Jedna chudobná sedliačka sa raz vybrala do lesa nahrabať lístia na podstielku. Hrabala, nahrabovala a zrazu zbadala do klbôčka skrúteného bieleho hada. Mohla ho aj zabiť, ale to by ona neurobila, lebo biely had vraj prináša šťastie. Zobrala teda košík, čo mala na lístie, položila ho na hada a snažila sa strčiť ho hrabľami dnu, aby si ho zobrala domov. Aj sa jej to podarilo. Had vkĺzol do košíka a zahrabal sa do podstielky.
Sedliačka ho odniesla domov a už vo dverách povedala mužovi, že priniesla domov šťastie. Muž zobral čistý košík, k nemu položil podušku a hada z lístia vybral. Položil ho na podušku a dal na pec. Z každého jedla, čo jedli, dostal trošku na svoju misku aj had. Obaja sa o najdúcha starali ako o vlastné dieťa, ktoré sami nemali.
Od tých čias, čo mali hada v dome, sa im všetko darilo a onedlho sa dostali z biedy. Had s nimi žil už päť rokov, keď sa z prípecka ozvalo: „Tatko, keď sa o mňa tak staráte, musíte ma aj oženiť." „Keď tak chceš, ožením ťa," odpovedal sedliak, ktorému svitlo, že ten hlas asi patrí hadovi. „Ale ktorú si si vybral?"
„Iba jednu, jedinú - Belu, kniežaciu dcéru.“ odpovedal had. .Choďte tam na pytačky."
Sedliak sa po raňajkách obliekol do sviatočného a išiel popýtať nevestu pre hada.
„Ale muž môj," povedala mi na dvore žena, .Kňažná ho nebude chcieť za muža.“
„Ako bude, tak bude. Musíme to pre neho urobiť, ináč by nám mohol priniesť zlo,“ povedal sedliak a odišiel do mesta, kde býval knieža so svojou krásnou dcérou Belou.
Keď došiel do mesta, dal sa ohlásiť u kniežaťa. O chvíľu ho sluha uviedol do veľkej siene, kde sedel knieža, aj jeho žena a krásavica Bela. Sedliak sa im poklonil a rovno povedal, po čo prišiel. Knieža sa zamyslel, kňažná sa naľakala.
Bela, ktorá sedel pri okne a priadla - lebo vtedy priadli aj kniežacie dcéry - sa zasmiala a povedala: „Odkáž svojmu synovi, bielemu hadovi, že zaň pôjdem. Na svadbu však musí prísť po zlatej ceste, v koči z granátov, so striebornými kolesami a diamantovými zákolesníkmi. Musia doň byť zapriahnuté štyri biele kone s perlovým postrojom. Ak tak príde, bude svadba."
Sedliak si myslel, že to syn splniť nemôže, ale poďakoval sa kniežacej dcére za odpoveď a pobral sa domov. Keď vošiel do izbice, vyriadil synovi, čo mu krásna Bela odkazuje.
.Ďakujem ti, tatíčko," povedal na to had, .ráno sa s mamkou vyobliekajte, pôjdeme na svadbu."
Sedliak hadovi uveril a ráno sa naozaj vychystal na cestu. Aj sedliačka vstala skoro ráno a nachystala raňajky. Keď sa vyobliekali, počuli zaerdžať kone.
Pozrú cez okno a tam granátový koč so striebornými kolesami a diamantovými lônikmi, doň štyri zapriahnuté biele kone s perlovým postrojom. Také to bolo krásne a ligotavé, až to oslepovalo oči.
Sedliak zobral hada v košíku a vyšli na dvor. Keď sedliačka videla v koči iba samé zlaté podušky, chcela sa postaviť zozadu na voz, ale had nedovolil: „Mamička moja, kam to idete? Len si pekne sadnite na tie podušky a mňa položte vedľa seba. Tatíčko nás odvezie."
Sedliacka teda počúvla a posadila sa do koča, kôš si dala vedľa seba. Sedliak vyliezol na kozlík, schytil vôdzky a pohli sa. Keď vyšli z dvora, objavila sa cesta celá zo zlata a po nej sa dostali až do zámku.
Bela sa pozerala z okna. Keď videla, že had naozaj prichádza po zlatej ceste v granátovom voze, začala sa obliekať do svadobných šiat. Jej mamka plakala, otec sa hneval, že čo si to vymyslela. Bela však mlčala. Priviezli ženícha, prišli hostia. Svadbu uchystali v zelenom háji.
Všetci popíjali, všetci jedli a veselili sa. Len nevesta plakala a ženích tíško ležal na bielych poduškách. Nastala noc a nevesta so ženíchom odišli do svadobnej izby. Bela si ľahla do mäkučkej postele a od strachu si zakryla aj hlavu.
Zrazu začula, že ženích prosí: „Beluška, prosím ťa, otoč sa ku mne." Hlas mal tak mäkký a ľútostivý, že Bela si odkryla oči a obrátila sa k hadovi.
Ten zasa zaprosíkal: „Beluška, prosím ťa, objím ma.“ Bela sa chvela, ale objala ho.
Had poprosil po tretí raz: „Beluška, žena milovaná, pobozkaj ma.“
Bela od hrôzy zatvorila oči, ale hada bozkala.
Zrazu zacítila, že leží v niečom náručí. Keď otvorila oči, stretla sa s láskyplným pohľadom krásneho muža.
Ráno, ked sa mladomaželia zobudili, chcel si muž znova navliecť svoju hadiu kožu. Bela ho však prosila, aby to nerobil a išiel sa ukázať rodičom aj hosťom. Ten jej však vysvetlil, že je zakliaty. Keby na sebe nemal hadiu kožu, alebo keby sa mu niekam stratila, musel by od nej odísť. „Ty by si sa potom iba trápila a do smrti by sme sa už nevideli. Nežiadaj to preto odo mňa, ak chceš aby sme spolu ostali.“
„Nerob si starosti, môj milý," ubezpečovala ho Bela, „ukryjeme tú kožu tak, že ju nikto nenájde a ani sa nestratí. Len si ju, prosím ťa, nenavliekaj."
Biely had tak ľúbil svoju Belu, že sa ľahko nechal prehovoriť a podal jej svoju hadiu kožu. Bela ju zastrčila pod podušku a rýchlo sa začala obliekať, aby sa čím skôr mohla pred rodičmi i hosťami pochváliť svojím krásnym mužom.
Hostia už sedeli za stolom, aj knieža s kňažnou. aj sedliak so sedliačkou, len dve miesta boli voľné - pre nevestu a ženícha. Vtom sa otvorili dvere a vošla Bela s mužom, najkrajším na celom širokom okolí. Knieža i kňažná ho vybozkávali, sedliak a sedliačka ho chytali za ruky a hovorili: „Vedeli sme, že nám prinesie šťastie!“
Len teraz sa všetci svadobčania rozveselili. Šťastie však netrvalo dlho. Bela zrazu pocítila horúci bozk na ľavé líce, začula zavzdychnutie - a ženícha nebolo. Nikto nevedel, čo sa stalo. Každý zostal sedieť ako zarezaný. Iba nevesta tušila, čo sa stalo.
Vyskočila spoza stola a bežala do komory. Prehľadala celú posteľ, ale kože nikde. Len teraz sa pustila do plaču, bedákala, nariekala, že ona zavinila toto nešťastie. Tak veľmi ju bolelo srdce, že iba pobiehala hore, dolu, pokoja nemohla nájsť. Zrazu sa rozhodla. Obliekla si jednoduché šaty a rodičom porozprávala, čo ju trápi. Rozlúčila sa s nimi a išla do sveta svojho strateného muža hľadať.
Blúdila dlho, celá ubolená, utrápená, ale muža si nikde nenašla. Prišla raz k malej studničke pod košatou vŕbou, čo hľadela do studničky ako dáka mladá dievčina. Dlhé tenké vetvičky jej viseli z koruny ako pramienky vlasov. Bela si pod vŕbu sadla odpočinutá zaspala.
Zrazu sa jej zazdalo, že ju niekto chytil za ruku. Ked otvorila oči, stála pred ňou krásna pani, oblečená v bielom. Bela z nej nevedela odtrhnúť oči a rozmýšľala, kde ju už videla.
„Zobuď sa, dcérenka, a počúvaj, čo ti poviem," oslovila žena Belu.
Bela si k nej prisadla a zrazu mala pocit, ako by počula hlas svojho muža.
„Dobre ma počúvaj. Som matka tvojho strateného muža. Bývam tu, v tejto vŕbe, ale moje kráľovstvo je veľké ä veľmi bohaté. Musela som svojmu synovi dovoliť, aby odišiel, ale rozhodla som sa, že z neho urobím pozemského kráľa. Moja moc však nie je taká veľká, aby som ho dokázala na zemi pred všetkým ochrániť. Stará a zlá čarodejnica ho zakliala na bieleho hada. Potom žil v sedliakovom dome a tvoja láska ho oslobodila od ťažkého prekliatia. Nikdy by ťa nebol opustil, keby si ho neprinútila zvliecť jeho hadiu kožu. Čarodejnica to využila, kožu vzala a spálila. Princ sa tak ocitol vo svojom kráľovstve, ktoré som mu dala. Na nič sa však nepamätá. Oženil sa s druhou paňou, ktorú však nemá rád, lebo vlastne nemá rád nikoho. Mesto, kde teraz býva, nie je ďaleko. Ak ho skutočne miluješ, poradím ti, ako ho získať späť."
„Och, mamička!" rozplakala sa Bela. „Ty sa pýtaš, či ho milujem? Veď pre koho sa toľko trápim? Kvôli komu toľko chodím a blúdim nešťastná po svete? Keby som neverila, že raz ho nájdem, už dávno by som zomrela. Ale ako sa mu môžem takáto unavená a bledá páčiť?"
„O to sa ty, dcérenka, nestaraj. Okúp sa v tejto studničke a potom urob, ako ti poviem," povedala jej pani a zmizla vo vŕbe.
Bela sa okúpala v studienke a prekvapená sa pozerala na svoj obraz na hladine. Bola rovnako krásna, ako v deň, keď sa vydávala. Pani sa vrátila a Bele dala nové šaty. Podala jej aj zlatú praslicu, čo mala na kuželiku hodvábny lem zdobený perlami, strieborné vretienko s diamantovým obrtlíkom a povedala:
„Sadneš si na námestie a začneš priasť. Kráľovná pôjde okolo a bude chcieť od teba praslicu i vretienko kúpiť. Nesmieš jej to predať za žiadne peniaze. Dáš jej to len vtedy, keď ti prisľúbi, že si môžeš zobrať, čo len chceš. A zajtra sem zasa príď," dodala.
Bela sa poďakovala láskavej panej a ponáhľala sa do mesta. Na námestí sa posadila medzi ostatné ženy. Vedľa seba postavila praslicu a začala priasť. Ľudia sa zbiehali a nevedeli, na čo sa skôr pozerať - či na krásnu priadku, či na jej praslicu a vretienko.
O chvíľku šla cez mesto pyšná kráľovná. Keď zbadala zhluk ľudí, poslala panoša, aby zistil, čo sa tam deje. Keď panoš kráľovnej porozprával, o čo ide, sama podišla bližšie. Hneď zatúžila po zlatej praslici a striebornom vretienku s diamantovým obrtlíkom a pýtala sa priadky, či jej ich nepredá. Priadka však nie a nie.
„Dám ti peňazí, koľko zapýtaš," ponúkala kráľovná.
„To sa nedá zaplatiť peniazmi, milostivá kráľovná,“ odvetila priadka.
„Čo teda za to chceš?"
„Dovoľte mi, aby som mohla byť jednu noc s kráľom, potom bude všetko vaše," povedala priadka a napäto čakala na odpoveď.
Kráľovná chvíľku váhala, ale potom povedala: „Bude, ako chceš. Večer príď do zámku.“
Nemohla sa dočkať, kým zapadne slnko a ona pôjde do hradu.
Zvečerilo sa a Bela sa ponáhľala na vytúžené miesto. Sluhovia ju hneď zaviedli ku kráľovnej a tá ju cez veľa komnát odviedla do kráľovskej spálne. Kráľ už spal.
Nešťastná Bela sa mu dlho pozerala do tváre. Potom sa tíško predklonila. bozkala ho na ústa, oči a čelo, ale kráľ sa nezobudil. Spánok mu nepretrhli ani sladké slová, ani slzy jeho ženy. Rozvidnilo sa a Bela musela odísť bez toho, že by čo len slovko počula od kráľa.
Smutná sa vrátila k vŕbe. Pani už na ňu čakala.
„Neplač a nezúfaj, dcérenka," povedala Bele, „iste sa ti to podarí na druhý raz. Zober si tento kôš kvetov.. Zasa si sadni na námestie a začni z nich pliesť veniec. Kráľovná ho isto bude chcieť, ale dáš jej ho len vtedy, keď ti ona splní, čo budeš žiadať ty."
Bela si zobral košíček spletený zo zlatých prútov, plný kvetov, čo mali listy a stopky zo zlata a striebra a kvietky z drahých kameňov. Čo svet svetom stojí, nikdy také na zemi nerástli.
Bela, plná nádejí, sa opäť vybrala do mesta.
Sadla si tam, kde včera a začala viť veniec. Včera bolo okolo nej veľa ľudí, ale dnes sa ich zhŕklo oveľa a viac. A bola medzi nimi aj kráľovná. Ledva zbadala veniec, už ho aj chcela. Hneď sa kvetinárky pýtala, Čo zaň chce.
„Milostivá kráľovná, ten nie je za peniaze! Ale ak mi dovolíte stráviť noc s kráľom, dám vám ho."
Kráľovná ani nerozmýšľala, hneď privolila. Belu očakávala večer.
Tá zatiaľ prosila boha, aby aspoň slovíčko mohla so svojím mužom prehovoriť. Keď však vošla do hradu a kráľovná ju priviedla do kráľovej spálne, kráľ spal ako minulú noc. Z tvrdého spánku ho neprebudili ani slzy, náreky, ani prosby.
Nič iné nezostávalo Bele, len sa opäť vrátiť k vŕbe. Kráľova matka ju utešovala a po chvíli jej dala krásne šaty. utkané ako zo zlatej pavučiny a vyšívané drahými perlami.
Povedala Bele: „Tie šaty si obleč a večer si sadni blízko hradu. Kráľovná ťa zbadá a bude ich od teba chcieť. Azda teraz dosiahneš to, po čom túžiš. Ak sa ti to splní, nikdy ani ty, ani tvoj muž nezabudnite na túto vŕbu. Vždy si ju ctite a bude sa vám dobre vodiť, lebo kým bude strom zelený, budem vás od všetkého zla ochraňovať." Bozkala Belu na čelo a zmizla.
Večer sa Bela postavila k hradu. Onedlho išla okolo kráľovná a veru nedokázala odolať takým krásnym šatom. Bela jej ich opäť sľúbila za jednu noc s kráľom. Kráľovná hneď súhlasila a v duchu sa takému bláznovstvu posmievala.
Kráľov komorník vždy spával vedia kráľovskej spálne. Už po dve noci počul usedavý plač a nárek. Nevedel si to vysvetliť, a tak sa na to opýtal kráľa. Kráľ bol veľmi udivený a ani tomu nechcel veriť. Keď to však komorník odprisahal, začal to brať vážne a uvažoval o tom.
Spomenul si, že už po dva večery mu nápoj pred spaním pripravuje sama kráľovná. Zdalo sa mu to podozrivé a zaumienil si, že dnes večer bude opatrnejší. Ale i dnes, rovnako ako dva večery predtým, mu kráľovná doniesla času s nápojom.
Kráľ váhal, či sa napiť, a zrazu zakričal: „Nepočuješ nič? Čo je to za krik na nádvorí?"
Kým kráľovná vyzerala z okna, kráľ obsah čaše vylial. Potom sa pobral spať a čakal, čo sa bude diať v noci.
Po chvíli sa otvorili dvere a k posteli podišla kráľovná. Keď zistila, že kráľ spí, tíško odišla. Vzápätí však do spálne priviedla Belu a zatvorila za ňou dvere. V spálni bolo ticho a šero.
Kráľ trošičku pootvoril viečka a zbadal, že k nemu prichádza krásna deva, ale nepoznal ju. Opäť zatvoril oči a čakal, čo sa stane.
„Ach, môj milý, dnes som k tebe prišla posledný raz," šepla Bela. „Ak ma nebudeš počuť ani dnes, odídem aj so svojou bolesťou a umriem od žiaľu. Pozri sa na svoju Belu, len jeden jediný raz, povedz aspoň slovíčko, môj milý,“ hovorila tíško a bozkala ho na pery.
A tento raz neprosila nadarmo. Ako prvý láskavý bozk Bely kráľa vyslobodil z jeho kliatby, tento bozk mu pomohol, aby si spomenul na svoju milovanú ženu. Ani si neviete predstaviť, ako sa obaja tešili, že sú zasa spolu.
Ráno prišla po Belu kráľovná a veru bola veľmi udivená, keď videla, že kráľ drží Belu v náručí. Zúrivá sa na ňu chcela vrhnúť, ale král vytasil meč a jednou ranou kráľovnej zrátal jej skutky.
Prvá cesta Bely a jej manžela viedla k vŕbe. Šli sa poďakovať neviditeľnej matke za jej lásku. Vŕba sa zachvela, studnička zašumela, akoby obe ľutovali, že nemôžu prehovoriť. Ďalšia cesta smerovala k Beliným rodičom. Boli skutočne veľmi šťastní, že opäť majú dcéru aj s manželom doma. Predali celé kniežatstvo a všetci sa vedno vybrali za sedliakom a sedliačkou.
Všetci zostali pospolu a u tých, ktorí ozaj vedeli, čo znamená mať niekoho rád. Až do smrti si veľmi ctili vŕbu nad studničkou a Bela až do smrti priadla iba na striebornom vretienku s diamantovým obrtlíkom.
o bielom hadovi
