Bol raz jeden chudobný chlapec. Nemal vám ničového nič – iba zdravé ruky a dobré srdce. Volal sa Meška. Od malička bol sirotou, nepoznal si ani otca, ani matku. Ľudia sa nad nim zľutovali a dali ho za poslíka na kráľovský dvor.
Chlapča bolo každému po ruke — kuchárovi nosilo vodu a prikladalo na oheň, záhradníkovi poslúžilo v záhrade, pastierom pomáhalo ovečky vyháňať na pašu. A veľakrát mu prikazovali, aby sa hral s mladou kňažnou — princeznou.
Bolože to radosti, keď sa deti preháňali po zámockých komnatách, keď sa hrali na skrývačku, alebo keď si na jeseň púšťali šarkany. Meška bol bystrý chlapec a podchvíľou vymyslel novú zábavku: píšťalky z vŕby krútiť, na vtáčence v hniezde alebo na rybky v jazierku pozerať. Pre princeznú by bol Meška aj do ohňa skočil. Aj princezná na chlapca milým okom hľadela, no kráľovským radcom sa to nevidelo: „Milostivý kráľ, nesvedčí sa, aby sa kňažná s takým bedárom zabávala. Je to len taký pobehaj, skade ruka, skade noha, čo si ani vlastnú mater nepoznal."
„Radcovia moji," tíšil dvoranov kráľ, „veď sú to ešte deti. Keď vyrastú, zmúdrejú."
A tak sa princezná a chlapec ďalej spolu hrávali — kamienky do jazierka hádzali, na konároch sa hojdali, z trávových stebiel košíky na lesné jahody plietli, lebo Meška bol výmyselník a majster, čo do ruky chytil, to sa mu darilo. Deťom sa pri zábavkách míňal deň za dňom, mesiac za mesiacom, rok za rokom. Ani sa nenazdali a z princeznej vyrástla krásna dievčina a z chlapca rúči mládenec.
Chýr o utešenej kráľovskej dcére sa chytro šíril svetom a do zámku sa začali trúsiť pytači. Prichádzali kráľoviči na panských kočoch, prinášali bohaté dary a pýtali princeznú za ženu.
„Dcéra moja, ktorýže sa ti páči, povedz! Prišiel čas, aby sme ťa vydali," povedal kráľ.
„Otecko," smelo odvetila princezná, „mne sa páči Meška. Vydám sa iba za neho."
V kráľovi hrklo — takú odpoveď nečakal. Zvolal svojich radcov, aby vyhútali, čo robiť.
„Kráľ náš, nedal si na našu reč, keď bolo treba, teraz je veru dobrá rada ťažká. Najlepšie urobíš, keď dáš chlapca zabiť."
„Ej, to veru neurobím! Neslobodno nevinného človeka len tak pre nič za nič zmámiť. Dajte mi lepšiu radu!"
„Ja ti poradím," ozval sa najstarší radca. „Pošli ho na takú cestu, z ktorej sa nikdy nevráti."
„A kam ho poslať?"
„K Slnku." „K Slnku?" začudovane sa pýtal kráľ.
..Ano, pošli ho k Slnku, nech sa spýta, prečo dopoludnia jednostaj hore stúpa a čoraz väčšmi pripeká a popoludní klesá a horúčavy ubúda. Z takej cesty sa Meška ani za sto rokov nevráti a princezná naňho zabudne."
Táto rada sa už kráľovi pozdala a dal si mládenca zavolať.
„Meška, dobre si mi slúžil," láskavo sa mu privravel, „no chcem ťa ešte o jednu službu popýtať. Kým oči zatvorím, rád by som vedel, prečo Slnko dopoludnia jednostaj hore stúpa a čoraz väčšmi pripeká a popoludní klesá a horúčavy ubúda. Nože sa za ním vyber a prines mi odpoveď."
„A veru pôjdem, keď si to vaša jasnosť želá," povedal Meška a začal sa chystať do sveta. Dali mu pekné šaty, do mešca peňazí a kus chleba so slaninou na cestu. Najťažšie mu bolo rozlúčiť sa s princeznou. Trikrát odišiel a trikrát sa vrátil, slzy jej z líc stieral, napokon však predsa odišiel a viac sa neobzrel. Nik mu neporadil, kadiaľ ísť, nuž sa rozhodol po svojom — kráčal rovno tým smerom, kde sa Slnko čoraz nižšie a nižšie spúšťalo k zemi.
Ide Meška cestou-necestou cez hory a doly, nikde človiečika, ba ani len vtáčika-letáčika, až príde do krajiny, kde vo veľkom sklenom paláci vládol slepý kráľ. Keď počul, že mládenec putuje za Slnkom, dal si ho zavolať.
„Syn môj," privravel sa mu, „urob mi láskavosť a spýtaj sa Slnka, prečo som na staré kolená oslepol. Ak mi prinesieš odpoveď, tak ti hneď dám polovicu svojho kráľovstva."
„Vďačne, pán kráľ. Prečo by som vám neposlúžil? Odmenu nijakú nežiadam, veď to mám po jednej ceste."
Ide mládenec ďalej cestou-necestou cez hory a doly, nikde človiečika-ka, ba ani len vtáčika -1etáčika, až prišiel k moru. Nebolo tu chodníka ani doprava, ani doľava. A Slnko nad vodou čoraz nižšie klesá a rovno za morom zapadá.
„Toto je už nebodaj koniec mojej cesty," vraví Meška a smutno si sadá na breh. A ako si tak sedí a nad svojím osudom premýšľa, naraz len počuje, že sa voda pred ním čerí a z mora sa veľká ryba vynára. Brucho má svieže, ako ryby mávajú, ale chrbát čierny sťa uhoľ.
„Kde sa tu berieš, veď tu živého tvora nevídať," povedala ryba. „Povedz, kam ideš?"
„Idem za Slnkom, chcem sa ho niečo opýtať, a tu, hľa, more sa mi do cesty postavilo. Akože prejdem na druhý breh?"
„No ak len toľko, rada ti pomôžem, ale pomôž aj ty mne. Spýtaj sa Slnka, prečo nemôžem klesnúť na dno tak ako iné ryby, a na hladine mi chrbát od horúčavy černie?"
„Vďačne sa spýtam, len ma prenes!"
Ryba priplávala k samému brehu, Meška nasadol a potom už ťuháj — leteli po belasom morí ako šíp — raz-dva boli na druhom brehu. Meška zosadol, pekne sa rybe poďakoval a pobral sa ďalej.
Šiel on, šiel cestou-necestou cez hory a doly, nikde človiečika, ba ani len vtáčika-letáčika. A muselo to byť už na samom konci sveta, lebo Slnko práve z oblohy na zem sadalo. Pridal Meška do kroku, až napokon celý zmorený zastal. Slniečko sa už skotúľalo a teraz v mamičkinom lone po dlhej púti oddychovalo.
„Dobrý deň, Slnko! Dobrý deň, Slniečková mamička!" úctivo sa poklonil mládenec.
„Dobrý deň aj tebe," odpovedalo Slnko i jeho matka. „Po čo si sem prišiel, veď tu nijakého živáčika, ba ani len chrobáčika nevídať?"
„Chcem sa ťa, Slniečko, na tri veci opýtať. Či môžem?" „Len sa spytuj, keď si prišiel tak zďaleka."
„Môj kráľ by rád vedel, prečo ty dopoludnia jednostaj hore stúpaš a čoraz väčšmi pripekáš a popoludní klesáš a horúčavy ubúda?
„Nuž na to ti ja ľahko odpoviem. Slnko je ako človek — od narodenia rastie a síl mu pribúda a na starosť slabne a sily ho opúšťajú. Aj mňa moja mamička každé ráno ako pekného chlapčeka rodí a večer ma ako slabého starca pochováva. A aká je tvoja druhá otázka?"
„Putoval som cez krajinu, kde vládol slepý kráľ. A ten sa ťa, Slnko, spytuje, prečo on, mocný vládca, musel na staré kolená oslepnúť?“
„Aj na to ti, syn môj, odpoviem. Povedz kráľovi, že spyšnel a od samej pýchy si dal sklené nebo postaviť a diamantmi ako hviezdami posiať. Ak dá sklené nebo rozbúrať a prestane sa vyvyšovať, vráti sa svetlo jeho očiam. A teraz mi povedz tretiu otázku.“
„Cez more ma k tebe preniesla veľká ryba. Prosila ma, aby som sa ťa spýtal, prečo nemôže klesnúť na dno, a prečo jej chrbát na uhoľ obhorieva?“
„Vďačne ti dám odpoveď aj na túto otázku. Povedz rybe, aby zjedla ľudské mäso. V tej chvíli klesne do mora tak ako ostatné ryby. Aleže sa varuj, aby nezjedla teba.“
Teraz už Meška vedel, čo vedieť chcel. Úctivo sa poklonil a povedal:
„Ďakujem ti, Slnko, ďakujem aj vám, Slniečková mamička. Dobre sa tu mávajte.“
„Aj ty sa maj, synak, dobre. A tu ti dávam na pamiatku tento oriešok."
Vezme mládenec oriešok do ruky, zvedavo ho otvára — a Čo vidí? Utešené slniečkové šaty. Ešte raz sa poďakoval a s ľahkou mysľou kráčal nazad. Ryba ho už vyzerala. Keď ho zočila, zďaleka volala: „Vitaj, mládenec, vitaj! Či si na mňa nezabudol?" „Nezabudol som, ryba, nezabudol, len ma najprv prenes." Darmo ho ryba prosila, darmo vyzvedala, Meška sa nedal prevravieť. Až keď bol na druhom brehu, pustil sa bežať a potom z diaľky volal:
„Najedz sa ľudského mäsa, potom aj ty klesneš na dno. To ti odkazuje Slnko."
Sotva to ryba počula, začala sa vo vode metať, vlny dovysoka dvíhať, až sa more vylialo z brehov a bežalo za mládencom. Ale ani Meška nemeškal — utekal, čo mu sily stačili, a morské vlny ho nedobehli.
Mládenec si vydýchol a veselo kráčal ďalej. Šiel on stále proti Slnku, lebo vedel, že tak nezablúdi. Naveľa-naveľa prišiel do krajiny, kde vládol slepý kráľ, a pobral sa rovno k jeho palácu. Keď vládca počul, že prišiel mládenec, čo putoval k Slnku, hneď sa pýtal:
„Nezabudol si na mňa, synak? Celé dni a celé noci na teba čakám."
„Nezabudol som, pán kráľ. Slnko ti odkazuje toto: Oslepol si, lebo si spyšnel — pýcha ti zaclonila zrak. Daj zbúrať sklené nebo aj diamantové hviezdy. Keď sa ti do srdca vráti skromnosť a pokora, aj tvojim očiam sa vráti svetlo.“
Keď to slepý kráľ počul, naskutku dal zbúrať sklené nebo a posnímať diamantové hviezdy. Ľutoval, že sa dal opantať pýchou. A hľa! Sotva sa ponížil, v očiach sa mu rozvidnelo. Vládca nevedel, čo od radosti robiť. So slzami ďakoval mládencovi, že ho zbavil slepoty. Verne splnil svoj sľub a daroval mu pol kráľovstva.
Darmo vládca zdržiaval svojho záchrancu, mládenca srdce ťahalo nazad — za princeznou. A veru dobre, že sa ponáhľal. Len čo sa priblížil k mestu, počul hurhaj, smiech a spev. Hudba vyhrávala, ľudia sa veselili.
„Čože sa tu robí?" spýtal sa mládenec prvého človeka, ktorého stretol.
„A ty nevieš?*' začudovane sa spýtal neznámy. „Naša princezná sa dnes vydáva."
Keď to Meška počul, akoby mu boli nohy podťali. Chytro sa však spamätal, otvoril oriešok, obliekol si slniečkové šaty a bežal do chrámu. A v chráme-plno národa, hlava na hlave. Každý chcel vidieť kráľovskú svadbu.
Meška sa predieral pomedzi ľudí a zastal si vedľa princeznej na miesto, kde mal stáť ženích. Zatiaľ neprišiel, darmo sa ľudia po ňom obzerali. Keď zbadali krásneho mládenca v slniečkových šatách, oči si išli vyočiť. Každý sa spytuje, kto to je, nik ho nepozná. Ba veru pozná! Princeznej stačil jediný pohľad — hneď vedela, kto pri nej stojí. Hodila sa milému do náručia a za nič na svete sa viac od neho neodlúčila.
Čo mal kráľ robiť? Videl, že Meška je súci mládenec, veď dodržal slovo a splnil úlohu, ktorú mu vládca dal. Keď sa navyše dozvedel, že dostal od susedného vládcu pol kráľovstva, viac neotáľal — dal svoju jedinú dcéru Meškovi za ženu.
Ej, bolože to veselie,
všetko tancovalo,
hudci cin-cin vyhrávali,
víno sa len lialo.
A keď už bola svadba v plnom prúde, kráľ si zrazu spomenul, že Meška mu ešte nepovedal Slniečkovu odpoveď.
„Hej, synak," zavolal, „čo ti odvetilo Slnko na moju otázku?" „Pán kráľ," uklonil sa Meška, „dalo mi na tvoju otázku takúto odpoveď' Slnko je ako človek — od narodenia rastie a síl mu pribúda a na starosť slabne a sily ho opúšťajú."
„Nuž veru, pravdu ti povedalo Slnko. Aj mňa už pomaly sily opúšťajú, a preto ti, syn môj, dávam nielen svoju dcéru, ale aj celé kráľovstvo. Spravodlivo kraľuj a šťastie vás neminie."
Tak sa statočný chudobný mládenec Meška stal kráľom.
Teraz sa len svadobčanom rozihrali žilky, teraz sa im len rozviazali jazyky!
Ej, bolože to veselie,
všetko tancovalo,
hudci cin-cin vyhrávali,
aj Slnko sa smialo.
