šťastný Jano

Bol raz mládenec, Janom ho volali. Tento Jano celých sedem rokov slúžil u jedného gazdu, a keď vypršal siedmy rok, povedal svojmu pánovi:
— Pane môj, dosť som sa už naslúžil, šiel by som už domov, k matke: dajte mi výslužku.
— Dobre, Jano — povedal gazda — driečny si bol, statočne si slúžil, tu je tvoja pláca.
A dal mu toľký kus zlata, ako jeho hlava, ba ešte o volačo väčší. Zaviazal si ho Jano do uzlíka, prehodil cez plece a pobral sa domov. Ako tak ide, prekračuje si s nohy na nohu, cvála proti nemu jazdec na koni a Jano si vzdychne:
— Jaj, Bože, ale je len krásna vec to jazdenie. Jazdec sedí si na koni ani na stoličke, netrmáca sa po skaliskách, ani čižmy si nederie a predsa uberá sa v pred.
Počul to jazdec a povie Janovi:
— Nuž a prečože chodíš pešky?
— Preto — hovorí Jano — že nemám koňa. A toto zlato domov nesiem — sedem rokov slúžil som zaň! Jaj, ale je len ťažké, dobre že mi plece nestrhne.
— Vieš čo? — Čarujme — povedal jazdec. — Ja ti dám koňa, ty mne zlato.  — Veľmi vďačne — a Jano už aj shodil s pleca batoh na zem.
Jazdec skočil dolu s koňa, pomohol Janovi do sedla a ešte i radu mu dal na cestu: — Keby si rád rýchlejšie, len ho potľapkaj po šiji a povedz mu: ne, ty, ne! a pobeží s tebou ani vietor.
I, poručili sa na Pána Boha, rozišli sa a každý svojou stranou. Hej, ale sa tešil Jano! Teraz už má koňa. Šarpnul ho za liace, potľapkal po šiji, povedal mu: ne, ty, ne! a koň sa naozaj rozvirgal a to tak, že Jana raz na ľavo, raz na pravo seklo, a dotiaľ ním klátilo, kým len naraz — bác! sosypal sa do potoka.
Chudák, sotva sa vedel vyškriabal; kosti v ňom pukaly, bolel ho každý úd a veru už obanoval, že vymenil zlato za koňa. Práve, keď prichádzal už k sebe, šiel kolo neho akýsi človek, čo hnal kravu. Tento človek chytil mu koňa a spýtal sa Jana:
— Čo ti je bratku? shodil ťa kôň, hej?
— Veru, shodil, bodaj ho vlci sožrali. Veru, nesadnem si viac na túto mrcinu. Oj, lepšia je len krava ako kôň! Človek kráča si za ňou ani pes za gazdom a popri tom dá ešte i mlieka, masla...
— Vieš čo — povedal sedliak — čarujme. Velmi vďačne — povedal Jano. — Vytrušťte si vy krky a nie ja!
— Neboj sa ty toho — upokojoval ho sedliak a v tom okamžiku už sa aj vyhodil do sedla a tak zmizol ani šíp.
I Jano pobral sa s kravou. Vykračovali si pomaličky. Jaj, Bože, ale bol len šťastný Jano! Teraz už celý život bude si žiť bez starosti. Len aby mal chleba, veď bude k nemu mlieka, masla, ba, ak sa mu zažiada, i tvarohu si spraví: nuž, čo chceš viac, Jano? Cestou vošiel do akejsi krčmy, tam si zjedol svoj chlebíček, a za niekoľko groši, čo ešte mal, kúpil si vína a rozjarený šiel, uberal sa s kravou pekne k domovu.
Nad hlavou zavislo slnce, bola strašná horúčava a Jano tak sa vysilil od smädu, že až jazyk vyplazil. Myslí si v duchu: mám kravu, podojím si ju a bude po smäde. Priviaže kravu k stromu a že nemal so sebou šechtára (veď kdeže by ho bol vzal?) sňal si čiapku, podstrčil pod kravské vemeno a počal dojiť. Ak  dojí, tak dojí, a veru — kvapka nie je mnoho, ale ani toľko mlieka mu necvrklo. Ale že mlieka sa mu žiadalo za každú cenu, silne stískal cecky, šarpal nimi a krava už prestala rozumieť žartu i tak ho kopla, že urobil so tri kotrmelce, v očiach sa mu zatmilo, ba, nešťastník, ešte i zomdlel.
Keď sa hodne neskoro prebral z mdlôb, nevedel ani, kde je: na nebi či na zemi. Na šťastie šiel povedľa akýsi mäsiar, ktorý viezol na vozíku ošípané. Zastal a pýta sa Jana:
— čo ti je, bratku?
Jano rozpovie, čo sa mu prihodilo. Mäsiar ponúkne mu sklenicu, aby sa napil, že príde k sebe. Potom díva sa na kravu, potrasie hlavou a povie:
— No, bratku, mohol si ju dojiť, veď ani kvapky mlieka nemá. Staré hovädo, nebude tá už mat nikdy mlieka na tomto svete.
Zarmútil sa veru Jano!
— Ktože by si to bol myslel — nariekal v duchu. — Čože si však počať? Zabiť ju? Kto zje mäso z tejto starej zdochliny?
— Vieš čo, bratku — hovorí mäsiar — pomôžem ti v trápení. Dám ti túto ošípanú, ty mi dáš svoju kravu. Ja už vysekám z nej mäso a odpredám s iným.
— Ó, nech vám Pán Boh dá zdravia — tešil sa Jano.
Ošípanú složili s voza, uviazali jej povrázok na zadnú nohu a Jano ju hnal domov.
Jeho radosť bola veľká. Dobre, že z kože nevyskočil, tak sa tešil dobrému odchodu. Išli, prekračovali s nohy na nohu. .. Zrazu však stretne sa s vandrovníkom, ktorý niesol peknú hus pod pazuchou. Dali sa do reči, Jano mu vyrozprával svoje veľké šťastie a vandrovník, že vraj nesie hus na krštenie.  — Opáč len, aká je ťažká — a podáva vandrovník Janovi hus. — Veď ani nie div, osem týždňov sme ju kŕmili. Ej, kto si z nej zaje, oblíže si prsty...
Jano vzal do rúk hus a poťažkal.
— Veru, dobrá je — povedal — ale ani moje prasa nie je pes.
Zamyslený tulák sa poobzeral, pokýval hlavou a čosi zamrmlal. Potom preriekol hlasne:
— Počuj, priateľku, pohoríš, zle pochodíš s touto ošípanou.
— A čo by som zle pochodil?
— Práve teraz počul som v dedine, cez ktorú som prešiel, že u rychtára ukradli sviňu. A ak je práve táto tá ukradnutá. Veru, hovorím ti, zavrú ťa.
Naľakal sa Jano. Ozaj, či by tulák s ním nečaroval? Tulák pristal. Jano núkal mu s viňu za hus, len aby neprišiel do mrzutostí.
Tulák sa dlho nevedel rozhodnúť, ale potom — Pán Boh s tebou — dal Janovi hus a zabočil na poľnú cestu a chytro sa uberal k domovu. I Jano šiel svojou cestou a s čarou bol spokojný.
— Keď dobre uvážim — hovorí si v duchu — dobrú čaru som urobil. Hus bude mať hodne masti, ba i perie, z ktorého dám si spraviť hlavnicu, ťúh, ale sa poteší moja mať!
Šiel, pokojným krokom kráčal vpred, a keď došiel pred poslednú dedinu, zbadal tam akéhosi starého brusiča, ktorý pilne brúsil a spieval si:
Koleso sa mi točí, mám peňazí dosť, brúsim nože, nožničky mám peňazí dosť!
Zastal Jano, pozdravil brusiča a povedá:
— Hej, dobrú-že prácu máte, keď ste takej dobrej nálady .
— To si myslím — odpovedal brusič. — Niet nad brusičstvo. Brúsi si, brúsi a peňazí má vždycky dosť.
— Naozaj?
— Tak veru. A túto hus kdeže si kúpil?
— Nekúpil som. Vymenil som si ju za ošípanú.
— Za ošípanú? Nehovor...
— Ba, hej.
— Ak ošípanéj akože si prišiel?
— Dostal som ju za kravu.
— Naozaj?
— Hej, zamenil som.
— A kravu?
— Dostal som ju za koňa. — Ale, ale... čaroval? -Hej. 
— A kdeže si vzal koňa?
— Dostal som ho za toľký kus zlata ako moja hlava.
— Ale neverím.
— Ba, hej. Môžem sa i zaprisahať.
— Nuž, počuj — povedal brusič. — Videl som mnoho šťastných ľudí, ale takého ako si ty, ešte nie, hoci som starý a hodne dobrého chleba som už zjedol.
— Uverím! Vidíš, škoda, že nie si brusičom. Mal by si hodne peňazí.
— Veru tak — povedal Jano — ale nemám brúsu.
— Vieš čo, ja ti dám brús, aspoň kameň. S tým už môžeš započať niečo. Ty mi dáš hus.
— S radosťou, starček môj — výsknul Jano s radosťou.
Pacli si do ruky, brusič dal mu obrúsený, vyštŕbený kameň a na prídavok zdvihol so zeme veľký kameň a i ten mu dal.
— Tu máš, synak, vezmi, týmto dobre môžeš zabíjať skrivené klince — užívaj ho pri zdraví.
Bola že to radosť.
— Ó, narodil som sa v šťastnú hodinu — hovorí si Jano, ako tak kráčal. Ale náhle zaľahla naň únava, kamene stávaly sa ťažšími, bol hladný a nemal nič na jedenie; bol smädný — nemal čo piť — eh, veru, nebol by ľutoval, keby sa bol zbavil kameňov. Na šťastie, prišiel k akejsi studni, šmaril kamene na zem, ľahol si na zem, aby sa napil. Ako tak pije, ako hej, ako nie, dosť na tom, že oba kamene skotúľaly sa do studne.
—1 Hop! Ó, ako dobre, dobre! — vyskočil natešený Jano. — Nemusím ich vláčiť domov, chvála Bohu, chvála Bohu! No, nebolo na svete ešte takého šťastného človeka ako som ja!
A ani nezastal k domovu, utekal, bežal k svojej mamičke.