múdre dievča

Bol raz chudobný človek a ten mal jedinú dcéru. Tento chudobný človek krem svojho maličkého domčeka, nemal ničoho na svete, ešte ani malý pásik zorničky. Raz mu povie dcéra:
— Otecko drahý, chod ku kráľovi a pýtaj od neho kúsok zemičky. Počula som, že má dobré srdce, dá nám; veď prečo by nedal?
Odišiel chudobný človek ku kráľovi, predostrel svoju prosbu a kráľ dal mu kúsok zemičky, ba ešte i peňazí, aby kúpil volky a pluh, lebo nemá žiadnej ceny zem, ak ju nezorieš.
Keď si už kúpili volky i pluh, vyšli na pole, aby si ho zorali i sotva navrátili dva razy, pluh vyvalil zo zeme zlatý mažiar. Obzerajú ho s tejto — s tam tej strany, či naozaj zlato. A veru, zlato bolo, nech sa dívali s hociktorej strany.
— Nuž — hovorí chudobný človek — zanesiem tento mažiar kráľovi. On nám dal zem, svedči sa, aby sme mu ho dali.
Hovorí dievča:
— Lepšie bude, keď si ho necháme doma a budeme čušať.
— čo by sme čušali? Neukradli sme! — Veď pravda, neukradli sme, ale mažiar nemá tlčik a uvidíš, že ešte prídeš do mrzutosti!
Ale toto už neveril chudobný človek, darmo hovorilo dievča, odniesol mažiar kráľovi. A, veru, kráľ sa hneď opýtal:
— Nuž, a nič viac si nenašiel?
— Nie, najjasnejší kráľu, nič.
To je nemožné — hovorí kráľ. — Pri tom mažiari má byť i tlčik.
Darmo hovoril, darmo sa prisahal chudobný človek, kráľ mu neveril, uvrhol ho do väzenia a povedal, že dotiaľ ho nevypustia, kým sa nenájde i tlčik.
Míňal sa, ubiehal čas, deň za dňom plynul a chudobný človek len bedákal, nariekal, vzdychal vo väzení. Za každým vzdychnutím nasledovali slová:
— Bože môj, Bože môj, prečo som len nepočúvnul svoju dcéru!
Počuli to kráľovskí sluhovia, ktorí nosili chlieb a vodu chudobnému človekovi a oznámili kráľovi, čo počuli.
— Priveďte ho hneď sem! — rozkázal kráľ. Privedú chudobného človeka pred kráľa a tento sa ho opýta:
— Prečo si stále vzdycháš: „prečo som len nepočúvnul svoju dcéru?" Čo ti povedala dcéra?
— Aby som ti neodnášal mažiar, najjasnejší kráľu, lebo vtedy budem ti musieť aj tlčik sohnať.
— Nuž, múdre dievča. Choď domov a pošli ju sem. Chcem s ňou hovoriť.
Ide domov chudobný človek, pošle dcéru ku královí, táto zastane pred kráľom, pekne sa pozdraví, ba ešte sa i opýta na kráľovo zdravie.
— Zdravie, ako zdravie — hovorí kráľ — teraz 0 inom chcem hovoriť s tebou. Počul som, že si veľmi múdre dievča, rád by som vedel, či je to pravda? Nuž, počúvaj. Uložím ti niečo, ak to splní š, pojmem ťa za manželku.
— Len povedzte, najjasnejší kráľu, čo chcete, vyplním, čo rozkážete.
— Nuž, dobre. Chod a potom príď ku mne, ale tak, aby si nebola ani oblečená ani nahá; a néprídeš ani pešky, ani na koči, nesadaj na nijaké zviera a predsa príď; nechoď ani cestou, ani popri ceste. Ak toto vykonáš, tu moja ruka, pojmem ťa za manželku: kráľovnou budeš.
Odišlo dievča domov, soblieklo si všetky šaty, nebola poobliekaná; potom sa dobre zaobalila do veľkej siete, i nebola nahá; kúpila si somára a priviazala sieť na somárov chvost a tento ju vláčil sem a tam za sebou, i nešla ani pešky, ani na koči, ani na nijakom zvierati a predsa šla; somára postavili do vyrezaných koľají, len po týchto stúpal, i nechodil ani po ceste, ani popri ceste. Takto prišla pred kráľa.
— Vyplnila si, na čo si sa podujala, ani ja nezruším slova — a ešte toho dňa oslávili svadobné veselie.
Čas sa míňal, bežal, žili vesele a šťastne. Raz vyjde si kráľ na koni z kráľovského dvora a vidí, že pred kráľovskou bránou stojí hromada sedliakov, ktorý s koňmi, ktorý s volmi: drevo priviezli do mesta na predaj. Zastaví sa na minútku a počuje, ako sa dvaja sedliaci škriepia, vadia, delia. Na tom sa zvrtla zvada, že si žriebä jedného sedliaka ľahlo k volovi druhého sedliaka a tento sedliak chcel si pre seba zadržať žriebä. Nuž, práve prišiel kráľ vhod, hneď sa obrátili k nemu, aby ich spor rozsúdil. Nevedno, čo si kráľ myslel, ale takú dal spravodlivosť, že žriebä je toho, pri čom zvierati leží.
S tým sa kráľ sobral a odišiel, ale sedliak s koňmi nebol spokojný. Počul, že kráľovná bola dcérou sedliaka a má dobré srdce voči chudobným ľuďom, pobral sa k nej a vyrozprával jej svoj žiaľ.
Kráľovná mu povedala:
— Ak mi prisľúbiš, že ma nezradíš, dám ti dobrú radu. Zajtra ráno, keď vyjde kráľ na koni k vojakom do poľa, sadni si k ceste so sieťou a rob sa, akoby si chytal ryby.
Povedala mu aj, čo má odpovedať, keď sa ho kráľ opýta, čo robí.
Sedliak urobil, ako kázala kráľovná: na druhé ráno sadol si na kraj cesty a sieť na ryby postavil do prostred cesty a zdvíhal ju, ani čo by naozaj rybáril. I zastavil sa kráľ, keď uvidel túto bláznivú prácu. I opýta sa ho:
—> A ty, čože tu robíš, človeče?
— Ryby chytám, najjasnejší kráľu,
— Niet tu vody, ako tu chytíš rybu?
— Nuž, veru, tak ako vôl môže mať žriebä, tak i ja na ceste môžem chytiť rybu — odpovedal sedliak.
Ako by mu klinec boli udreli do hlavy, tak zarazila táto odpoveď kráľa a hneď tušil, že na toto pripravila ho jeho žena. Počal sa spytovať sedliaka, kto ho naučil tejto múdrosti, ale sedliak len stále hovoril, že sám, vlastným rozumom, prišiel na to.
- Veď mi ty povieš pravdu! — nahneval sa kráľ veľkým hnevom a hneď na miesto nechal mu vyťať takých päťadvadsať, že sa sedliakovi zdalo ešte i nebo plakať od bolesti. A na koniec ešte i to vyjavil, že ho tomu naučila kráľovná.
Vráti sa kráľ domov, divoko osopí sa na ženu, že čo je to za neporiadok? Za jeho chrbtom opováži sa jednať s iným? Ako sa opováži nechať ho vysmiať?
— Choď — povedal nazlostený kráľ — odkiaľ si prišla, domov k otcovi, tu nemáš viac miesta!
Plakala, prosila kráľovná a keď videla, že nespomáha ani plač, ani prosby, prosila kráľa, aby ešte aspoň raz obedovali spolu a potom, aby si mohla vziať, čo jej je najmilšie. Kráľ na to pristal. Kráľovnej nebolo viac treba, naliala do kráľovho pohára uspávajúceho nápoja, čo tento vypil na jeden dúšok a hneď zaspal. Vtedy si kráľovná dala zapriať do zlatého hyntova šesť paríp, tam ho uložila a odviezla domov, do otcovho domu, kde mu pripravila mäkkú posteľ, uložila ho do nej a čakala, kým sa prebudí.
K večeru zobudil sa kráľ, obzre sa do okola, díva sa, dobre si oči nevyočí, čuduje sa, potom sa opýta:
— Ozaj, kdeže som?
Tu si, drahá duša moja, v dome môjho otca — vysvetľuje mu kráľovná.
— Ako si sa opovážila doniesť ma sem? — osopil sa na ňu kráľ.
— Nuž, či si mi nedovolil, aby som si sem doniesla, čo mi je najmilšie? Ty si mi najmilší, teba som si doniesla.
Zapáčily sa kráľovi takéto slová, tak, že mu i slzy skanuly po líci i povedal:
— Teraz nás už len rýl, motyka a veľký zvon oddelí, drahá moja dušička!
Spolu si sadli do zlatého hyntova, vrátili sa domov a žijú ešte v šťastí i dnes, ak nezomreli.