múdra vrchárka

Boli dvaja bratia. Jeden bol bohatý sedliak, nemal deti a bol velmi lakomý. Druhý, chudobný, ale dobrý domkár, mal jedinú dcéru. Keď dievča malo dvanásť rokov, otec ju dal k bratovi husi pásť. Dva roky robila iba za stravu. Po dvoch rokoch, keď trocha vyrástla, začala u strýka pracovať ako
slúžka.
.Slúž ty len, Marka, poctivo," vravieval jej strýko, „keď odídeš zo služby, dám ti namiesto pláce jalovicu. Práve mám štvortýždňové teľa, keď ho vychovám, iste si ho zoberieš radšej než peniaze."
„To teda máte pravdu," odpovedala Marka a odvtedy jej robota pod rukami priam horela, hoci jej strýc ani grajciar nedával.
Strýko bol však veľký chytrák. Keď Marka bez reptania odslúžila tri roky, ochorel jej otec a ona musela nechať službu. Žiadala teda od strýka sľúbenú jalovicu, z ktorej sa však medzitým stala už dospelá krava.
A to sa strýkovi nevidelo. Začal sa vyhovárať, že raz pre jedno, potom pre druhé jej toľko dať nemôže, že jej to vlastne ani nesľúbil a Marku chcel vypoďkať iba s niekoľkými grošíkmi. Tá však nebola hlúpa - peniaze od strýka nezobrala a všetko s plačom porozprávala svojmu otcovi.
Otec, nahnevaný na svojho brata, sa vybral do mesta posťažovať sa k pánu sudcovi. Ten ho vypočul a poslal po sedliaka.
Sedliak bol ale všetkými masťami mazaný a vedel, že ak sudcu nepresvedčí, bude musieť Marke tú jalovicu dať. Začal teda hútať, ako by dostal sudcu na svoju stranu. Sudca nevedel kam z konopí - nechcel si rozhnevať bohatého sedliaka, ale pravda bola na strane chudáka. Vydal teda prešibaný rozsudok.
Zavolal si každého zvlášť a dal im hádanky: „Čo je najbystrejšie, čo najsladšie a čo najbohatšie?" Dodal, že kto uhádne, dostane jalovicu.
Bratia odišli domov a už cestou rozmýšľali, nad odpoveďami. Odpovedať na hádanku však nevedel ani jeden.
„Tak, ako si pochodil," opýtala sa sedliaka žena, keď sa jej muž vrátil.
„Dočerta aj so súdmi, teraz neviem, čo mám robiť!" zahrešil sedliak a tresol čiapku na stôl.
„Čo sa stalo? Vari si neprehral!"
„Prehral, neprehral, ale asi prehrám. Sudca mi dal hádať: čo je najbystrejšie, čo najsladšie a čo najbohatšie. Keď uhádnem, Jalovica bude moja.“
„Toľké cirkusy okolo jednej hádanky! Veď aj ja viem na ňu odpovedať. Čo by mohlo byť bystrejšie než náš pes, čo sladšie než sud medu a čo bohatšie než naša truhlica plná toliarov?"
„Žena moja, dobre, že si to uhádla! Jalovica je naša," upokojil sa sedliak a dobre si zajedol všetkého, čo mu žena nachystala.
Domkár prišiel domov presmutný, širák zavesil na klinec a sadol si za stôl.
„Tak ako ste pochodili, otec?" opýtala sa Marka. „Pochodil? Z tých pánov človek aj o rozum príde." „No len vravte, ako bolo."
Otec jej teda rozpovedal, čo mu sudca dal za úlohu. „A vari to je všetko?To ja uhádnem, nelámte si nad tým hlavu. Ráno vám to poviem."
Napriek tomu domkár v noci ani oka nezažmúril.
Ráno vošla Marka do izby a hovorí: „Keď sa vás bude sudca pýtať, tak mu povedzte, že najsladší je spánok, najbystrejšie oko a najbohatšia zem, lebo z nej všetko pochádza. Nesmiete mu však prezradiť, kto vám to poradil."
Domkár odišiel. Nebol si istý, či jeho odpoveď bude správna.
Sudca si najprv zavolal sedliaka a pýtal sa, ako uhádol hádanku. „No, ja si myslím, že nič nie je bystrejšie než môj pes; ten nájde všetko, nič nie je sladšie než môj sud medu, ktorý schovávam už štyri roky, a nič bohatšieho než moja truhlica plná toliarov.“
. „Sedliak môj," sudca mu na jeho odpoveď, „to sa mi nevidí, ale vypočujem si, ako odpovie váš brat,"
„Milostivý pán sudca, myslím si, že najbystrejšie je oko, lebo za okamih všetko postrehne, najsladší je spánok, lebo či je človek smutný, alebo nie, o ničom nevie, keď zaspí, a najbohatšia je zem, lebo ona nám dáva všetko naše bohatstvo.“
„Na hádanku si správne odpovedal ty. Jalovica je teda tvoja. Prezraď mi však, kto ti pomohol, lebo z tvojej hlavy to nebolo.“
Domkár sa dlho vykrúcal, nechcel sa priznať, ale nakoniec povedal pravdu.
„Dobre teda, keď máš takú múdru dcéru, nech zajtra príde ku mne. Ale nech to nie je ani vo dne, ani v noci, ani oblečená, ani nahá, ani peši, ani na voze.“
Domkárovi sa až v hlave zatmelo.
„Marka moja," spustil, keď prišiel domov, „nedobre sa stalo. Sudca nechcel uveriť, že ja som hádanku uhádol, musel som prezradiť, kto mi poradil. A teraz ti odkazuje, aby si prišla k nemu, ale ani nie v noci, ani nie vo dne, ani oblečená, ani nahá, ani peší, ani na voze."
„Netrápte sa, otec. Ja si s tým dajako poradím.“
O druhej po polnoci Marka vstala, natiahla na seba riedke ražné vrece, na jednu nohu pančuchu, na druhú iba topánku. Asi o tretej hodine nadránom, keď sa noc pomaly chýlila ku koncu a bolo pred brieždením, si sadla na kozu a napoly pešo, napoly na koze sa vybrala do mesta.
Sudca vyzeral z okna a múdru vrchárku už očakával. Keď videl, ako dobre si poradila s úlohou, vyšiel jej naproti a povedal. „Vidím, že si múdre dievča. Nechceš ísť za mňa?"
„Prečo by nie, stanem sa vašou ženou," odvetila mu Marka a premerala si ho od hlavy až k pätám.
Ženích chytil svoju nevestu za ruku a odviedol ju do izby. Potom poslal po jej otca a po krajčíra a dal budúcej pani sudcovej ušiť parádne šaty.
Deň pred svadbou sudca Marke prikázal, aby sa nikdy nemiešala do jeho vecí, do žiadneho súdu, lebo ak tak urobí, pošle ju späť k otcovi. „Bude, ako chceš“ sľúbila mu Marka.
Na druhý deň bola svadba a z Marky sa stala veľká pani. Všetko bolo dobre, každý ju mal rád. Marka svojho manžela milovala a každý si ju vážil.
Raz prišli za sudcom dvaja sedliaci. Jeden mal žrebca, druhý kobylu. Oba kone dali dohromady a na svet prišlo žriebä. Tak vznikol problém, komu žrebček patri.
Sedliak, čo mal kobylu, tvrdil, že má na žriebä väčšie právo. Hádali sa, hádali, až sa dostali na súd. Sedliak, ktorý mal žrebca, bol bohatší, sudca mu teda dal za pravdu.
Sudcova žena si všetko vypočula vo vedľajšej izbe a nespravodlivý rozsudok sa jej nijako nepáčil. Keď vyšiel von ten chudobnejší sedliak, zavolala ho a ticho mu povedala. „Vy ste teda hlúpy, prečo ste sa dali takto ošudiť? Kto to kedy počul, aby žrebec mal žriebä?!"
„Veď ja viem, že mi ukrivdili, ale keď pán sudca tak rozhodli, nemôžem nič robiť."
„Dobre, ale teraz počúvnite, čo vám poradím. Ale nikdy a nikto sa nesmie dozvedieť, že tú radu máte odo mňa. Zajtra napoludnie zoberte siete, vylezte na kopec a robte tak, akoby ste chytali ryby. Môj muž pôjde okolo aj s niekoľkými ďalšími pánmi. Keď vás uvidia, začnú sa vypytovať, čo tam robíte. Vy im odpovedzte: ryby chytám, veď keď žrebce môžu mať žriebätá, aj ryby môžu na kopci plávať."
Sedliak sa pani sudcovej poďakoval a sľúbil, že urobí, ako mu poradila.
Na druhý deň sa pán sudca aj s niekoľkými priateľmi vybrali na poľovačku. Už zďaleka videli sedliaka na kopci rozťahovať rybárske siete. Všetci sa začali smiať. Prišli až k nemu a opýtali sa ho, čo to robí.
„Ryby chytám," odpovedal im.
„Si blázon?" kričal na neho sudca. „Kto to kedy slýchal, aby na kopci rástli ryby?"
„A čožeby nie. Keď môžu mať žrebce žriebätá, môžu aj na kopci ryby rásť," odpovedal mu sedliak.
Sudca sa začervenal, sedliaka si zavolal nabok a pustil sa do neho: „Žriebä bude tvoje, ale musíš mi prezradiť, kto ti dal takúto radu."
Sedliak tajil, zapieral, ako dokázal, ale nakoniec sudcovi všetko prezradil.
Večer prišiel sudca domov, na ženu ani nepozrel, len chodil hore-dolu po izbe. Slova nepreriekol, na otázky neodpovedal. Jeho žena už vedela, čo asi mu po hlave chodí, ale trpezlivo čakala, kým sám začne.
Dlho trvalo, kým sa zamračený manžel zastavil a opýtal sa jej: „Pamätáš si, čo som ti pred svadbou nakázal?" „Pamätám, veru, dobre sa pamätám.“ „Prečo si teda sedliakovi radila?"
„Pretože neznesiem nespravodlivosť. Ten úbohý sedliak bol oklamaný."
Či bol, alebo nebol, teba do toho nič nie je. Teraz sa vráť, odkiaľ si prišla. Aby si však nepovedala, že som ti nič nedal, môžeš si odniesť to, čo ti je najmilšie."
„Ďakujem ti, muž môj, za tvoju dobrotu. Keď to nejde ináč, počúvnem ťa. Dovoľ však, aby som sa s tebou ešte navečerala, a to tak veselo, akoby sa nič nebolo prihodilo."
Marka bežala do kuchyne, uvarila dobrú večeru, nachystala to najlepšie víno. Pri večeri sa k sebe správali tak, akoby sa nič nestalo. Pani si s manželom veselo pripíjala, a keď videla, že už má dosť pod širákom, dala naliať ešte za plný pohár vína.
„Muž môj milý. Vypi tento pohár na moje zdravie a na rozlúčku. Keď ho dopiješ, vrátim sa k otcovi."
Sudca chytil pohár a na dúšok ho vypil. Ledva už jazykom obracal. O chvíľku mu padla hlava na prsia a tvrdo zaspal.
Marka všetko pozamykala, sluhovia dali pána spať a potom si ho aj s posteľou zobrali na plecia a vykročili za svojou paňou. Otec len rukami zalamoval, keď neskoro v noci zbadal Marku prichádzať domov aj s takým nezvyčajným nákladom. Upokojil sa však, keď mu dcéra porozprávala, čo je vo veci.
Slnko už stálo vysoko, keď sa pán sudca zobudil. Pozerá, oči si pretiera, ale nemôže si spomenúť, čo sa s ním stalo. Vtom vošla do izby jeho žena, v obyčajnej sedliackej, ale čistučkej sukni a s čepcom na hlave.
„Ty si ešte tu?" pýta sa jej manžel.
„Prečo by som nebola, veď som doma," Marka mu na to.
„A prečo som tu ja?"
„Vari si mi nedovolil, aby som si zobrala, čo mám najradšej? A najradšej mám teba, tak som si zobrala teba."
Sudca sa dal do smiechu a povedal: „Odpúšťam ti a uznávam, že si múdrejšia než ja. Oddnes teda budeš súdiť namiesto mňa ty."
Sudcovej žene sa to zapáčilo a odvtedy naozaj súdila iba ona. A všetkým sa dobre darilo.