ako sa Janko učil latinsky

Hneď zrána povedal raz Janko svojmu tatkovi: „Už nechcem byť len takým obyčajným človekom – chcem sa stať pánom.“ „Nehovor. Veď aj mne by sa páčilo, keby zo mňa niekto urobil veľkého pána. Ale či ty vieš, že taký pán musí vedieť po latinsky?“ „Latina, nelatina. Vyberiem sa do sveta a tam sa aj po latinsky naučím.“
„Keď si myslíš, že je to také jednoduché, choď a skús to.“ Janko si nabral plné vrecká buchiet a poď ho do sveta učiť sa latinčinu. Sveta sa nebál, a tak si vykračoval rovno za nosom. Dovtedy však nikdy nebol ďalej než za humnami, preto sa veľmi podivil, keď vyliezol na najbližší vŕšok: pred ním sa rozprestieralo kusisko krajiny, ktorej nedovidel konca. „Prepánajána!" zvolal. „To je veličizný svet! Kedy sa mu ja na koniec dostanem?!"
Pobral sa teda ďalej. Vždy, keď stretol dajakého veľkého pána, pozorne počúval, lebo sa nazdával, že hovorí po latinsky. Najprv stretol uprostred dediny pána, ktorý komusi hovoril: „Sud guľatý!" Janko si tie dve slová zo desaťkrát zopakoval, aby ich nezabudol. Kráčal ďalej a zbadal pána, ktorý pozoroval vtáka pri kaluži a volal: „Rys tu pije!"
„Sud guľatý - rys tu pije," opakoval si Janko a v duchu si hovoril: „Už viem päť latinských slov, čo nevidieť, budem vedieť hovoriť po latinsky."
O sto krokov ďalej akýsi pánko ukazoval sluhovi: „Tu je kára."
„Sud guľatý - rys tu pije - tu je kára," mrmlal si Janko popod nos. Poskočil od radosti, keď zistil, ako si všetko dobre pamätá a nevedel pochopiť, prečo mu tatko hovoril, aké je to ťažké. „Veď tá latina je hračka."
Prešiel ďalších dvesto krokov. Cesta viedla popri záhrade, kde práve pracoval záhradník. Vtom vošiel do záhrady pán a zvolal: „Ten to ryje!"
„Sud guľatý - rys tu pije - tuje kára - ten to ryje," omieľal Janko a išiel ďalej. Zrazu sa zastavil a povedal si: „Načo by som sa tej latiny toľko učil? Veď ani náš pán kantor jej nevie viac, a predsa je pán. Keby som si mal toho zapamätať ešte viac, jedno s druhým sa mi pomotá."
Keď takto múdro usúdil, obrátil sa na päte a upaľoval domov.
„Pozrimeže, Janko sa nám vrátil," čudoval sa tatko, keď zbadal syna. „Vari si sa už naučil hovoriť po latinsky?"
„Sud guľatý, rys tu pije," vážne mu odpovedal Janko, ktorý si zaumienil, že už ináč než po latinsky hovoriť nebude.
„Čo to trepeš? Veď tomu ani sám ďas nerozumie," zavrčal tatko a nechal Janka Jankom.
„Vari sa ti všetko v hlave pomotalo, keď tak rozprávaš?" hnevala sa mamka, ale Janko len opakoval tú svoju latinu. Nech sa ho pýtal ktokoľvek čokoľvek, neodpovedal ináč, len: „Sud guľatý, rys tu pije, tu je kára, ten to ryje." A pretože to vravel veľmi rýchle, nikto neporozumel, čo to vlastne hovorí.
„Tatko," oslovila o niekoľko dní mama svojho muža, „tomu nášmu synovi asi preskočilo. Bľaboce, a ani nevie čo. Išla som sa teda popýtať starého pastiera, čo máme robiť. A ten mi poradil."
„A akú radu ti dal?"
„Povedal mi, aby sme mu zvysoka a nečakane vyliali vedro studenej vody na hlavu. Vraj ho tie hlúpoty prejdú."
„To môžeme vyskúšať aj hneď. Sedí hen vonku, pred maštaľou. Ani svet nevníma, čo je taký zadumaný. Choď a zober za vedro ľadovej vody, vylez na maštaľ a dobre ho tou vodou zlej. Uvidíme, či to pomôže." Mamka tak aj urobila. Zobrala vedro s vodou, vyliezla po rebríku na maštaľ a celé vedro vyšplechla na syna. Janko sa hneď prebral z tých svojich latinských myšlienok. Vyskočil, chytil sa za hlavu a reval, akoby ho rezali: „Mamka, tatko, pomoc! Hlavička moja úbohá!“
Tatko k nemu podišiel, akoby o ničom nevedel: „Doparoma, čo sa ti stalo?"
„Sedel som si tu a opakoval latinčinu, vtom sa nebo roztrhlo a chcelo ma zahubiť," nariekal Janko.
„Už som si myslel, že si zabudol rozprávať po našom. A pozrimeže, ide ti to ešte celkom dobre," uchechtol sa tatko.
„Bodaj by nie. Veď som od ľaku zabudol všetko, čo som sa naučil po latinsky."
„To ti ju pánboh z hlavy povymetal, lebo ty máš byť, čím si bol - poctivým Jankom, a nie nejakým bláznivým pánom. A to si navždy zapamätaj."
Potom sa tatko pobral za mamkou a povedal jej: „Už je zdravý a bohdá znova sa mu to v hlave nepomotá."
A veru tatko hovoril pravdu. Odvtedy Janko rozprával ako ostatní a o latine nechcel ani počuť.