o Aničke a Janíčkovi

Na kraji jednej veľkej hory býval drevorubač so svojou ženou a s troma deťmi. Chlapec sa volal Janíčko a dievča malo meno Anička. Tento drevorubač bol veľmi chudobný; stávalo sa, že niekedy nemali ani čo jesť, ba keď raz v krajine nastal hlad, chudák nemohol viac vyrobiť ani len na kúsok chleba. Keď si raz večer ľahli spať, drevorubač od veľkej starosti nemohol zaspať, metal, hádzal sa v posteli, hlboko vzdychnul a riekol svojej žene:
— Čo bude s nami? Ako nachováme naše deti, keď ani sami nemáme čo do úst vložiť.
— Vieš, čo urobíme — odpovedala žena — zajtra ráno vstaneme zavčasu, deti vyvedieme do hory do húštiny; nakladieme im ohňa, dáme im po kúsku chleba, tam ich necháme a my si pôjdeme za prácou. Ony už nepotrafia nazpät domov a tak sa ich zbavíme.
— Nieže nie tak, mamko — hovorí drevorubač. Toto by som veru neurobil. To si ja veru nevezmem na svedomie, aby som si nechal svoje deti samotné v lese. Veď hneď by ta prišla divá zver a zožrala by ich.
— Oj, ty blázon — odpovedala žena. — Veď, takto hladom pomreme všetci štyria; môžeš už hneď sbíjať pre nás umrlčie truhly. A nedala svojmu mužovi pokoja, kým i on nepristal na jej plán. — Ach, ach, veru veľmi ľutujem tie moje drobné deti — vzdychal si muž.
Janíčko a Anička od veľkého hladu tiež nespali a vypočúvali všetko, čo hovorila macocha ich oteckovi. Anička tichučko plakala a šeptala Janíčkovi:
— No, teraz je s nami už koniec!
— Ticho, Anička — prehovoril Janíčko — neboj sa, ja ťa neopustím!
Keď rodičia pospali, Janíčko vstal s postele, obliekol si kabát a tichučko vyšmyknul sa von. Mesiačik krásne svietil na nebi, len sa tak všetko jagalo, zdalo sa mu, že hŕba skáľa pred ich domom, sú samé strieborné peniaze. Janko nebol lenivý, klaknul a napchal si týchto skál plné vrecká. Potom sa vrátil do izby a povedal Aničke:
— Uspokoj sa, moja drahá sestrička, a spi len spokojne. Pán Boh je dobrý, on nás neopustí. Potom si i on ľahnul znovu do postele.
Na druhý deň, ešte pred svitaním, vstala macocha a zobudila úbohé detičky.
— Vstávajte hore, vy leniví fagani. Ideme do hory po drevo!
Macocha im dala po kuse chleba a povedala:
— To máte na obed! Aby ste si ho prv nezjedly, lebo viac už nedostanete.
Janko vstrčil chlieb pod Aničkinu zásterku, lebo on mal plné vrecká kamenia. Potom vstali všetci a šli spolu do hory. Keď už hodný kus podišli, Janíčko sa obzrel po dome a toto opakoval viackrát, chcejúc si zapamätať cestu.
Ale otec ho okríknul: — Janko, čo tak zaostávaš, čo to vyzeráš? Daj si pozor a preberajj tými nohami.
— Ach, otecko, pozerám svoju bielu kočičku, sedí na streche a rada by sa chcela so mnou rozlúčiť.
Ale macocha ho zahriakla:
— Ty blázon, veď to nesedí tam tvoja kočka, ale slnko sa to tak odráža od komína.
Janko nepozeral kočku, ale nebadane hádzal na zem po bielom kamienku. Keď prišli do prostred hory, povedal otec:
— Sbierajte drevo, deti, ja nakladiem ohňa, aby ste nezmrzly.
Janíčko a Anička nanosili celú kopu raždia. Zapálili hŕbu dreva, a keď horelo najväčším plameňom, povedala macocha:
- Deti, vy si teraz posadajte k tomuto ohňu; my ideme ďalej do hory rúbať drevo. Keď budeme hotoví, prídeme pre vás.
Detičky sedely pekne pri ohni a keď prišiel obed, zjedly po kúsku chleba. Kedže počuly stále zatínanie sekery, domnievaly sa, že otecko je ešte vždy na blízku. Ale to nebúchala veru sekera, ale suchý konár, ktorý bol otec priviazal o strom. Vietor ho kolembal a udieral o strom. Keď sa detičky už hodne nasedely, od ustatia pospaly. Prebudily sa len neskoro v noci. Anička začala plakať a povedala Janíčkovi:
— Ako len vyjdeme teraz z tejto hory? Janíčko ju však tešil:
— Počkajme, kým vyjde mesiačik, potom pri svite potrafíme domov. Keď mesiačik vyšiel, Janko pojal za ruku sestričku, pohli sa domov po ceste, označenej kamienkami, ktoré sa pri mesačnom svetle jagaly, sťa novorazené peniaze a ukazovaly im cestu. Šli celú noc a len nadránom prišli k' otcovskému domu. Klopali na dvere. Keď macocha otvorila a videla Janka a Aničku, zašomrala:
— Ach, vy zlí fagani, čo ste to tak dlho spali v tej hore? Mysleli sme si, že už ani nechcete prijsť domov.
Otec sa radoval, lebo mu veľmi bolo ľúto, že ich nechal cez noc samotné v hore.
Onedlho zase bola veľká núdza v dome. Dietky počuly raz v noci, ako macocha hovorila k otcovi:
— Opäť sa nám všetko minulo. Máme už len pol chleba a keď i ten minieme, iste pomreme hladom. Musíme sa striasť týchto detí. Zaveďme ich ešte ďalej do hory, aby nenašly cestu domov, lebo bude s nami koniec.
Drevorubača veľmi znepokojovala táto reč a vravel: Radšej keby si sa rozdelila s deťmi aj o ostatný kúsok chleba. Ale mrchavá žena nepočúvala na dobré slová svojho muža; hrešila ho a všetko mu na oči vyhadzovala.
— Kto povie „a", ten musí povedať i „b" — a keďže minule poslúchal svoju ženu, ani teraz nemohol odmietnuť jej žiadosť.
Deti ešte vždy nespaly a vypočuly všetko, čo sa ich rodičia shovárali. Keď oni pospali, Janko zasa chcel šmyknúť von, ako predtým, aby nasbieral do vrecák kamienkov. Ale teraz macocha zamkla dvere na kľúč, tak že Janíčko nemohol vyjsť von. Ale zato len tešil sestričku a pošepnul jej:
— Neplač, Anička, Pán Boh je dobrý, on nás neopusti !
Zavčas rána prišla macocha a zbudila deti. Dostaly po kúsku chleba, ako i minule, ale teraz o mnoho menší, ako predtým. Janko cestou mrvil vo vrecku chlieb a leci-kedy pohodil omrvinky na zem.
— Janko, čo toľko zaostávaš a obzeráš sa ustavične, poď, ty pôjdeš popredku!
— Pozerám si holúbka — odpovedal Janko. — Sedí na streche a rád by mi povedať s Bohom.
— Ty blázon — riekla macocha — to nevidíš holuba, ale ranné slnko, ako opiera svoje lúče o komín.
Janíčkovi sa však predsa podarilo všetok chlieb porozsýpať po ceste.
Macocha ich zaviedla tak ďaleko do hory, že tam nikdy nikto v živote nechodil. Tam nakládli veľkú vatru a macocha im povedala: Len si sadnite sem, deti, a keď ustanete, môžete si i pospať. My ideme do hory drevo rúbať a večer, keď si prácu dokončíme, prídeme pre vás.
Keď prišiel obed, Anička sa rozdelila s Janíčkom o svoj kúštik chleba, lebo Janíčko svoj chlieb všetok porozsýpal po ceste. Potom si pospali a nastal i večer, ale pre chúďatá deti nikto neprišiel. Keď sa zobudily, už bola tmavá noc.
Janíčko tešil sestričku a vravel jej:
— Len čakajme, kým vyjde mesiačik'. Potom budeme vidieť roztrúsené omrvinky a nájdeme cestu domov. Keď vyšiel mesiačik, chceli sa vydať na cestu; ale ani jednej omrvinky nenašly, lebo všetky vysbieraly lesné vtáčatá. Janíčko síce hovoril Aničke, že nájdu cestu — ale veru nenašli. Blúdili celú noc, i na druhý deň od rána až do večera, ale hora nemala konca, a už boli veľmi hladní. Nejedli nič, iba tých pár jahôd, čo si našli v lese. Od dlhého chodenia ustali tak, že už ďalej isť nevládali, sadli si pod strom a tam usnuli.
Tri dni sa túlali, ale vždy len ďalej a ďalej vnikali do húšťavy; vedeli, že ak im nepríde z dakadiaľ pomoc, pomrú hladom. Na poludnie zbadali na jednom strome krásneho bieleho vtáčka. A ten vtáčik tak krásne spieval, že obidve deti od zadivenia zastaly a počúvaly. Keď prestal spievať, zatrepal krýdlami, preletel ponad deti a ony utekaly za ním, kým neprišly k jednomu domčeku, na ktorý si vtáčik sadnul. A ako sa zadivily, keď zbadaly, že domček je zo samého chleba, z koláčov a obloky z cukru.
— Nože si odlomme kúsok — povedal Janko — aspoň, trochu si zajeme. Ja si odlomím kúsok koláča so strechy a ty, Anička, odlom si z obloka. To bude iste hodne sladké. Janko si odlomil kus koláča so strechy a Anička si odlamovala kúsok cukru z obloka, keď zrazu z dnuká ozve sa tenký, piskľavý hlas: „či to vietor, či to búrka, pod oblokom mi tam klopká?"
A deti odpovedaly:
Ale nič to, to len trošku vietor búcha na oblôčku.
Potom si detičky len ďalej ujedaly a nedaly sa nikým mýliť. Janíčkovi veľmi chutnala strecha a preto si ešte hodný kus odlomil. Anička zas celú jednu obločnicu vydrúzgla a tak si pochutnávala na nej. Zrazu, ako tak jedia, otvorily sa dvere domčeku a z neho vyšla stará, o palicu sa opierajúca babka. Anička a Janko sa jej tak zľakli, že im všetko padalo z rúk. Ale stará potriasala hlavou a povedala:
— Ach, ach, akože ste sa vy sem dostali? Poďte že dnu, poďte! Veď u mňa sa vám nič nestane.
Žena pojala deti za ruky a zaviedla ich do izby. Dobre ich chovala, dala im mlieka, koláčov, orieškov, jabĺčok. Postlala im dve pekné postieľky, uložila ich spať a detičky si myslely, že sú v nebi.
Starena sa len tak na oko robila dobrou. Ale v skutočnosti to bola zlomyseľná stryga, ktorá číhala na deti a preto si urobila i ten domček, aby mohla sem vábiť deti, sťa do nejakej pasce. Keď jej prišlo pod ruky nejaké dieťa, zabila ho, uvarila a zjedla a mala dobrý deň. Strygy majú červené oči a preto ani tak ďaleko nevidia, namiesto toho však majú veľmi dobrý čuch, ako psi a už z ďaleka zavoňajú, keď sa k nim blíži človek. Ako sa Janko a Anička blížili k domčeku, stryga sa rozrehotala a povedala:
— Títo sú už moji; už mi neutečú.
Ráno, prv než by sa boly deti poprebúdzaly, stryga vstala, šla k ich posteliam, poobzerala si bucľaté deti, a takto si hundrala: — Ej, ale to bude pečienočka!
Potom chytila za ruku malého Janíčka a zatvorila ho do chlieva. Darmo kričal a prosil Janko strygu, tá ho nepoľutovala. Potom sa vrátila, zdrmala Aničku zo spania a skríkla na ňu: „Vstávaj hore, ty leňoch, dones vody a navar niečo svojmu bratovi, on je tam von zatvorený v chlieve; vykŕmim ho, a keď už bude hodné tučný, potom ho zjem."'
Anička začala horko nariekať; ale darmo nariekala, musela urobiť, čo jej stryga kázala.
Chudák Janko — ten dostával čo najlepšie jedlá, ale Anička sotva dostala kúsok tvrdej korky s chleba. Stryga každé ráno šla ku chlieviku a zakričala na Janka:
- Janko, vystrč palec, nech vidím, či si už dosť tučný!
Janko však vystrčil kúštik kosti. Stryga, ktorá bola krátkozraká, domnievala sa, že je to Jankov palec. Divila sa, že Janko nijako nechce ztučnieť. Keď minuly už štyri týždne a Janko len netučnel, stryge prešla trpezlivosť, nechcela ďalej čakať.
— Počuješ, Anička! — skríkla na dievča — nanos chytro vody. Nedbám, či je chudý, alebo tučný tvoj brat, zajtra ho zarežem, uvarím a zjem.
Ach! ako horko nariekala chúdiatko Anička, keď nosila vodu. Slzy jej potokmi tiekly dolu tváričkou.
— Bože, Bože, pomôž nám, jajkala Anička. — kiežby nás bola v hore divá zver roztrhala, aspoň by sme spolu boli pomreli.
— Čo tolko jajkáš — ohriakla ju stryga. — Darmo plačeš.
Zavčas rána Anička musela isť do kuchyne, naklásť ohňa pod veliký kotál, ktorý bol naplnený vodou.
— Najprv však napečieme chleba — povedala stryga — do pece som už nakládla ohňa a aj zapravila som na chlieb. Aničku posadila pred pec, z ktorej šlahaly červené plamene.
— Otvor pec — povedala stryga — a pozri, či je dobre zakúrené, či môžeme posádzať už chlieb do nej.
Myslela si, že keď Anička otvorí dvere, ona ju vsotí do pece, zatvorí dvere, i ju tam upečie a zje. Ale Anička tušila, čo za úmysel má stryga a preto jej poviedala:
— Ja veru neviem, ako to mám vojsť do pece.
— Ach, ty hlupák — kričala stryga. — Veď dvierce na peci sú také veľké, že by som sa i ja cez ne premestila.
Aby Aničke ukázala, ako má vojsť do pece, vopchala si sama hlavu do nej. Ale Anička nebola lenivá. Tak postrkla strygu, že sa táto celá vrátila do pece, a potom chytro zatvorila dvierka. Boli by ste mali počuť, ako stryga v peci zavýjala! Anička však odbehla a bezbožná stryga zhorela v peci. Anička utekala rovno k Jankovi. Otvorila chlievik a natešená volala:
— Janíčko, už sme slobodní. Stryga zhorela v peci.
Janko vyskočil z chlievika ani vtáčik, keď ho vypustia z klietky. Bolo-že to radosti; Bože môj! Objímaly sa detičky, bozkávaly, tancovaly; a keďže sa už nemusely báť strygy, vošly do jej domu. Prekutaly ho celý a našli tam mnoho perál a drahokamov.
— Tieto stoja viac, ako tie biele kamienky — povedal Janko a napchal si ich plné vrecká. Anička však povedala:
— I ja si odnesiem niečo domov — a nabrala si plnú zásterku samých diamantov. — Ale teraz poďme — vravel Janko — aby sme sa dostali z tejto prekliatej hory. Ako tak šli, došli k velkej vode.
— Nemôžeme prejsť cez túto vodu — hovoril
Janko — niet nikde ani mostu, ani nejakej lávky.
— Ani člnka nemáme — povedala Anička —ale hľa, tamto pláva kačica, azda nám pomôže na druhý breh. I zavolala na kačku:

Kačka, kačička divoká, pred nami voda hlboká; prenes, prenes nás cez vodu, nebude nám to na škodu.

Kačka priplávala k detičkám, Janko si jej hneď sadol na chrbát a chcel, aby si k nemu sadla i Anička.
— Nie, nie, odvetila Anička, to by bolo kačičke naraz mnoho. Nech nás ona prenesie po jednom.
Kačička to i urobila, a ako detičky prešly cez velkú vodu, podišly ešte kúsok cesty, zbadaly, že im je tá akási známa. Napokon uvidely aj otcovský dom. Daly sa do behu a rovno sa hodily do náručia svojho otca. Chudák otec nemal od tých čias, čo bol zaviedol svoje detičky do hory, ani len jedinej radostnej chvíľky. Jeho žena, macocha, bola medzitým umrela. Anička vysypala v izbe zo zásterky svoje diamanty a Janíčko povyhrabával z vrecák lesklé perly, ktoré sa len tak kotúľaly po izbe.
Už neboli chudobní, netrápil ich hlad a v spokojnosti a láske žili, kým nepomreli.