Superarbitražná komisia s dobrým vojakom Švejkom

V každej armáde sú darebáci, ktorí nechcú slúžiť. Tým je milšie, keď sa z nich stanú obyčajní, civilní mamľasi. Títo prefíkaní chlapíci si sťažujú, že majú napríklad srdcovú chybu, i keď majú napríklad iba zápal slepého čreva, ako sa pri pitve ukáže. Takýmto a podobným spôsobom chcú sa zbaviť vojenskej povinnosti: Ale, beda im! Je tu ešte superarbitražná komisia, ktorá im sakramentsky pustí žilou. Chlapík si sťažuje, že je „platfus". Vojenský lekár mu predpíše Glauberovu soľ a „platfus-neplatfus“ behá, ako by sa mu hlava zapálila, a ráno ho zavrú.
Iný lotor si sťažuje, že má raka v žalúdku. Položia ho na operačný stôl a povedia mu: „Pri plnom vedomí otvoriť žalúdok!“ Kým to dopovedia, je už po rakovine a zázračne uzdravený putuje do basy.
Superarbitražná komisia je dobrodením pre armádu. Keby jej nebolo, každý vojak - branec by sa cítil chorým a neschopným. Superarbitrácia je slovo pôvodu rakúskeho. Super – nad, arbitrácia – skúmať, pracovať. Superarbitrácia teda „nadskúmanie.“
Dobre to povedal jeden štábny lekár: „Kedykoľvek pozerám maróda, robím tak z presvedčenia, že sa nemá vravieť o „superarbitrate (nadskúmaní), ale o „superdubitare" (nadpochybovaní), že taký maród je nad všetky pochybnosti. Zdravý ako ryba. Z tohto princípu tiež vychádzam. Predpisujem chinín a diétu. Za tri dni prosia, aby som ich pustil z nemocnice. A keď medzitým takýto simulant umrie, urobí to naschvál, aby nás napálil a nemusel si tento podvod odsedieť. Teda „superdubitare", a nie „superarbitare."
Pochybovať o každom do jeho posledného vzdychu.
Keď teda dobrého vojaka Švejka chceli superarbitrovať, závideli mu všetky kompánie.
Väzenský ošetrovateľ, prinášajúc mu obed do väzenia, povedal mu: „Ty mamľas, máš šťastie. Pôjdeš z vojny domov, budeš superarbitrovaný ako jeden fiala.“
Ale dobrý vojak Švejk mu povedal to isté, čo dôstojnému kňazovi Augustínovi Kleinschrodtovi. „Poslušne hlásim, že to nejde. Som zdravý ako ryba a chcem slúžiť cisárovi pánovi do posledného dychu.“ S blaženým úsmevom si ľahol na pohovku. Ošetrovateľ hlásil toto vyjadrenie dôstojníkovi toho dňa Müllerovi.
Müller zaškrípal zubami: „Lumpa naučíme,“ zvolal, „aby si nemyslel, že môže zostať na vojne: musí prinajmenšom dostať škvrnitý týfus, i keby sa z toho zbláznil."
Medzitým dobrý vojak Švejk vysvetľoval zatvorenému súdruhovi z kompánie. „Ja budem slúžiť cisárovi pánovi do posledného dychu. Keď som vojak, tak musím slúžiť cisárovi pánovi a nikto ma nesmie z vojny vyhnať, ani keby prišiel pán generál a kopol ma do zadku a vyhodil z kasární! Vrátil by som sa k nemu a povedal: Poslušne hlásim, pán jenerál, že chcem slúžiť cisárovi pánovi do posledného dychu a že sa vraciam ku kompánii. A keby ma nechceli tu, dám sa k loďstvu, aby som aspoň na mori slúžil cisárovi pánovi. A keby ani tam ma nechceli a pán admirál i tam ma kopol do zadnice, budem cisárovi pánovi slúžiť vo vzduchu.“
V celých kasárňach však panoval úprimný názor, že dobrého vojaka Švejka vyženú z vojny. Dňa 3. júna prišli pre neho s nosidlami do väzenia, po zúrivom odpore priviazali ho remeňom k nosidlám a odviedli do nemocnice. Kadiaľ ho niesli, ozývalo sa z nosidiel jeho vlastenecké heslo: „Vojaci, nedajte ma, ja chcem slúžiť cisárovi pánovi.“
Dali na oddelenie pre ťažko chorých a štábny lekár Jansa ho zbežne prehliadol: „Máš zväčšenú pečeň a pribraté srdce, Švejk. To si to ale dopracoval, musíme ťa pustiť z vojny."

„Poslušne prosím," ozval sa Švejk, „že som zdravý ako ryba. Čo by si bezo mňa armáda počala? Poslušne prosím, že chcem ku kompánii a že budem slúžiť cisárovi pánovi verne a poctivo."
Predpísali mu klystír a keď mu ho dával sanitár Bočkovskij, tu dobrý vojak Švejk, v tejto chúlostivej situácii povedal dôstojne: „Braček, nešetri ma, keď som sa nebál Taliánov, nebojím sa ani tvojho klystíru. Vojak sa nesmie báť ničoho a musí slúžiť. To si pamätaj."
Potom ho odviedli von a na záchode dával na neho pozor vojak s ručnicou.
Potom ho uložili na posteľ a ošetrovateľ Bočkovskij chodil okolo neho a vzdychal: „Psia krv, máš rodičov?"
„Mám."
„Odtiaľto asi nevyjdeš, ty simulant."
Dobrý vojak Švejk mu dal zaucho.
„Ja simulant? Ja som úplne zdravý a chcem slúžiť cisárovi pánovi do posledného dychu."
Dali ho do ľadu. Tri dni bol zabalený v ľadových obkladoch a keď prišiel štábny lekár a povedal mu: „No Švejk, pôjdeš predsa len z vojny domov," prehlásil Švejk. „Poslušne hlásim, pán štábaret, že som úplne zdravý a že chcem slúžiť ďalej."
Dali ho znovu do ľadu a za tri dni sa mala zísť superarbitražná komisia, ktorá by ho zbavila navždy vojenskej povinnosti.
Deň pred zídením komisie, keď bol napísaný jeho prepúšťací list, dobrý vojak Švejk dezertoval z kasární.
Aby mohol ďalej slúžiť cisárovi pánovi, musel utiecť. Štrnásť dní nebolo po ňom ani slychu.
Aké bolo však prekvapenie všetkých, keď po štrnástich dňoch v noci sa objavil dobrý vojak Švejk pre dverách kasární a hlásil tam hliadke so svojim poctivým úsmevom na guľatej, spokojnej tvári: „Poslušne hlásim, že sa idem dať zatvoriť, pretože som dezertoval, aby som mohol ďalej slúžiť cisárovi pánovi až do posledného dychu."
Jeho prianie sa vyplnilo. Dostal pol roka a keď chcel ďalej slúžiť, prevelili ho do skladu zbraní, aby nabíjal strelnou bavlnou torpéda.