Jeden domkár, čo nemal deti, sa často svojej žene sťažoval: „Keby nám pánboh dal aspoň jedno jedinké. Mali by sme sa s kým potešiť a aspoň by niekto po nás mohol to málo, čo máme, zdediť. Veď ani neviem, pre koho sa vlastne celý život drieme." A pánboh jeho prosbu skutočne vyslyšal - narodil sa im syn. Keď mal tri dni, mamka ho musela kašou kŕmiť. Zjedol jej veru dve aj tri misky, a stále kričal, že je hladný. Mamka už nevedela, čo robiť, dala mu teda krajec chleba. Tak mu zachutil, že ani odrobinku z neho nenechal.
Odvtedy chlapec jedol to isté čo rodičia. A ako rýchlo rástol Čo stačilo mamke s tatkom dohromady, zjedol on sám. Začali ho preto volať Hladoš a to meno mu už aj navždy zostalo.
Rástol zo dňa na deň, ale zo dňa na deň bolo doma aj menej jedla. Matka celé dni stála pri sporáku a varila, aby mal Hladoš dosť do žalúdka.
Rodičov to veľmi trápilo a tatko často vzdychal. „Žena moja, ten náš chlapec je trest boží. Ak nám ešte dlho ostane doma na krku, dostaneme sa na žobrácku palicu.“
„A čože by doma ostával. Pôjde do služby, veď je taký silný, že môže aj stromy válať. Nech teda ide," rozhodla mamka.
Keď mal Hladoš dvanásť rokov, bol už veľký ako otec a mocný tak, že jedľu aj s koreňom vytrhol zo zeme. A tak ho rodičia pekne-krásne vypravili do služby.
Hladoš kráčal a obzeral sa, kde by našiel vhodné gazdovstvo. Nechcel slúžiť na nejakom malom - tam by nemuseli mať dosť jedla. Zrazu zazrel mlyn. Zamieril teda rovno k mlynárovi, ktorý stál vo dverách.
„Dobrého zdravia, pán mlynár", pozdravil ho Hladoš.
„Pánboh uslyš," mlynár mu na to. „Čo by si rád?"
„Idem sa popýtať, či nepotrebujete pomocníka. Zjem síce za desiatich, ale za desiatich aj roboty vykonám.“
„Nuž, jedla máme, chvalabohu, dostatok, a keď sa budeš v robote dobre obracať, nebudem hľadieť, koľko toho poješ," zasmial sa mlynár.
A tak Hladoš ostal v mlyne slúžiť. Ráno mu mlynár prikázal kone zapriahnuť a pobrať všetko, čo treba na robotu v lese. Mlynárka mala zatiaľ nachystať toľko stravy, čo by pre šiestich postačila.
Keď mlynár prišiel k vozu, nevidel ani sekeru, ani pílu, ani nič, čo treba na robotu v lese. Spýtal sa teda Hladoša, prečo to nenaložil.
„Len poďte, gazdíčko, nič nám netreba. Také náradie by som ja polámal."
Mlynár nevedel, čo si o tom myslieť, ale vyliezol na voz, a pobrali sa vedno do lesa. A tam sa už iba čudoval.
Hladoš schmatol strom, poolamoval konáre a drevo šmaril na voz, ako by to boli paličky. Mlynárovi sa to páčilo a povedal si, že takého pomocníka veru neprepusti
Keď sa vrátili domov, Hladoš poskladal drevo z voza a pobral sa obedovať. Mlynárka čakala na obed šiestich, ale keď videla, že došiel iba sluha, opýtala sa muža, kde ostali ostatní. Mlynár jej porozprával, čo za siláka je ich pomocník, a tak nepovedala ani slovka a dala mu jesť. Keď do seba popratal všetko, čo bolo nachystané pre šiestich, mlynár sa Hladoša spýtal:
„No čo, najedol si sa dosýta?“
„Troška. Ale ešte mám taký hlad, že by som aj vlka zjedol", odpovedal Hladoš a len tam pomrkával po peci, kde stála miska s lievancami, peceň chleba a hrniec s masťou.
„Tak teda zjedz aj hento, veď mlynárka ešte zamiesi," ukázal mlynár na lievance.
Hladoš sa nedal dvakrát ponúkať. Schmatol misu a zmizli v ňom aj lievance, ba aj chlieb i masť. Až potom bol sýty. Mlynárka rukami zalamovala nad takým žráčom. Najradšej by bola, keby sa Hladoš hneď z domu pratal, ale mlynár ju prehováral, že vraj roboty urobí za desiatich, teda aj jesť musí za desiatich. A pretože pánom v dome bol mlynár, jeho žena musela ustúpiť.
Onedlho však zasa začala lamentovať, ale len potichu a opatrne. Mlynár bol síce s Hladošom viac než spokojný, ale nevydržal ženino hundranie ani posmechy ostatnej čeľade, a preto Hladoša zo služby prepustil.
Hladoš sa teda poďakoval a pobral sa ďalej. Mrzelo ho to však, lebo v mlyne sa mal dobre. Cestou iba rozhutoval, kam by mal ísť, aby sa dosýta najedol.
„Poď ku mne. Dám ti jedla, koľko zvládzeš zjesť," ozval sa za ním akýsi hlas. Obzrel sa a zbadal čerta.
„Kto si?" vyzvedal, lebo o čertovi ešte nikdy nepočul, teda ani nevedel, ako také čertisko vyzerá.
„Ja som čert. Ak sa nebojíš, poď slúžiť ku mne. Roboty je málo, ale pohodlia dosť a aj výslužka je bohatá."
„Či k tebe, alebo k niekomu inému, na tom mi nezáleží. Práce sa nebojím, peňazí mi daj, koľko uznáš za vhodné. Hlavne, aby bolo dosť jedla."
Keď teda Hladoš súhlasil, že pôjde slúžiť do pekla, čert si ho zobral na chrbát a odletel aj s ním. Čertisko sa zastavilo uprostred veličiznej siene, kde stáli tri kotly.
„Tvojou jedinou robotou bude pod tieto kotly prikladať", vysvetlil Hladošovi čert. „Ak tu zostaneš sedem rokov, môžeš si zobrať takú výslužku, akú budeš chcieť. Ale vravím ti, do kotlov sa pozrieť nesmieš!"
„Neboj sa, všetko urobím, ako si želáš", prisľúbil Hladoš a hneď začal prikladať na oheň.
Čert sa pobral svojou cestou.
Po chvíli pribehli čertíci s plnými misami vyberaných jedál a džbánmi s dobrým vínom. Hladošovi sa to páčilo a pomyslel si, že ak to tak bude aj ďalej, zostane tam aj navždy. A tak aj bolo. Jedla aj pitia bolo dosť a roboty neveľa. Hladoš veru niekedy od radosti aj samým peklom potriasol.
V službe bol už dlho, nevedel však, koľko rokov ubehlo. Zatiaľ mu ani na um neprišlo pozrieť sa do kotlov, hoci občas, keď pod ne prikladal, začul kvílenie, stony a vzdychy.
Raz, keď za ním prišiel čert. Hladoš sa ho opýtal, koľko ešte ostáva do konca siedmeho roku.
„Sedem rokov od tvojho príchodu k nám uplynie práve zajtra. Myslel som ale, že ešte ďalších sedem ostaneš."
„Nuž, pane, aj by som tu ostal, len keby bolo o čosi viac roboty, alebo keby som sa niekedy mohol prebehnúť. Pri takom dobrom jedle a pijatike človek zlenivie a nevie, čo má robiť. A to nie je nič pre mňa." Čert mu však na to, že v tom mu pomôcť nemôže. Vraj keď sa mu v pekle nepáči, musí sa vrátiť na zem. A pobral sa preč.
Hladoš ešte priložil a zrazu sa z kotla ozval taký bolestný ston, až mu srdce stislo. Nevydržal a nadvihol pokrievku, aby sa pozrel, čo to v kotli tak žalostne vzdychá.
Nevidel nič, iba začul: „Ach, prosím ťa, pusť ma z kotla von. Som iba úbohá dušička a dobrým sa ti odvďačím."
Keď to Hladoš začul, nadvihol pokrievku - z kotla vyletela biela holubička, sadla si mu na plece a šepla mu:
„Dám ti teraz dobrú radu. Zajtra, až sa ťa bude čert pýtať, akú chceš výslužku, povedz, že chceš iba ten starý kabát s dvoma vreckami, čo visí hentam na klinci. Nebude ti ho chcieť dať, ale ty neustupuj a neber nič iné."
„Za dobrú radu ti ďakujem, ale čo urobím, keď sa čertisko pozrie do kotla a teba tam nebude? Namiesto výslužky mi poriadne nohavice vypráši."
„Pred tebou do kotla nenazrie a keď už budeš na zemi, nebude mať nad tebou žiadnu moc. Len sa neboj a zostaň s pánombohom."
„Počkaj ešte, holubienka", zadržal ju Hladoš, „ešte mi povedz, čo je v tých druhých dvoch kotloch."
„V jednom sú zlé a v druhom pyšné srdcia," odpovedala mu holubička a odletela.
Hladoš ďalej poriadne prikladal aj pod prázdny kotol. Keď prišiel čert a dozvedal sa, či do kotlov nenazeral. Hladoš všetko poprel.
„Akú teda chceš výslužku?" spýtal sa čert Hladoša, ktorý sa rozhodol vrátiť domov.
„Nič iné si nepýtam, len ten zaplátaný kabát, čo visí hentam na klinci."
„Čože by si s takým starým kabátiskom robil, len ho nechaj tam, kde je. Dám ti radšej peňazí, koľko si zažiadaš," odpovedal mu čert a ani za svet nechcel Hladošovi kabát dať.
Hladoš však trval na svojom. Nechcel nič len kabát. A pretože čertovi verne slúžil a za odmenu si mohol vybrať čokoľvek, čo chce, musel čert voľky-nevoľky ustúpiť a to kabátisko s dvoma vreckami dať Hladošovi.
„Musím ti však povedať, čo je to za kabát. Vždy, keď strčíš ruku do pravého vrecka, trebárs aj tisíckrát za deň, a povieš, aby si mal plnú hrsť dukátov, stane sa tak. Namojpravdu, vypýtal si si za tých sedem rokov bohatú výslužku."
„Bohatú-nebohatú, vari som tých sedem rokov neslúžil v pekle?" odpovedal mu Hladoš.
Potom si obliekol kabát a lapil sa čerta okolo krku. Ten ho zasa zaniesol na zem, presne tam, odkiaľ ho pred siedmimi rokmi odniesol. Po čertovi akoby zrazu zem zľahla a Hladoš sa pobral rovno domov. Rodičov našiel zostarnutých a zúbožených. Ti veru velakrát rozmýšľali, kde sa to ich chlapčisko potuluje, či už od hladu aj nezomrel a zrazu priniesol ho čert. Čierneho, strapatého, v krátkych gatiach', prepálených krpcoch a v starom zaplátanom kabátisku. Ledva ho spoznali.
„Bodaj by ťa, aby ťa," privítal ho tatko. „Takto sa chodí zo služby? Strach a hrôza, ako vyzeráš! Prac sa mi z očú!"
„Veď sa nehnevajte, tatko. Treba mi len trocha vody a mydla a hneď sa všetko napraví.“
Siahol pritom do pravého vrecka a pomyslel si, aby mal plnú hrsť peňazí. A zrazu začal hádzať na stôl plné hrste toliarov, až tak zvonili. Tatko iba oči vypleštil, na slovko sa nezmohol. Núdza s biedou sa z chalupy vysťahovali, prišlo šťastie a radosť.
Hneď na druhý deň Hladoš nechal starú chalupu zbúrať a postaviť pekný zámok. Potom dal doširoka vyhlásiť, aby k nemu prišli všetci chudobní remeselníci, sedliaci i žobráci, lebo on im z biedy pomôže. Iste si už každý domyslí, čo sa dialo potom.
Vtedy ešte na zemi nebolo veľa miest ani dedín, všade bolo veľa pastvín, lesov a lúk, kde bolo možné vytvoriť úrodné polia. Toho sa chytil aj Hladoš. Každému sedliakovi dal toľko peňazí, aby si mohol tam, kde chce zem obrábať, mohol aj gazdovstvo postaviť. Domy remeselníkov mali stáť bližšie k Hladošovmu zámku.
Pre žobrákov, čo nevládali pracovať, dal Hladoš postaviť pekný dom a všetkým tam dal strechu nad hlavu. Na stavbách sa zišlo toľko ľudí, koľko bolo treba.
Pán Hladoš však nerobil nič iné, iba jedol a pil. Keď bol sýty vyťahoval z vrecák peniaze a rozdával ich tým, čo ich naozaj potrebovali. Aj keď sa teraz už umýval a česal, nebol veru pekný. Ľudia ho však mali radi, lebo im veľmi pomohol. Vždy, keď prišiel medzí nich, aj nohy by mu boli od vďačnosti bozkávali.
Len Hladošovmu otcovi sa takéto správanie nepáčilo a vravel mu: . „Synak, synak, neviem veru, ako sa to skončí. Keď sa to dozvie kráľ, zle bude s nami!"
„Ale tato, veď kráľ by mal byť rád, keď mu dakto pomôže", tvrdil Hladoš. „A konečne, nech si príde. Ak sa mu to nebude páčiť, ja sa ho nebojím."
Každý, kto žil pri Hladošovi, sa snažil čím skôr si postaviť svoj dom. A tak okolo Hladošovho zámku onedlho stálo veľa veselých domov. Do diaľky bolo vidieť celý rad gazdovstiev, dobre poorané polia a veselo si pospevujúcich pastierov, čo hnali dobytok na pašu.
Hladoš sa veľmi tešil a celý kraj nazval Výsluhov, azda preto, že všetko bolo postavené z jeho výslužky. Tatkove obavy sa však čoskoro naplnili.
Keď sa kráľ dozvedel, že akýsi jeho poddaný len tak bez dovolenia rozdeľuje kráľovskú pôdu, poslal na Hladoša celý pluk vojakov.
Hladošovi sa to donieslo, ešte keď bolo vojsko ďaleko. Prikázal teda pre všetkých dôstojníkov pripraviť bohatú hostinu. Vyšiel im naproti a pozval ich k hojne prestretému stolu. Každý vojak za každučký deň, čo strávil u Hladoša, dostal toliar a ešte aj chleba a vína, koľko vypije. To sa vojakom, ktorí u kráľa biedili, veľmi zapáčilo a Hladošovu ponuku radi prijali. Na lúkach si postavili stany, z ktorých sa ozývala hudba a spev. V Hladošovom zámku zasa dôstojníci pripíjali na zdravie svojho hostiteľa a veľmi sa im rátalo, že každý deň našli pod svojím tanierom po dukáte.
Keď sa kráľovi dostalo do uší, čo jeho vojsko vyvádza, rozhodol sa vyslať na Hladoša ďalšie dva pluky. Ale ani títo vojaci nezačali s Hladošom bojovať. Práve naopak, pridali sa k tým, čo si u neho tak dobre žili.
Kráľ už nevedel, čo si počať. Rozhodol sa teda, že pôjde k tomu „bosorákov“ sám a udobrí sa s ním.
Len čo sa Hladoš dozvedel, že príde za ním sám kráľ, dal prichystať ešte veľkolepejšiu hostinu, vyšiel mu naproti a milo ho pozval na návštevu. Keď kráľ zistil, aký je Hladoš bohatý a mocný, ako ho ľudia majú radi a že by ho hádam aj o kráľovstvo mohol pripraviť, ponúkol mu svoju jedinú dcéru za ženu.
Ako si zaumienil, tak aj urobil. Hladošovi ponúkol princeznú za ženu a prisľúbil mu aj kráľovstvo. Hladošovi sa to veru zapáčilo, a preto sa spolu s kráľom vybral za svojou budúcou nevestou, vojsko sa pobralo a kráľ s Hladošom v zaplátanom kabáte sadli do koča a odišli do mesta.
Princezná Milica bola krásna ako jarná ruža, a mala sa vydať síce za dobrého, ale nepekného Hladoša. Kráľ sa trocha aj bál, aby mu jeho plán neprekazila. Veru, keby princezná svojho otca nemala tak rada, iste by nebola so svadbou súhlasila. Keď však počula, aké nebezpečenstvo jej otcovi hrozí, neváhala a Hladošovi dala slovo, aj keď sa jej ruka, čo podávala budúcemu ženíchovi, triasla a slzy mala na krajíčku.
Hladošovi sa panna páčila. Sám však bol nešťastný, že on ju svojím vzhľadom nikdy nepoteší.
Už na druhý deň sa s kráľom i so svojou nevestou rozlúčil a odišiel domov všetko na svadbu pripraviť. Vrátil sa k rodičom smutný-neveselý.
„Nuž, ako sa ti pozdávala nevesta?" pýtal sa otec i mamka.
„Čože tam nevesta, tá je krásna a páči sa mi. Horšie je to so mnou, ako by som sa jej mohol páčiť ja?"
„Ale keď si ty nedáš povedať“, hrešila ho matka, „koľkokrát som ti povedala, aby si to strašné kabátisko nenosil! Ako v ňom vyzeráš! A to sa v ňom chceš zapáčiť princeznej? Už staré príslovie vraví, že šaty robia človeka. Keby si sa vyobliekal, aj ty by si sa jej zapáčil!"
„Len vy nechajte môj kabát na pokoji. Iba vďaka nemu máme všetko, čo máme, ten mi na kráse neuberie."
„Pravdu máš, synak," pritakal mu otec, ktorý bol presvedčený, že Hladoš ten kabát dostal od nejakého čarodejníka. „Nič si z toho nerob, ženskej sa raz páči to a zrazu ono."
Hladoš nevedel, čo si počať. Celý deň chodil smutný, ba mamke, keď ho volala jesť, povedal, že nie je hladný.
„Čo budeme robiť? Ten chlapec sa mi nevidí!" pýtala sa ustarostená mamka, keď videla, že Hladošovi ani jesť nechutí.
„Len ho ty nechaj," upokojoval ju otec, „keď sa ožení, aj jesť začne."
Hladoš len posedkával vo svojej izbe pri okne a o nič sa nezaujímal. Neustále myslel iba na Milicu - hlava sa mu z jej krásy točila a srdce búšilo. Dokonca aj svoj kabát by bol dal za trošku krásy.
Vtom ho čosi ďoblo do ruky. Zdvihol oči a zbadal bielu holubienku: „Ja som tá dušička, ktorú si z pekelného ohňa vyslobodil. Pán Boh ma za tebou posiela. Splní tvoje želanie, lebo si toľkým chudobným ľuďom pomohol. Odteraz budeš mať krásnu tvár a strojnú postavu. Zostaň však navždy dobrým a nezabudni na Pána Boha," povedala Hladošovi a zmizla.
Naradostnený Hladoš vyskočil na rovné nohy a poďho k zrkadlu - uvidel v ňom pekného mládenca. Od šťastia začal spievať a poskakovať. Keď to rodičia začuli, mysleli si, že prišiel o rozum. Pribehli k nemu, ale spoznali ho, až keď prehovoril. Mali z jeho zmeny rovnakú radosť ako on sám.
Na druhý deň dal Hladoš urobiť desať okovaných truhlíc a postavil ich do svojej izby. Zavrel dvere a oboma rukami do nich vyhadzoval z vrecka starého kabáta toliare a dukáty, kým truhlice nenaplnil.
Potom otvoril okno, vyzliekol si kabát, vyhodil ho z okna a zvolal: „Zober si, čertisko, svoju výslužku späť, už ju nepotrebujem!"
Čert schmatol kabát, hlavu strčil do okna a osopil sa na Hladoša: „Dávaj si pozor, aby si sa nám do drápov nedostal, lebo ti dáme takú príučku, ako si nám dal ty s našimi peniazmi. Čo peklo peklom bude, takého prešibaného sluhu tam už neprivediem!"
Hladoš sa rozosmial a čertovi zaželal šťastnú cestu. Peniaze nechal naložiť na vozy, neveste nakúpil hromadu drahých šperkov a sebe krásne šaty. Obliekol si ich a pobral sa aj s rodičmi na svadbu.
Keď princeznú objal taký švárny mládenec namiesto toho nepekného, ktorého videla predtým, oči sa jej rozžiarili. Aj kráľovi sa ten bohatý a pekný ženích páčil, a tak ho hneď ustanovil za kráľa. Hladoš všetkým ľuďom robil aj ďalej iba samé dobré veci ako pred svadbou. Čert nikdy nedostal náhradu za svoje peniaze, Hladoš mu prešiel cez rozum.
o Hladošovi
