Švejk stojí proti Taliansku

Švejk šiel na vojnu so srdcom veselým. Išlo mu o to, aby zažil na vojne nejakú srandu, a podarilo sa mu dostať do úžasu celú posádku v Tridente i hlavného veliteľa. Švejk bol stále usmievavý, pôvabný v svojom správaní, a preto asi bol tiež stále zatvorený.
A keď vyšiel z väzenia, s úsmevom odpovedal na všetky otázky, s úplným pokojom sa dal opäť zavrieť, spokojný vo svojom vnútri, že pred ním majú strach všetci dôstojníci celej posádky v Tridente. Nie strach pre jeho hrubosť, naopak strach z jeho úctivých odpovedí, z jeho úctivého správania a láskavých, priateľských úsmevov, z ktorých im bolo ťažko.
Príde inšpekcia do izby, usmievavý Švejk sedí na stoličke a zdvorilo zdraví: „Pochválen buď Pán Ježiš Kristus, poslušne hlásim.“
Dôstojník Walk zaškrípal zubami pri pohľade na úprimný priateľský Švejkov úsmev a bol by mu s chuťou rád opravil na hlave čiapku, aby mu sedela podľa predpisu, ale Švejkov teplý a srdečný pohľad zdržal ho od všetkých prejavov.
Do miestnosti vstúpil major Teller. Dôstojník Walk prísne premeral mužstvo, stojace v pozore a povedal: „Vy Švejk, priniesť sem kvér!“

Švejk plní svedomito rozkaz a prináša bodák. Major Teller pozerá sa zúrivo na ľúbezné nevinné rysy v tvári Švejkovej a spustí: „Vy nevedieť, čo je to kvér?“
„Poslušne hlásim, neviem.“ Už ho vedú do kancelárie. Prinášajú mu pušku a strkaj mu ju pod nos. „Čo je toto, ako sa to volá? - Poslušne hlásim, že neviem.“
„To je kvér! – Poslušne hlásim, že tomu neverím.“ Je zatvorený a dozorca považuje za svoju povinnosť mu povedať, že je osol. Mužstvo ide na ťažké cvičenie do hôr, ale Švejk kľudne sa usmievajúc sedí za mrežami.
Pretože s ním nič nemohli narobiť, urobili z neho sluhu jednoročných dobrovoľníkov, pomáhal pri obede a pri večeri v kasíne.
Roznášal príbory, jedlá, pivo a víno, skromne posadil sa u dverí a občas predniesol. „Poslušne hlásim, páni, že pán dôstojník Walk je dobrý pán, až veľmi dobrý pán,“ a usmievajúc vypúšťal do vzduchu dym z cigarety.
Prišla opäť inšpekcia do kasína a nejaký nový dôstojník mal to nešťastie, že sa spýtal u dverí skromne sediaceho Švejka, ku ktorej kompánii patrí.
„Poslušne hlásim, že prosím neviem. - Himl sakra, ktorý regiment tu je?“
„Poslušne hlásim, že prosím neviem.“ – „Himl sakra, ktorý regiment tu je?“
„Poslušne hlásim, že prosím neviem.“ - „Tak človeče, ako ste sa sem dostal?“
S ľúbezným úsmevom, dívajúc sa milo a neobyčajne príjemne na dôstojníka, povedal Švejk: „Poslušne hlásim, že som sa narodil, potom som chodil do školy. Potom som sa učil za tesára a tiež vyučil, potom ma priviedli do jednej krčmy. A tam som sa musel vyzliecť donaha. Potom pre mňa za pár mesiacov prišli žandári a odviedli ma do kasární. V kasárňach ma prehliadli a povedali: „Človeče, vy ste sa oneskorili o tri týždne s nastúpením na vojenskú službu, za to vás zatvoríme.“ Spýtal som sa ich prečo, keď som nechcel ísť na vojnu, že ani neviem, čo je to vojak. A tak ma zavreli, potom sa nasadili do vlaku a vozili sem a tam, až prišli sem. Nikoho som sa nepýtal, čo je to za regiment, čo je to za kompánia, čo za mesto, aby som nikoho neurazil a hneď pri prvom cvičení ma zavreli, pretože som si v rade zapálil cigaretu, i keď neviem prečo. Potom ma zatvárali, kde som sa objavil, tam že som stratil bajonet, potom, že som skoro zastrelil plukovníka na strelnici, až konečne slúžim pánom jednoročným dobrovoľníkom.“
Detský, jasný pohľad vrhol dobrý vojak Švejk na dôstojníka, ktorý nevedel, či sa má smiať, alebo hnevať.
Nastal Štedrý večer. Jednoroční dobrovoľníci vystrojili si v kasíne stromček a po večeri mal plukovník dojemnú reč, že sa Kristus narodil, ako všetci vedia a že má radosť z poriadnych vojakov a že poriadny vojak sám musí mať radosť zo seba...
A tu, cez tento slávnostný príhovor zapadlo vrelé: „Ale áno! Už je tomu tak!“
Predniesol to žiariaci v tvári dobrý vojak Švejk, stojaci skromne medzi jednoročnými dobrovoľníkmi.
„Sie Einjähringer!“ zareval pán plukovník, „Kto to vykríkol?“ Z radu jednoročných dobrovoľníkov vystúpil Švejk a zadíval sa usmievavo na pána plukovníka. „Poslušne hlásim, ja tu slúžim pánom jednoročným dobrovoľníkom a mne sa veľmi páčilo, čo ráčili vravieť. Ono im to šlo tak od srdca!“
Keď v Trinende zvolávali zvony na polnočnú, sedel už dobrý vojak Švejk vyše hodiny v base.
Tentoraz bol zatvorený pekne dlho a potom mu opäť opásali bajonet a pridelili ho na oddelenie strojových pušiek.
Bolo veľké cvičenie na talianskych hraniciach a dobrý vojak Švejk tiahol za armádou.
Pred výpravou počúval reč poručíka: „Myslite si, že Taliansko nám vypovedalo vojnu a že tiahneme na Taliánov.“
„Dobre, teda potiahneme!“ zvolal Švejk, za čo dostal šesť dní.
Po vypršaní trestu bol vypravený s troma inými väzňami a s jedným kaprálom za svojim oddelením strojových pušiek. Najprv tiahli údolím, potom na koni do hôr a tu, ako sa dalo čakať, Švejk sa stratil v hustom lese na talianskych hraniciach.
Predieral sa krovinami, márne pátrajúc po svojich druhoch, až šťastne v plnej zbroji prekročil talianske hranice.
A tam sa dobrý vojak Švejk vyznamenal. Oddelenie strojových pušiek z Milána konalo práve cvičenie na rakúskych hraniciach a jeden somár so strojovou puškou sa dostal na planinu, po ktorej sa pátravo rozhliadal dobrý vojak Švejk.
Talianski vojaci v bezpečnom kľude zaliezli a spali, somár so strojovou puškou pásol sa vážne a vzďaľoval sa od svojho oddelenia, až prišiel k miestu, kde sa Švejk pozeral s úsmevom na nepriateľa.
Dobrý vojak Švejk vzal somára za uzdu a s talianskou strojovou puškou na talianskom oslovi vrátil sa do Rakúska.
Zostupoval z horského údolia naspäť, odkiaľ prišiel, potom sa ešte pol dňa potĺkal s oslom po akomsi lese, až konečne večer našiel rakúsky tábor.
Stráž ho nechcela pustiť, pretože nepoznal heslo dňa, pribehol dôstojník a tu Švejk s úsmevom postavil sa do pozoru a salutujúc hlásil: „Poslušne hlásim pán lajtnant, že som zobral Talianom osla so strojovou puškou!“
Potom odviezli dobrého vojaka Švejka do vojenského väzenia, ale my vieme, ako vyzerá najnovší model talianskej strojovej pušky.