Bola raz jedna chudobná matka. Pracovala od svitu do mrku, len aby sebe a dcére na chlebík zarobila. Dcéra Helenka jej v ničom nepomáhala, iba na podstienke sedela a do sveta hľadela. Nahnevala sa raz mať na lenivú dcéru, priviedla ju k potoku a začala po rukách vŕbovým prútím šibať. Dievča od bolesti plakalo, len sa mu tak slzy dolu lícami kotúľali. Cválal okolo bohatý knieža a spýtal sa:
„Ženička, prečo si dcéru biješ?"
„Bijem ju, bijem, lebo od nej pomoci nemám. Nič nevie robiť, len z konopí zlaté nite priasť." Knieža sa zaradoval.
„Ak je tak, ako hovoríš, predaj mi dcéru." „A čo mi za ňu dáte, milostivý knieža?" „Pol merice zlata."
Mať pristala, knieža si vysadil dievčinu na koňa a odcválal s ňou do svojho sídla na Červenom zámku. Tam ju hneď zaviedol do izby, kde bolo konopa po povalu. Podal jej praslicu a vreteno a povedal:
„Tu budeš, Helenka, teraz bývať a konope na zlaté nite priasť. Keď všetko spradieš, hotuj sa na sobáš. Vezmem si ťa za ženu."
Len čo knieža odišiel, Helenka sa hodila na prvú kôpku konopí a zaplakala:
„Ej, prečo som si mamičku neposlúchala, v ničom jej nepomáhala!"
Zrazu kde sa vzalo, tu sa vzalo, na okne sa zjavilo čudesné chlápätko v červenej čiapočke, v ligotavom kabátiku a nevídaných topánočkách.
„Prečo plačeš?" spýtalo sa chlápätko Helenky a zoskočilo z okna.
„Akože by som neplakala," vzdychla si Helenka. „Pán knieža mi rozkázal všetky konope na zlaté nite spríasť, a ja neviem vreteno ani do ruky chytiť."
„Ja ti pomôžem," povedalo chlápätko, „ale nie zadarmo. Ak do troch dní uhádneš, ako sa volám a z čoho som si ušil topánočky, všetko ti spradiem, ba aj teba naučím zlaté nite priasť."
Helenka sa potešila. Sľúbila chlápätku, že bude hádanku hádať, a pomocník sa hneď pustil do roboty.. Radosť bolo na neho hľadieť. Vreteno sa mu v drobných rúčkach len tak mihalo, praslica jednostaj húdla, konopí ubúdalo a kopa zlatých nití rástla. Pomocníček celý deň priadol, iba v podvečer vreteno odložil a spýtal sa:
„Helenka, hádaj! Ako sa volám a z čoho som si ušil topánočky?"
„Neviem," skormútene priznala Helenka.
„Nevieš dnes, možno uhádneš zajtra," povedalo chlápätko v červenej čiapočke, vyšvihlo sa na oblok a zmizlo.
Helenka podišla k oknu a rozmýšľala, ako sa jej čudesný pomocník asi volá. Janko? Nie, Janko iste nie! Jožko? Možno je Jožko, ale čo ak nie? Alebo Paľko? Matúš či Petrík? A z čoho má topánočky? Zo slamy? Nie. Z lyka? Nie, nie, na to nevyzerajú. Nie sú ani drevené, to vidieť na prvý pohľad. Sú to kožené topánočky, lenže z akej kože? Hadej? Jašteričej?
Ej, nemyslela si Helenka, že je hádanka taká ťažká. Ako tak hľadí do noci, začuje zvonku nárek. Vyzrie oblokom, a tam pod stenou akýsi žobráčik.
„Hladný som, smädný som! Ktože mi podá chlebíka? Kto krčiažtek s vodou? Poľutujte neboráčika!"
Helenka vrtko odlomila zo svojho chlebíka, odliala vody zo svojho krčiažteka a podala žobráčikovi.
„Ďakujem, dievčička!“ „Vďačne, starý otec! Len prídite aj zajtra!“
Sotva sa na druhý deň rozvidnelo, chlápätko s červenou čiapočkou už sedelo pri praslici. Vreteno sa mu v drobných rúčkach len tak mihalo, konopí ubúdalo a kopy zlatej priadze navidomoči rástli. Večer pomocníček vstal, oprášil si hábočky od zlatých nití a povedal:
„Helenka, hádaj! Ako sa volám a z čoho som si ušil topánočky?"
Dievčina sa celý deň chlápätku prizerala, no odpoveď na hádanku nevyhútala.
„Neviem," odvetila.
„Nevieš dnes, možno uhádneš zajtra“ povedalo chlápätko v červenej čiapočke, spokojne sa zachichotalo a zmizlo. Helenka od trápenia nejedla, nepila, jednostaj len o hádanke premýšľala. Ako tak stojí pri obloku, znovu začuje nárek:
„Hladný som, smädný som! Ktože mi podá chlebíka? Kto krčiažtek s vodou? Poľutujte neboráčika!“ Helenka vrtko odlomila zo svojho chlebíka, odliala vody zo svojho krčiažka a podala žobráčikovi. „Ďakujem, dievčička!"
„Vďačne, starý otec. Len prídite aj zajtra!" smutne si vzdychla Helenka.
,,A čože vzdycháš, dievčička? Čo ťa trápi?"
„Ach, starý otec," žalovala sa Helenka. „Treba mi zajtra ťažkú hádanku uhádnuť. Ak ju neuhádnem, zle sa so mnou stane."
„Čo za hádanku, povedz! Azda ti pomôžem!"
Helenka neverila, že by jej žobráčik poradil, no jednako odvetila:
„Mať ma kniežaťu za pol merice zlata predala, že vraj viem zlaté nite priasť. Pán ma zavrel tu, hľa, do tejto izby, aby som všetky konope na zlato spriadla. Prišlo mi na pomoc chlápätko s červenou čiapočkou, no do troch dní musím uhádnuť, ako sa volá a z čoho si ušilo topánočky. Už po dva dni som neuhádla a zajtra budem hádať posledný raz," povedala Helenka s plačom.
„Neplač, dievčička," ozval sa žobráčik. „Pomohla si mne, pomôžem ja tebe."
„Ach, starý otec, akože by ste mi pomohli, veď je to hádanka ťažká!"
„Tažká-neťažká, len počúvaj. Bol som dnes v hore a tam pri ohníku chlápätko v červenej čiapočke na vatru prikladá, okolo ohníka poskakuje a spieva:
— Mám ja frajerku v červenom zámku, mám ja Helenku, dal som jej hádanku, ale tú hádanku neuhádne. Helenka, Helenka, akéže meno mi dáš? Pomôcť ti malinko? Volám sa Martinko. Ak ešte slovo pridáš, bude to Martin Kinkaš. Hádaj len, hádaj od rána až do nôcky, z čoho mám topánočky? Do rána hádať môžeš, mám ich ja zo všej kože. Tak spievalo v hore chlápätko s červenou čiapočkou. Či si ma dobre počúvala, dievčička?"
„Dobre som počúvala, starý otec." „Či si všetko dobre pamätáš?"
„Pamätám, starý otec," povedala Helenka. Chcela sa žobrákovi poďakovať, no darmo sa po ňom obzerala — zmizol, nevedno kam. Helenka si spokojne ľahla a zaspala.
Na tretí deň chlápätko s červenou čiapočkou od včasného rána sedelo pri praslici. Vreteno v drobných rúčkach sa mu len tak mihalo. Konopí ubúdalo, kopy zlatej priadze rástli a pomocníček si spokojne nôtil popod nos. Keď dopriadol poslednú niť, povedal:
„Helenka, hádaj! Ako sa volám a z čoho som si ušil topánočky?"
Helenka odvetila:
„Voláš sa, voláš,
Martinko Kinkaš."
Pomocníček sa zachmúril. Ej, nebol by čakal, že Helenka hádanku uhádne.
„Dobre, dobre," povedal chytro. „Ale musíš uhádnuť aj druhú hádanku. Z čoho som si ušil topánočky?"
„Topánočky?" spýtala sa Helenka. Pozrela pomocníčkovi na nohy a povedala:
„To každý vedieť môže,
šil si ich zo všej kože."
Keď to Martinko Kinkaš počul, začal sa ako vreteno vrtieť, vlasy si šklbať, drobnými pastičkami o stenu búchať.
„Tvoje šťastie, že si uhádla!" zvolal napokon, zachechtal sa a zdúchol cez oblok ani víchor. Helenka sa chcela žobrákovi poďakovať, no darmo ho večer vyčkávala. Neprišiel.
Na druhý deň ráno však prišiel knieža. Keď vkročil do izby, až ho oslepilo — tak sa celá trblietala zlatým ligotom. Vernne splnil sľub a vzal si dievčinu za ženu. Helenka sa bála, že jej knieža znovu rozkáže konope priasť, no jemu to ani na um nezišlo.
Veď aj načo? Mali zlatej priadze do smrti.
martinko kinkaš
