rozprávka o veselom Jankovi

Kde bol, tam bol, bol raz kdesi boháč. U tohoto boháča slúžil akýsi Janko. Tento Janko bol taký Janko, čo za svitu vstával, za mrku líhaval, celý deň mu neodpočinula ruka-noha, stále pracoval a bol veselý. Keď vyslúžil rok, pomyslel si boháč: Aj, čo by som mu tam mzdu vyplácal. Veď tento veselý Janko i bez mzdy bude slúžiť 1
Janko nepovedal ani slova, a i druhý rôčik si práve tak poctive odslúžil ako prvý a keď ani vtedy nedal mu gazda ani deravý groš, nepovedal ani slova a zostal i na tretí rok. Ale keď minul i tretí rok, otvorily sa i Jankovi ústa:
— Nuž, pán môj drahý, vyslúžil som u vás tri rôčky, pôjdem o dom ďalej — vyplaťte mi, čo som si vyslúžil.
I povie mu gazda:
— Dobre je, Janko, poctive si slúžil, svedčí sa, aby som ta riadne odmenil.
Po týchto slovách strčil ruku do vrecka, vybral tri krajciare a povedal:
— Toto si si vyslúžil, Janko, uži to pri dobrom zdraví.
Janko nepoznal hodnotu peňazí, vložil si tri krajciare do vrecka a bol taký veselý ako už dávno nie. — Teraz mi už peniažky štrngajú vo vačku, — výsknul si veselo — nemusím sa viac trápiť.
Rozlúčil sa s gazdom, vykročil na cestu, šiel, vykračoval si cez hory-doly, pískal si, spieval, tancoval, až kým neprišiel do hustého lesa. Tu mu stanul do cesty akýsi trpaslík a oslovil ho:
— Kdeže, kde, veselý Janko? Vidím, že ti nič nechybí a o žiali nepočul si ani z ďaleka.
— Aj, a čo by som sa rmútil? — odvetil Janko. — Mám vo vrecku výslužku za tri roky, poštrn-
gávam si peniažkami, prečo by som nebol veselý?
— Nuž a koľkože más tých peňazí? — opýtal sa trpaslík'.
— Tri celé krajciare — odpovedal Janko — ani o babku menej.
— Veru, veľké peniaze — riekol trpaslík. — Vidíš, a ja nemám ani zlomenej grešle vo vrecku; taký som chudobný sťa kostolná myš. Daj mi svoje peniaze, si mladý, môžeš si vyrobiť iné.
A Janko mal dobré srdce, nedal sa dlho prosiť: strčil ruku do vrecka a — tu máš, poručeno Pánu Bohu.
— No — povie trpaslík' — máš dobré srdce a preto: žiadaj si tri veci, všetky sa ti vyplnia.
— Dobre — povie Janko — prvá vec, ktorú chcem, je luk so šípmi, ktorým všetko trafím, čo budem chcieť. Druhé, čo chcem, sú husle, na ktoré ked smyčec položím, ešte i mesiac na nebi sa pustí do tanca a tretie, čo si žiadam, je to, aby, keď sa niekoho na niečo opýtam, nemohol mi to zatajiť. — Stane sa tak, ako si žiadaš — hovorí trpaslík a strčí ruku do svojho vreca, z ktorého vyňal luk so šípmi, husle a dal ich Jankovi. — A keby si sa niekedy niekoho na niečo opýtal, niet toho človeka na svete, č0 by ti to zatajil.
A s tým ho poručil Pánu Bohu.
Ak mal doposiaľ Janko dobrú vôľu, teraz dobre, že z kože nevyskočil. Ako tak ide, stretne sa s bradatým židom, ktorý stál pri strome a počúval hvizdot akéhosi vtáčka.
— Ach, ale že je to krásne, prekrásne! — kochal sa žid. — Akože len môže mat toto drobulinké vtáča taký krásny hlások! Hej, keby tak bol môj! Keby som ho tak mohol chytiť.
— Veď, keď mu len toľko chybí — ozval sa za ním Janko — nemáte sa čo smútiť, hneď sa skopŕca dolu so stromu.
Namieril na vtáčka, rozstrelil mu krýdla a vtáčik — bác! do tŕnia.
— Tak, tam ho máte, choďte si preň — povedal mu Janko.
Vošiel žid do tŕnia, hľadá vtáčka, ale v tom Janko vyberie husle, pretiahne sláčikom a v tom okamihu vyskočí žid, počne divoko tancovať a Janko len hraje, vyhráva a žid skáče, hýbe, nadhadzuje sa sem a ta, vreští, výska, lebo tŕnie ho pichá, roztrhá mu šaty a rozdriape mu kožu od hora až na dol.
— Nehraj, ty zlodej! — vresťal žid — nechcem už tancovať!
— Nuž, netancujte. Ktože vám káže! — smial sa Janko a hral ďalej. Ale židovi už šlo do plaču, prisľúbil mu mešec zlata, ak prestane.
— No, dobre — prestal Janko vyhrávať a žid mu dal plný mešec zlata, ale keď Janko zmizol z jeho dohľadu, počal volať na raty, zabehol do mesta a tam sudcovi oznámil, že mu ukradli zlato.
— A kto? Vojak nejaký? — pýta sa sudca.
— Čo by tam vojak, čo by tam vojak. Nemal ten ani pušky, ani šable, iba jeden mizerný luk so šípmi a husle: podľa toho možno ho poznať a vziať na zodpovednosť.
A sudca hneď poslal hajdúchov, aby mu predviedli toho šuhaja. Našli ho, predviedli ho do mesta pred sudcu i s peniazmi.
Postavia ho pred sudcu a Janko prehovorí:
— Nedotkol som sa ani prstom žida, peniaze som mu nevzal, sám mi ich dobrovoľne ponúkol, aby som nehral.
— Nehovorí pravdu, lže, cigáni! — kričí žid.
- No, tomu ani ja neverím — a odsúdil Janka na šibenicu.
Na druhý deň, za včasného rána, vedú Janka na šibenicu. Ale Janko sa nermútil, bol taký veselý ako inokedy. Pekne vyliezol po rebríku a keď vyšiel na posledný stupnik, obrátil sa a povedal sudcovi:
— Pán sudca, vyplňte mi jednu žiadosť pred mojou smrťou.
— Žiadaj, čo chceš, len nie život — odpovedal sudca.
— Nežiadam ja života, sudca môj, dovoľ mi však ešte raz zahrať si na husličkách.
- Aj-vaj, aj-vaj — zavajkal žid — len to nie, pán sudca, len to nie!
— A prečo by si ešte raz nezahral? — povedal sudca. — Veď je to maličká žiadosť. Zahraj si, chlapče 1
— Aj-vaj! Aj-vaj! — bedákal židák — poviažte ma, poviažte ma, keď ste mu to dovolili!
Janko vybral si husle, pretiahol po strunách sláčikom, počal hrať a odrazu sa vám pohnul celý zástup ľudí, počali sa kývať, potom rozskákali sa v divoký tanec, i sudca, i kat, i žid, i vojaci, diváci, každý, všetko počalo sa kopať, socať, drgať a vždy väčšmi a väčšmi, skákali, prevracali sa, metali sa po zemi a nakoniec každý klesol únavou na zem.
— Dosť, dosť! — vykríkol sudca — darujem ti život, len prestaň, prosím ťa!
Janko vložil si husle do vrecúška, sišiel dolu s rebríka a zareval na žida:
— Nuž, ty, diablova obnoha, tu, pred všetkými vyznaj, kde si sobral peniaze, lebo ináč hneď vynem husle!
— Ukradol som, ukradol som! — kričal žid — ty si si ich spravodlive zaslúžil!
— Ak sa tak majú veci, zasluhuješ si smrť — a dal ho povesiť na šibenicu.
Takto sa končí rozprávka o veselom Jankovi.