlynár odpovie:
— Tam, v tom chlieve. Nepustime ho do domu, taký je ufúľaný, roztrhaný.
— Nože, zavolajte mi ho — rozkázala princezná. Medzitým vybrali z hyntova krásnu, drahokamy
vykladanú huničku, poumývali Janička, učesali zlatým hrebeňom, potom obliekli do zlatej, drahými kameňmi vykladanej huničky: ani princ nemohol byť krajší ako Janko. Vtedy princezná chcela vidieť, akých koňov si doviedli tovarišia. Hej, jeden bol slepý, druhý chromý.
— Doveďte sem siedmu paripu — rozkázala sluhom.
— Hí, po celý svoj život nevidel som ešte takého krásneho koňa — divil sa mlynár.
— To si myslím, a vedz, že je to kôň tvojho malého učňa.
— Tak mlyn je jeho! — vykríkol mlynár.
— Jeho je môj kráľovský palác a nie váš mlyn — odvetila princezná.
A s tým sadli do hyntova a odjachali do kráľovského palácika. Čo hovorím, palácika? Medzitým premenil sa palácik vo veľkú palotu so sedemasedemdesiatimi oblokmi zo samého striebra, so zlatými dvermi, s diamantovými schodmi. Vystrojili veľkú svadbu, na ktorej sa tancovalo sedem dní a sedem noci.