múdry krajčírik

Bola raz veľmi pyšná princezná. Táto princezná vyhlásila, že sa vydá len za toho, kto rozlúšti jej hádanku. I začali sa hrnúť do kráľovského dvora pytači: kráľovičovia, princi, grófi, baróni a všelijakí iní mládenci, ale ani jeden nevedel rozlúštiť hádanku, ktorú im dala pyšná princezná. Na tom by ešte nebolo nič, ale princezná sa všetkým týmto pytačom posmievala a to ich veľmi zahanbovalo. Preto pomaly už nebolo skoro nikoho, kto by sa bol odvážil uchádzať o ruku krásnej, ale pyšnej princezny. Keď si na kráľovskom dvore mysleli, že už nebude viac pytačov, traja krajčírski tovarišíci kuli plány: že veru oni tiež zkúsia šťastie. Veď čože sa im môže stať? Najmenší krajčírik bol akýsi nepodarený, ani len záplatu nevedel poriadne prišiť, nie to ešte poriadne šaty sostrihať. Tí druhí dvaja ho preto aj odhovárali, ale on si veru nedal povedať. Keď vy idete, idem aj ja. Uvidíme, kto z nás bude mať šťastie... uvidíme.
Odobrali sa do kráľovského paláca a nechali sa tam oznámiť. Princezná ich hneď prijala a hneď im položila svoju hádanku: Mám dvojaké vlasy; akej farby sú jedny a akej druhé?
— Ej, ha! To je celá hádanka? — hovoril prvý krajčírik. — Jedny sú biele a druhé čierne!
— Veru si uhádol! — hovorila princezná posmešne. — No, povedz ty druhý, aké mám vlasy?
— Ani čierne, ani biele. Jedny sú hnedé a druhé červené — odpovedal druhý tovariš.
— Kdeže by nie! — smiala sa princezná. — No, ty najmenší, povedz to ty!
Krajčirik predstúpil, úctive sa poklonil a potom smelo odvetil:
— Princezná má zlaté a strieborné vlasy. A to sú dvojaké.
A teraz veru nebolo princezné do smiechu, nechichotala sa, lebo krajčirik presne uhádol, aké má princezná vlasy. Skoro omdlela od strachu, že sa teraz bude musieť vydať za tohoto vyškudlého, krivonohého krajčírika. Keď sa z prvého zdesenia trochu spamätala, hovorila:
— Ale za to ešte nebudem tvojou ženou, krajčiriku! Ešte mám pre teba jednu úlohu. V maštali je veliký medveď. S tým musíš tejto noci späť. Ak ťa ráno nájdem živého, budem tvojou ženou.
Bola si istá, že medveď roztrhá krajčírika, ale krajčirik sa nenaľakal, lež riekol: — Mám len jeden život, ale si taká krásna, že by som aj ten dal za teba. Zkúsim to!
Na večer vošiel krajčirik k medveďovi, a keď vkročil, už sa medvedisko staval na dve zadné laby a prvými chcel oblapiť nášho krajčírika.
— Len sa tak neponáhľaj — vravel krajčirik, a potom, ani sa neobzrúc o medveďa, vyňal z vrecka hrsť orechov a začal ich v zuboch lúskať a pojedať. Tak chutne mľaskal, že medveďovi až sliny tiekly, takú dostal chuť na orechy. Krajčírik opäť siahol do vrecka, a dal za priehrštie aj medveďovi; lež nie orechov, ale kameňov. Medveď začne chrústať, hrýzť, ale kamene sa mu nechcú rozlomiť.
— Nuž a toto čože je? — vrčal medveď. — Že by si ty mal silnejšie zuby než ja? Počuješ, rozlúskaj mi tieto orechy.
— Čo — posmieval sa mu krajčírik — nevieš si sám rozlomiť tento malý oriešok?
Potom vzal medveďovi kamienky, chytro ich vymenil orechmi a hravo ich rozlúskal.
— Ale toto mi je divná vec — mrmlal medveď.
— Ešte raz to musím zkúsiť.
Krajčírik mu zasa dal za hrsť kamienkov, medveď ich hrýzol, ako len vládal, skoro si zubiská povylamoval, ale ani len jedinký jeden sa mu nepodarilo rozlomiť. Čo mal robiť, musel nakoniec uznať, že krajčírik má silnejšie zuby. A veru, s takým silákom ťažko je si začínať aj medveďovi. Radšej sa krajčírika ani nedotknul.
Medzitým krajčírik vytiahol zpod plášťa husličky a začal si vyhrávať. Od toho dostal medveď dobrú náladu, začal tancovať a skoro z kože vyskočil od radosti. Keď sa poriadne vytancoval, spýtal sa krajčirika:
— Povedz mi, krajčírik, je to ťažké remeslo, hrať na husliach?
— Čo by bolo! Je to hračka — hovoril krajčírik.
— Podívaj sa len sem. Ľavou rukou chytím husle tuto hore, pravou ťahám sláčikom hore-dolu — to je celé to umenie.
— Naozaj ? To by som sa aj ja rád naučil. Celý deň by som si vyhrával a tancoval. Ej, to by boly životy! Ba, či by si ma nenaučil hrať na husle?
— Ba, hej! Veľmi rád — ponúkal sa mu preochotný krajčírik. — Ale más veľmi dlhé pazúre, musíme ich najprv obstrihať.
— Dobre! — vraví medveď — orež mi ich.
Krajčírik doniesol odkiaľsi hobľovku, nakázal medveďovi, aby si vyložil na ňu predné laby, a potom mu ich prikrútil na hobľovku tak silno, ako len vládal.
— No, a teraz počkaj trochu, musím zabehnúť pre nožnice.
Ale veru on nešiel pre nožnice. Ani mu to do rozumu neprišlo! Ľahol si do kútika na otiepku slamy a spal do rána, sťa zarezaný, hoci medveď reval a zavýjal, že sa skoro maštaľ srútila.
Princezná počula rev medveďa, i myslela si, že úbohého krajčírika už roztrhal na franforce. Ráno, keď vstala, celá veselá šla do maštale, ale jej pekný noštek veru poriadne ovisnul, keď videla, že sa krajčiríkovi ani len vlas na hlave neskrivil. Teraz je už všetko marné, nemohla zrušiť svoje dané slovo. Ani kráľ, otec princezny nežartoval, ale dal zapriahnuť do pozláteného hyntova a v tom sa viezol krajčírik s princeznou do kostola na sobáš. Lež sotva si vsadli do hyntova, tí druhí dvaja krajčírski tovariši, ktorí sa teraz skoro pukli od jedu, že ich nepatrného druha potkalo tak ohromné šťastie, utekali do maštale, chytro uvoľnili pracky medveďa, ktorý revúc od bôľu utekal za kráľovským kočiarom. — No, krajčírik, už bude s tebou koniec! — hovorila princezná.
Ale krajčírik sa nenaľakal, chytro sa postavil na hlavu, vytrčil obe nohy okienkom hyntova a začal kričať, čo mu len hrdlo stačilo:
— Vidíš tú hobľovku? Zasa ti ta strčím pracky, kmotor medveď!
Medveďovi nebolo treba viac. Obrátil sa a začal uháňať, len sa tak za ním prášilo. A krajčírik a princezná medzitým došli do kostola, kňaz ich sosobášil, a žili šťastne, ako dva holúbky, až kým neumreli.
A kto neverí, nech sa ide opýtať.