Bol raz jeden otec. čo mal syna Jana. Raz povedal synovi: „Jano, rastieš ako z vody. Je ťa už poriadny kus, ale v kostole si ešte nebol. Dnes sa teda vyberieš do kostola. Ale hovorím ti, neopováž sa tam ani ústa otvoriť!" Jano mrdol plecom, obliekol sa a išiel do kostola. Nebol v kostole dlho, keď vyšiel na kazateľnicu farár a začal kázať. Jano na neho zízal s otvorenou pusou, ale po chvíli sa zamračil a zamrmlal: „Zaujímalo by ma, prečo sa na mňa ten čiernokabátnik pozerá a dohovára mi. Veď som mu nič nevyviedol. Ak hneď neprestane, pobijeme sa." „Buď ticho, ty hlupák, a načúvaj, napomínali ho ľudia. „Už to nebudem počúvať, dosť bolo. Už nechcem počuť ani slovo." Nasadil si klobúk na hlavu, uši si zapchal palcami a ku kňazovi sa obrátil chrbtom. Ľudia sa rozčúlili a vyhodili ho z kostola. „Už si sa aj vrátil?"divil sa otec.
„Som rád, že som doma. Nemohol som tam vydržať. Akýsi chlap v košeli vyliezol po schodoch do suda a začal mi nadávať a hádať sa so mnou. Ledva som ústa otvoril, začali ma všetci okrikovať. Keď som si zapchal uši, vyhodili ma von. Viac ma tam už nedostanete."
„Si ty teda hlúpy Jano. Vidím, že na dedinu sa nehodíš. Musíš žiť medzi pánmi. Poznám jedného, ktorý hľadá sluhu, zavediem ťa k nemu."
Jano bol spokojný a išiel s tatkom, aby skúsil šťastie medzi pánmi.
Prišli k peknému zámku. Otec poslal Jana dnu, aby si pýtal službu. Pri bráne stál vrátnik a hneď sa Jana opýtal, ako sa volá.
„A čo by som mu to hovoril,“ pomyslel si Jano, „veď to nie je žiadny pán." Vrátnikovi teda povedal: „Volajú ma Predvčerom," a pobral sa za pánom.
„Ako sa voláš?" opýtal sa ho pán, keď ho prijal do služby. „Volám sa Jano."
„Jano? To veru nie je pekné meno. Budeme ťa volať Johannes." „Hovorte mi, ako chcete, ale volajte ma Jano, lebo ináč vás nebudem počuť."
Pán sa zasmial, povedal mu, čo má robiť celý deň, a Jano sa pobral za robotou. Prišiel do kuchyne a kuchárka sa ho hneď opýtala, ako sa volá. Jano mal toho vypytovania už plné zuby, tak jej odvrkol: „Dobré víno."
Keď prišiel do horných izieb, stretla ho pani. „Aha, náš nový lokaj. Ako sa voláte?"
„Hovoria mi Johannes, ale volám sa Mačka," odpovedal Jano nahnevaný, že sa ho každý vypytuje na meno.
„Ten chlap je blázon," pomyslela si pani a odišla.
Prišla slečna a prikázala: „Chce, polievku."
„Ja som Polievka," povedal jej Jano, lebo dievčina sa mu páčila.
„Máš veru nezvyčajné meno," povedala slečinka, „ja sa ťa však nepýtam, ako sa voláš, ale chcem, aby si mi z kuchyne priniesol polievku."
„Namojdušu, to dievča by som si hneď zobral, keby ma chcela," myslel si Jano, keď jej niesol polievku.
Neschodila mu z mysle celý deň. Večer, keď Jano skončil robotu a všetci si šli ľahnúť, pomaličky sa prikrádal k izbe, kde dievčina spala.
„Mama, mama, Polievka," kričala slečna na matku, keď začula Janove kroky.
„Vari nechceš v noci jesť polievku?" ozvala sa matka zo susednej izby. „Poď sem, mama. Je tu ten nový sluha."
„Rýchlo vstávaj, otec. Mačka je v dcérinej izbe," budila matka otca. „A preto ma budíš? Nech ju vyženie."
„To sa ti hovorí. Ale ako to má urobiť, veď to nie je naozajstná mačka, ale ten nový sluha."
„Ten sa volá Johannes, nie Mačka." „Len pekne vstaň, nech sa volá. ako chce. On je tam.“
Pán vyskočil z postele, schytil bič a bežal do dcérinej izby. Tam však nikto nebol. Dcéra otcovi povedala, že keď sluha prišiel k jej posteli, začala kričať a on utiekol.
Pobral sa pán za Janom. Pod schodmi sa však potkol o kuchárku. „Ženská bláznivá, prečo tú ležíte? Kto vás zhodil?"
„Dobré víno. pane."
.A to sa mi odvážite ešte aj priznať? Keď sa vrátim, vybavím si to s vami.“
Utekal ďalej za Janom, ale nikde ho nenašiel. Zašiel teda za vrátnikom, či nového sluhu nevidel.
„Predvčerom?" opýtal sa ho vrátnik, lebo ani on nevedel, ako sa Jano naozaj volá.
„Ste somár. Predvčerom tu predsa ešte nebol,“nahneval sa pán. Až po dlhom dohadovaní a vysvetľovaní pochopil, o čo ide. Nakoniec sa musel rozosmiať, akých bláznov si z nich Jano robil.
Jano sa vrátil domov celý strhaný.
„Takto sa vraciaš zo služby?“ pustil sa do neho otec.
„Nebol by som prišiel, ale bál som sa bitky. Majú tam veľmi peknú dcéru, zapáčila sa mi. Večer som zašiel za ňou, aby som jej dal pusu, ale ona sa dala do kriku, ako keby som ju rezal. Zbehol sa celý zámok a ja som musel utiecť, aby mi pár nenaložili na chrbát.“
„Si ty ale poleno! Čo mám s tebou robiť?“ hneval sa tatko.
„Ja však už viem, čo urobím," povedal na to Jano. „V zámku som počul o jednom kráľovi, ktorý si povolal veľa učencov, aby sa s nimi hádal. Nech vraj hovoria, čo len chcú, on im vždy odpovie iba: To je pravda. Komu povie: Ty klameš!, ten vyhrá a dostane hromadu peňazí alebo jeho dcéru. Vyberiem sa tam aj ja a budem sa s ním škriepiť, kým nepovie: Ty klameš.“
„No, na to sa možno hodíš. Choď s pánombohom."
Jano sa teda pobral ku kráľovi hádať sa.
Dostal sa až do zámku a dal sa uviesť ku kráľovi.
„Tak teda ty sa chceš so mnou škriepiť?“ opýtal sa ho kráľ.
„Pokúsim sa o to,“ odpovedal Jano a sadol si vedľa kráľa do parádneho kresla.
.Teraz začni rozprávať. Ak ti poviem, že nehovoríš pravdu, dostaneš kopu peňazí a ešte aj moju dcéru na dôvažok," povedal kráľ a kývol Janovi, aby začal.
„Raz som išiel do lesa a zoťal som dub."spustil Jano. „To môže byť pravda," prikývol kráľ. „Narobil som z neho pilín, až zatienili slnko." „Aj to môže byť pravda." „Z tých pilín som uplietol povraz.“ „Veru aj to môže byť pravda."
„Ten povraz som priviazal o nebo a liezol som po ňom hore.“ „Môže to byť pravda.“
„Hore mi však kúsok chýbal, tak som odrezal zdola a hore nadviazal.“ „To môže byť pravda tiež.“
„Už som sa chytal nebeského trámu, keď sa povraz roztrhol a ja som zapadol sto siah do zeme."
„Aj to môže byť pravda."
„Spomenul som si, že mám v kuchyni motyku. Rýchlo som teda vyliezol, aby som sa vykopal."
„No, to tiež môže byť pravda.“
„Keď som sa vykopal, zbadal som zajaca, čo mal na krku lístoček.“ „To môže byt pravda."
„Na lístočku bolo napísané, že váš otec pásol s mojím dedom svine." „Klameš!" vykríkol kráľ a vyskočil z kresla.
„Že klamem? Tak ste teda prehrali a ja dostanem svoje peniažky."
V kráľovi hrklo. Až teraz si spomenul na svoju stávku.
„Počúvaj, Jano, peňazí ti dám aj navyše, ale dcéru ti predsa len dať nemôžem. Ty si sedliacky syn a ona princezná."
„Dajte mi len tie peniaze. Ja vašu princeznú aj tak nechcem, poznám krajšie dievča."
Král bol spokojný a dal Janovi toľko peňazí, koľko si zapýtal. Bol rád, že sa ho zbavil. Keď sa Jano vrátil domov, kúpil si veľké gazdovstvo a aj rozumu mal viac, než bolo treba.
o hlúpom Janovi
