Zakvitlé vŕby...

Zakvitlé vŕby milo dýchajú
vône večernej čerstvoty,
blízke obloky dnu ich volajú
do devy peknej samoty,
tam ona stojí nad tichou strunou,
hľadí do svetlých nebies čalúnov
cez biele okná záclony:
Vtom pekné údy k sedadlu skloní,
ľúbezná struna čisto zazvoní,
hlas jej sa hne medzi tóny: