múdri ľudia

Bol raz ženatý človek. Tento človek povie raz žene:
— Počuj, žena, ja idem preč, vrátim sa až o tri dni. Keby medzitým prišiel kupec a chcel kúpiť kravy, niže dvesto ich nedaj. Rozumela si?
— Rozumiem, rozumiem — odpovie žena len už chod s Pánom Bohom.
— Dobre, dobre, ja ti len hovorím, lebo keď Pán Boh rozum rozdával ľudom, prišla si neskoro a preto sa ti ho málo ušlo. Niže dvesto ich nedaj, lebo — veru — palicu ti na chrbte polámem!
Muž odišiel z domu. Na druhý deň ozaj príde akýsi kupec, obzre si kravy a bez jednania prisľúbi za tri kravy dve sto zlatých. I on sám povedal, že otcu-materi sú toľko hodné. Odviazal si kravy, vyhnal na dvor, ku bráne, ale ani na- um mu neprišlo, aby vyplatil peniaze.
— Hohó! — zakričí žena — a dve sto zlatých, kdeže sú?
— Ej, bodaj že ho, skoro by som bol zabudol — pretvaroval sa kupec. — No, no, doma som si zabudol peniaze. Počujte, kmotra, poviem vám niečo. Dve kravy zaženiem si domov a tretiu nechám vám zatiaľ v zálohe. Ženička pristala na kupcove slová, veď akoby aj nie, jednu kravu predsa nechá v zálohe. Hej, pomyslela si v duchu, poteší sa môj muž, keď príde domov. Veď, múdrejšie by to nikto nebol mohol zariadiť.
Po troch dňoch príde domov muž i opýta sa:
— Predala si kravy, žena?
— Predala, veru, predala, mužíček môj drahý, za dvesto zlatých predala.
— A peniaze, kdeže sú?
— Tie ešte nedal, lebo doma si zabudol peňaženku, ale do zálohy nechal si tu tú menšiu kravičku, kým donesie peniaze. Všakže, mužíčku, múdre som to zariadila? Malá kravička menej zožerie.
Hej, ani čo by strela bola udrela do muža! Osopil sa na ženu, ohnul si ju cez koleno a už by bol aj poriadne namlátil, keby mu nebola na um zišla múdrejšia myšlienka:
— Zaslúžila by si, aby som ti namastil chrbát, ale neurobím to, ty, blázon sveta, ty! Počuj, vyjdem si na hradskú, tam budem sedieť tri dni a ak medzitým nenájdem väčšieho blázna ako si ty, tak ťa vyčistím, že si to do smrti zapamätáš.
Vyšiel na hradskú, sadol si na medzník a čakal, kto pôjde okolo. Len tu raz príde žena s volmi, na voze. Táto žena stála uprostred voza, hoci na voze bolo dosť snopov, na ktoré by si bola mohla sadnúť a tak poháňať voly. I pomyslel si človek:
— Tak sa mi zdá, že to je tá, ktorú hľadám. Chytro vybehol pred voz a začal tam skákať, tancovať, ani čo by sa bol zbláznil. — Čo robíte, kmotre — oslovila ho žena. — Odkiaľže a kdeže idete? Nikdy som vás ešte nevidela!
— Veru, akože by ste ma boli videli, keď som ja s neba spadol — odpovedal človek — a teraz neviem, ako sa tam vrátiť. Či by ste ma, kmotra, nezaviezli do neba?
— Ale ja? Akože, dobrý človeče, keď sama neviem cesty. Nuž, ale, keď s neba prichádzate, mohli by ste mi povedať, čo tam robí môj muž, ktorý zomrel pred tromi rokmi. Či ste ho tam nevideli?
— Ba, veru, videl. Zle sa darí vášmu mužovi v nebi. Ovce tam pasie, celý deň behá za nimi po horách, po dolách, po vrchoch, lesoch, po poli. Halena sa mu už roztrhala a v nebi, veru, niet krajčírov. Veď to viete, kmotra, že Svätý Peter nepúšťa krajčírov do neba.
— Ó, Bože môj, Bože môj — zahorekovala žena — kto by sa bol nazdal, že taký zlý osud stihne môjho muža, môjho dobrého muža! Počujte, neboli by ste taký dobrý, či by ste nazaniesli môjmu mužovi nejaký kabát; veru, odslúžila by som sa vám...
— Hja, vďačne by som vzal, ženička moja, vďačne, ale Svätý Peter ma nepustí s ním do neba.
— Tak, vezmite mu niečo peňazí. Vložíte si ich do vrecka a nikto ich nezbadá. Práve toť som predala pšenicu, všetky mu pošlem.
— Peniaze? No, tie by sa mu ozaj pridaly . . . Vezmem mu ich — ponúkal sa človek.
- Počkajte chvíľku, zabehnem domov pre peniaze a hneď sa vrátim. Ani si nesadnem na slamu, len aby bolo ľahšie volkom. Ženička odišla a muž si sadol na kameň a čakal celý natešený. Len mu tak srdce podskakovalo od radosti.
— No, táto je ešte hlúpejšia, než moja žena. Aké šťastie má moja stará! Minie ju bitka.
A ani nečakal dlho, lebo žena chytro pribehla s peniazmi, dala ich chlapovi a nevedela sa mu ani dosť poďakovať za jeho veľkú láskavosť. Žena odišla domov. Práve, keď sa vracala, nadišiel domov jej syn. Hovorí synovi, čo vykonala a syn sa len díva a díva: veru, také niečo ešte v živote nepočul! Rád by sa i on stretol s tým človekom, čo s neba spadol a prezvedieť sa o tom a onom, čo sa tam hore, v nebi deje. I hneď osedlal si koňa, vyskočil naň, bodne ho ostrohami, vybehne a na kraji cesty zbadá človeka, ktorému jeho matka dala peniaze pre otca: práve teraz si rátal peniaze. Ale syn si ani nepomyslel, že by to mohol byť človek, ktorého práve hľadá i opýta sa ho:
— Počujte, človeče, nevideli ste tu človeka, ktorý spadol s neba?
— Ba, veru, videl, práve toť šiel tadeto na tú horu, že odtiaľ ľahšie vybehne do neba.
— Bože môj dobrý, to ho už nedobehnem — zabožekal šuhaj. — Celý deň som pracoval na poli, i kôň sa unavil, buďte taký dobrý, človeče, sadnite na koňa, azda ho ešte dohoníte. Povedzte mu, aby sa ešte vrátil.
— Aha! — myslel si človek — zdá sa, že i tento je sprostejší, než moja žena.
Nedal sa dlho prosiť, skočil na koňa a ufujazdil. Mládenec sadol si na medzník a čakal do tmavého večera, ale ten človek, nedajbože, aby sa vrátil.
— Akiste sa — mysli si nakoniec — ten človek veľmi ponáhľa do toho neba. Iste mu i koňa dal tento dobrý človek', aby ho zaniesol otcovi do neba.
S týmto sa upokojil, šiel domov a rozpovedal matke, čo sa stalo, že i koňa poslal otcovi do neba.
— Dobre si urobil, synu môj — pochválila ho matka — si i tak mladý, môžeš chodiť pešky a chudák-otec od dneška na koni bude zavracať ovce.
Medzitým prišiel tento človek na koni domov, uviazal ho do maštale k malej kravičke, ktorú kupec nechal do zálohy, potom vošiel do izby a riekne žene:
— No, žena, máš šťastie, lebo našiel som ešte hlúpejších ľudí než si ty. Minula ťa bitka. Za chudé kravičky dostal som krásneho koňa a ešte i hromadu peňazí. Veru, hlúposť dobre platí.
— Všakže dobre — tešila sa žena. — Neboj sa, mužíčku, hlúpou ja ostanem i naďalej.
A človek povedal:
— Len ostaň, žena, ostaň.