Jednému domkárovi už neostalo nič iné iba jedna sliepka. Povedal teda žene, aby ju išla predať na trh. „A za koľko?" opýtala sa. „Za to, čo ti dajú." Žena zobrala sliepku a odišla. Na okraji mesta stretla sedliaka. „Strýco, kúpte si sliepku“ zakričala na neho. „A čo chceš za ňu?" „Koľko sa platí na trhu." „Tam je za groš." „Tak dajte groš."
Sedliak jej dal groš a ona jemu sliepku.
Žena sa vybrala do mesta. Za grajciar kúpila povrázok, za další vrecúško a doň dala tretí grajciar. Vrecko si zavesila na palicu a šla domov. Domkár sa nazlostil, ked mu žena dala len taký naničhodný šesták. Pomaly sa však upokojil a povedal jej: „Teraz ťa nezbijem. Pôjdem ale do sveta a až keď nenájdem väčšieho hlupáka, než si ty, potom ti zopár nasúkam“
Pobral sa teda do sveta hlupákov hľadať.
Raz prišiel do mesta a postavil sa pred zámok. Z okna sa pozerala zámocká pani. Domkár začal poskakovať, ruky i hlavu dvíhal k nebu. Pani to chvíľu pozorovala a potom poslala sluhu, aby sa ho opýtal, čo to robí.
„Čo by som robil, chcem sa dostať do neba. Pobil som sa tam s jedným kamarátom a ten ma zhodil na zem. A ja, chudák, teraz nemôžem nájsť dieru do neba.“
Sluha bežal povedať svojej panej, čo sa dozvedel.
Tá si domkára hneď zavolala.
„Ty si bol v nebi?" vyzvedala, keď k nej prišiel.
„Samozrejme, že bol. A zasa tam pôjdem," odpovedal domkár.
„A nevidel si tam môjho synčeka?"
„Videl, sedí tam na peci."
„Naozaj na peci? Bol by si taký dobrý a odniesol mu tristo zlatých a plátno na šesť tenkých košieľ? Odkázal by si mu, že už čoskoro prídem za ním?“
„Určite. Rád to vybavím, len mi dajte, čo treba."
Pani mu teda dala peniaze aj plátno a on sa pobral do neba.
Za mestom sa usadil k plotu, peniaze i plátno ukryl do nohavíc. Len čo domkár odišiel, domov sa vrátil zámocký pán a žena sa mu so všetkým pochválila.
„Och, ty žena jedna hlúpa. Kto to kedy počul, aby niekto z neba spadol, a keby aj spadol, ako by sa dostal späť? Veľký chytrák ťa prekabátil."
Pani mu opísala, ako ten človek vyzeral. Manžel vyskočil na koňa a uháňal za nim.
Domkár ešte stále sedel pod plotom, keď zbadal prichádzať pána. Klobúkom rýchlo prikryl suchú hrudu zeme pred sebou. „Prosím vás, strýko, nevideli ste niekoho ísť okolo?" opýtal sa zámocký pán.
„Ale videl, bežal tam k lesu. Bol to akýsi privandrovalec, a to sú prešibanci. A čože urobil?"
Pán mu všetko vyrozprával.
„Teda to ale je chytrák, takú paniu oklamať. Ale vidím, že vy ste už celý zmorený. Pustil by som sa za nim sám, ale musel by mi niekto klobúk postrážiť. Mám tam vzácneho vtáka, nesiem ho ako dar jednému pánovi do mesta a bojím sa, že by mi uletel."
„Nuž čo, chvíľu tu posedím. Keď toho zlodeja poznáte, ľahšie ho chytíte," povedal pán, zliezol z koňa a uzdu podal domkárovi. „Ale. pane, pekne vás prosím, pod klobúk sa nepozerajte. Vták by mohol uletieť a ja by som sa ho nedoplatil."
Pán si kvokol ku klobúku, domkár vyhupol na koňa a uháňal domov.
Zámocký pán chvíľu sedel a čakal. Čas bežal, ale ten človek sa nevracal. Pomyslel si teda, že vtáka zoberie domov a domkár si ho môže vyzdvihnúť na zámku. Zľahka nadvihol širák, strčil podeň ruku a lap! - vytiahol hrudu suchej zeme. Poriadne zanadával a odišiel do zámku.
Domkár zatiaľ prišiel domov a už zďaleka kričal na ženu: „Nič sa ty neboj, žena moja! Žiadna bitka nebude. Našiel som ešte hlúpejších ľudí, než si ty.“
kto je hlúpejší
