Boli raz traja bratia. Dvaja starší sa nad najmladšieho Janka vyvyšovali, dobrého slova mu nedali, ba zavše mu i do hlupákov nadávali. Otec však vedel, že Janko má dobré srdce, a mal ho zo všetkých synov najradšej.
Keď otec zomrel, Janko za nim veľmi smútil a slzy prelieval. Nemal už doma pri starších bratoch stania a chcel si ísť do sveta službu hľadať.
„Kamže by si chodil!" povedal mu najstarší brat. „Takého hlupáka všade len vysmejú. Ja pôjdem najprv šťastie skúsiť. Ak sa mi dobre povodí, prídem po vás."
Ide najstarší brat hustými horami, pustými dolami, až stretne starú babu.
„Kamže, kam, synak?" pýta sa starena. „Idem si službu hľadať," odvetí najstarší brat. „Ak je tak, zostaň pri mne. Dám ti ľahkú robotu, budeš mi jednu kobylku pásť."
Najstarší brat hneď pristal. Starká ho zaviedla do chalúpky, dala sa mu chleba najesť, pálenky napiť a priviedla mu kobylku.
„Dobre na ňu striehni," prikazovala. „Ak ti ujde, pamätaj: o hlavu budeš kratší."
Najstarší brat odviedol kobylku na pašu, priviazal ju o strom, potom si spokojne ľahol a zaspal. Keď sa zobudil, vypleštil oči. Kobylky nikde. Náramne sa zľakol, veď mu išlo o hlavu, a pustil sa kobylku hľadať. Darmo však chodil krížom-krážom, darmo ju vyvolával.
Ako tak chodí a blúdi, zazrie neďaleko studničky vetchého človiečika.
„ČO hľadáš, synak?" spýtal sa starček.
„Čo hľadám, čo hľadám," odvetil mládenec nevrlo, „stratenú kobylku hľadám."
„Možno by som ti pomohol," ozval sa starček, „len mi, prosím ťa, prines z tamtej studničky za krčiažtek vody. Slabý som, nevládzem."
„Nedomŕzaj, starý! Dosť mám svojho trápenia!" odvrkol mládenec a šiel svojou cestou. Darmo však celý deň hľadal, darmo celú horu prebrúsil. Keď sa večer bez kobylky vrátil, starena neotáľala a odsekla mu hlavu.
Prostredný brat doma staršieho brata vyčkával, a keď sa ho nevedel dočkať, sám sa pobral do sveta.
„Ty zostaň doma!" povedal Jankovi. „Ak sa mi dobre povodí, prídem po teba."
Aj prostredný brat išiel hustými horami, pustými dolami, aj on stretol starú babu a do služby sa zjednal. Starká sa mu dala chleba najesť, pálenky napiť, priviedla kobylku a povedala: „Dobre na ňu striehni! Ak ti ujde, pamätaj: budeš o hlavu kratší!"
Prostredný brat odviedol kobylku na pašu, priviazal ju o strom, potom si spokojne ľahol a zaspal. Keď sa zobudil, vypleštil oči. Kobylky nikde. Náramne sa zľakol, veď mu išlo o hlavu, a pustil sa kobylku hľadať. Darmo však chodil krížom-krážom, darmo ju vyvolával.
Ako tak chodí a blúdi, zazrie neďaleko lesnej studničky vetchého človiečika.
„Čo hľadáš, synak?" spýtal sa starček.
„Čo hľadám, čo hľadám," odvetil mládenec nevrlo, „stratenú kobylku hľadám."
„Možno by som ti pomohol," ozval sa starček, „len mi, prosím ťa, prines z tamtej studničky za krčiažtek vody. Slabý som, nevládzem."
„Nedomŕzaj, starý! Dosť mám svojho trápenia!" odvrkol mládenec a šiel svojou cestou. Darmo však celý deň hľadal, darmo celú horu prebrúsil. Keď sa večer bez kobylky vrátil, stará baba neotáľala a odsekla mu hlavu.
Janko doma čakal, vyčkával, z obloka si bratov vyzeral, no keď sa už dlho ani jeden nevracal, sám sa pobral do sveta službu si hľadať. Ide on hustými horami, pustými dolami, až stretne starú babu.
„Kamže, kam, synak?" pýta sa starena.
„Idem si službu hľadať," odvetí Janko.
„Ak je tak, zostaň pri mne. Dám ti ľahkú robotu, budeš mi jednu kobylku pást."
„Vdačne aj tri," potešil sa Janko a zjednal sa do služby. Starena sa mu dala chleba najesť, pálenky napiť a priviedla kobylku.
„Dobre na ňu striehni," prikazovala. „Ak ti ujde, pamätaj: o hlavu budeš kratší." Janko odviedol kobylku na pašu, priviazal ju o strom, potom si spokojne ľahol a zaspal. Keď sa zobudil, vypleštil oči. Kobylky nikde. Náramne sa zľakol, veď mu išlo o hlavu, a pustil sa kobylku hľadať. Darmo však celý deň hľadal, darmo celú horu prebrúsil, darmo ju vyvolával.
Ako tak chodí a blúdi, zazrie neďaleko lesnej studničky vetchého človiečika.
„Čo hľadáš, synak?" spýtal sa starček. „Stratenú kobylku hľadám, starý otec," odvetil Janko. „Iba na chviľu som zaspal a už mi utiekla."
„Možno by som ti pomohol, len mi, prosím ťa, prines za krčiažtek vody z tamtej studničky. Slabý som, nevládzem/'
„Vďačne, starý otec! I ja som mal staručkého otca, ale tomu už poslúžiť nemôžem, lebo mi, neborák, zomrel," povedal Janko, vrtko schytil krčiažtek, zabehol k studničke a načrel do sviežej pramenistej vody.
Keď sa starček napil, Janko sa spýtal:
„Starý otec, nevideli ste tu dakde kobylku? Už raz neviem, kde ju hľadať."
„Dobre ja viem, kde je, a rád ti pomôžem, tak ako si ty pomohol mne. Tu, hľa, ti dávam dve veci: píšťalu a lieskovú palicu. Keď na píšťale zapískaš, kobylka k tebe pribehne, čo by priam skraja sveta. A keď túto lieskovú palicu tam na ten vŕšok do zeme zasadíš a povieš: — Palica, vrť sa! — ozve sa mocný hukot a kobylka sa oslobodí."
Len čo to starček povedal, zmizol, akoby tu nikdy nebol býval. Janko sa čudoval, na všetky strany hľadel, no hneď mu zišlo na um, že veru nemá čas na obzeranie. Stoj čo stoj musí kobylku nájsť.
Pozrel Janko na píšťalku, čo mu starček daroval, priložil si ju k ústam a zapískal. A len čo sa píšťalôčka ozvala, len čo zaspievala, z ničoho nič pribehla z hory kobylka a k Jankovi si zastala.
Ej, či len bol najmladší brat rád, že sa mu vrátila. Chytil kobylku za ohlávku a viedol na vŕšok, čo mu starček ukázal. Keď ta prišiel, vyhriebol do zeme jamku, lieskovú palicu do nej zasadil a zvolal:
„Palica, vrť sa!"
Vtom hora zadunela, skaly pukali, mocný víchor sa zaprel do konárov stromov a zovšadiaľ sa ozýval taký hukot, až v ušiach zaľahlo. Kobylka sa pri tom tresku-plesku zatriasla a zmenila na utešenú pannu.
Pozrel sa Janko na krásnu dievčinu, krásna dievčina sa pozrela na neho a hneď našli v sebe zaľúbenie. Podali si ruky a vedno išli k stareninej chalúpke.
Kdeže už bola chalúpka!
Kdeže už bola stará baba!
Ani len pamiatka po nich neostala.
Vrátil sa najmladší brat Janko s utešenou dievčinou domov a vzal si ju za ženu.
ako Janko kobylku pásol
