Šuster Marek mal dvoch synov - Joža a Janka. Aj Jožo bol obuvník, ale pyšný a neľútostný, s nikým sa nepriatelil a ani ho nik nemal rád. Janko nebol vyučený, ale čo raz uvidel, všetko dokázal urobiť. Muselo sa mu však chcieť. Bol to dobrý, ochotný a aj pekný mládenec, ale nechcel sa učiť. Jeho brat Jožo, ktorý ho veru nemal rád, ho volal hlúpy Jano. Ale aj tak ho mal otec radšej.
Raz Jožo povedal otcovi: „Tatko môj, viem síce toho už dosť, ale rád by som sa vo svete ešte niečomu podučil. Pusťte ma teda.“
„Keď si sa tak rozhodol, nebudem ti brániť,*' odpovedal mu otec. A tak sa vybral Jožo do sveta.
Bol na ceste už tri dni, keď došiel k peknej medzi. Sadol si na ňu a vytiahol krajec chleba. Zrazu sa okolo neho len tak hmýrili mravce. Liezli po ňom, akoby ho prosili o odrobinky. On ich však iba striasol a ani kúsočka omrvinky im nedal.
„Veď len počkaj, ani mi ti nepomôžeme," kričali za ním mravce. Jožo si ich nevšímal a vykročil ďalej.
Došiel až k lúke, kde sa bili dvaja čerti. „Poď mi pomôcť, Jožo," zavolal jeden.
Jožo sa obrátil na podpätku a zamrmľal: „Čo ma do toho. Pre mňa, za mňa sa aj zabite. To nie je moja vec“.
„Len si ty choď, ale ani mi ti nepomôžeme," zakričali za ním čerti. Jožo sa ani neobzrel a šiel si svojou cestou.
Prišiel až k jazeru. Na brehu ležal veľký kapor, hádzal sa, ale nie a nie sa dostať späť do vody. „Prosím ťa, Jožo, hoď ma do jazera," prosil kapor, keď sa Jožo k nemu priblížil.
„Dajte, mi, doparoma, všetci pokoj. Nech si pomôže každý sám," odvrkol mu Jožo a kapra nechal na suchu.
„Ani ja ti nepomôžem, keď ti bude treba," zavolal za nim kapor. Jožo sa len uchechtol a odišiel.
Túlal sa po svete ešte dlho, ale žiadnu robotu nenašiel. Vrátil sa teda domov.
„To sa teda skoro domov vraciaš, Jožo," privítal ho Janko, „ani si toho veľa nepriniesol.“
„Veď uvidíme," odvrkol mu Jožo, „čo si ty donesieš zo sveta, keď sa tam vyberieš."
„A prečo by som sa nevybral?" Janko mu na to.
Hnevalo ho, že brat ho má za hlupáka, a chcel mu dokázať, že žiaden hlupák nie je.
Povedal teda otcovi, že sa rozhodol ísť na skusy.
„Čo tí to zišlo na um, synak," začudoval sa starý obuvník. „Prečo chceš ísť do sveta? Zostaň ty len doma a voľačomu sa vyuč. Myslíš, že ti inde budú pečené holuby lietať do úst?"
„Viem, že nebudú. Ale nedám si od brata do hlupákov nadávať," vysvetlil nazlostený Janko.
„Keď ináč nedáš, choď. Možno sa v tom svete niečomu priučíš."
A tak sa Janko začal chystať na cestu. Večer pred odchodom ho tatko zaviedol do pivnice, čo bola vykopaná kúsok za chalupou. Keď vošli dnu, otec odvalil ťažký kameň, pod ktorým bola ukrytá neveľká fľaštička s akousi vodou.
„Vieš, Janko," povedal synovi, „túto fľaštičku mi dal jeden veľmi učený pán na pamiatku, keď som mu pomohol z nešťastia. Vraj vylieči každú chorobu. Povedal, že kto vypije pätnásť kvapiek, hneď vyzdravie. Nikdy som ju nepotreboval. Tvojmu bratovi som ju nedal, lebo viem, že by aj tak nikdy nikomu nepomohol. Tebe však verím a azda ti aj k šťastiu pomôže. Len ju dobre ochraňuj."
Janko poďakoval a fľaštičku si dobre schoval.
Na druhý deň sa Janko rozlúčil s otcom i bratom a pobral sa rovnakou cestou ako jeho brat Jožo.
Aj on prišiel k medzi, kde Jožo odpočíval. Sadol, vybral kus chlebíka a začal jesť. Hneď sa okolo neho začali mrviť mravce. „Ach, vy mravčeky úbohé, iste máte hlad, veď tu vám nikto nič nedá. Ja sa s vami podelím.“
Rozmrvil krajec chleba na odrobinky, rozsypal ich po zemi a pobral sa svojou cestou.
„Keď budeš volačo potrebovať, pomôžeme ti,“ kričali za ním mravce.
„V čom by ste mi mohli vy drobčeky pomôcť," pomyslel si Janko.
Na druhý deň došiel na zelenú lúku, kde sa zasa bili dvaja čerti. „To sú hlupáci, prečo sa tlčú," pomyslel si Janko, „musím ich dostať od seba." A hneď sa do nich pustil a naozaj ich udobril.
„Keď budeš, Janko, niečo potrebovať, príď, pomôžeme ti," sľúbili mu čerti, keď odchádzal.
„To viem," odpovedal Janko a pustil sa ďalej.
Na tretí deň zbadal pred sebou jazero. V blate na brehu sa hádzal veľký kapor - nemohol sa dostať späť do vody. „Chudáčik, veď takto si ublížiš," poľutoval ho Janko, vytiahol ho z blata a pustil späť do jazera.
„Teraz si už môžeš zaplávať," rozlúčil sa s nim.
„Kedykoľvek budeš potrebovať pomoc, zavolaj ma," povedal mu kapor, keď vystrčil hlavu z vody.
„Ďakujem ti za ochotu, ale pomohol som ti rád."
Od jazera Janko zamieril rovno do veľkého mesta. Hneď v prvej krčme sa popýtal, čo je v meste nového.
„Všetko je po starom, princeznej je stále horšie."
„Vari je chorá," dozvedal sa Janko.
„Asi ste zďaleka, keď o tom nič neviete. Chorľavie už niekoľko rokov a nik jej nevie pomôcť, hoci kráľ dal rozhlásiť, že ten, kto jej pomôže, ju dostane za ženu."
„A je pekná?" chcel vedieť Janko.
„Veľmi," hostinský mu na to, je ako obrázok, aj keď je chorá. Má len jednu chybu - je pyšná."
„To sa dá ľahko napraviť," pomyslel si Janko.
Zaplatil útratu a pobral sa ku kráľovi. Nechal sa ohlásiť ako chýrny lekár. Kráľ ho hneď uvítal.
Janko sa ihneď pobral k princeznej. Vypytoval sa jej na všetko možné, ako by bol naozajstným lekárom. Robil všetko preto, aby s ňou mohol ostať čím dlhšie, lebo sa mu veľmi zapáčila. Potom vytiahol fľaštičku a dal jej z nej niekoľko kvapiek. Keď odchádzal, prisľúbil, že sa na druhý deň vráti. Prežil ťažkú noc bez spánku, lebo sa bál, či princeznej ešte viac neuškodil.
Na druhý deň bol v paláci už zavčasu ráno. Keď začul, že princeznej je lepšie, veľmi sa potešil a dal jej ešte zopár kvapiek tej zázračnej vody.
Na tretí deň bola zdravá ako rybička a stala sa jeho nevestou.
Janko bol rád, že sa mu tak darí, ale princezná bola nespokojná, lebo Janko sa jej vôbec nepáčil. Bol to síce pekný mládenec, ale v takých obyčajných šatách vyzeral ako dajaký úbožiak. Keď v nich prišiel ešte aj na zásnuby, princezná sa urazila. Nemala však na výber: otec tak rozhodol, nebolo iného východiska.
Princezná si však zmyslela, že sa za Janka vydá. až keď splní tri úlohy. Ináč vraj žiadna svadba nebude. Jankovi sa princezná veľmi páčila, nezostávalo mu teda nič iné, len na jej podmienky pristúpiť. Sľúbil, že vykoná všetko, čo bude žiadať.
Princezná mu teda rozkázala, aby jej priniesol z mora perlu, ale takú veľkú a krásnu, akú nemá nikto iný na svete. A musí to urobiť za sedem dní a sedem nocí. Veru úloha to bola veľmi ťažká.
„Či som vari ryba, aby som z toľkej hĺbky mohol perlu vytiahnúť?“ pomyslel si. Vtedy si spomenul na kapra. „Veď ten mi pomoc sľúbil! Idem teda za ním."
Rozlúčil sa s princeznou aj s kráľom, ktorý sa na dcéru veru hneval, že vymýšľa kde-aké úlohy. Janko však sľúbil, že jej rád vo všetkom vyhovie. Zaumienil si však, že princeznej to len tak ľahko neodpustí.
Potom sa pobral k jazeru.
Cestu poznal dobre. Sadol si na breh a pozoroval hladinu. Videl celé húfy rybičiek, ale veľkého kapra nikde. Rozmýšľal, ako ho má zavolať.
„Nech sa stane, ako chce,“ pomyslel si a zvolal: „Kapor, kapriček, prišiel som, aby si splnil, čo si sľúbil.“
Ledva to dopovedal, hladina sa zvlnila a k brehu tichučko priplával rybí kráľ aj s tisíckami rybičiek, svojich dvoranov.
„Čo potrebuješ, Janko?“ opýtal sa kapor-kráľ.
Janko mu vyrozprával, akú úlohu mu dala princezná.
„To nie je nič ťažké, hneď ti pomôžem. Iba chvíľočku počkaj.“
Kapor sa ponoril do hĺbok, ale onedlho sa potichučky vynoril.
Keď prišiel k Jankovi, hodil mu k nohám perlu a povedal: „Toto je tá najkrajšia a najväčšia perla z morského dna. Zober si ju a daj princeznej." Potom kapor aj so svojou družinou zmizol v hlbočine.
Janko naradovaný zobral perlu a vrátil sa do mesta. Neponáhľal sa. Stačilo, aby sa k princeznej vrátil v stanovený deň.
Cestou premýšľal, čim by potrestal princezninu pýchu. Pri chodníku našiel bylinu, čo všetko zafarbila na zeleno. Nebolo pritom ťažké, farbu si zasa zotrieť. Natrhal si teda z nej a zazelenil si vlasy.
Na siedmy deň ráno sa aj s perlou pobral k princeznej. Každý, kto ho stretol a nepoznal ho, si myslel, že prichádza vodník. A princezná? Tá sa veru preveľmi naľakala, keď videl, že perlu jej prináša zelenovlasý ženích.
„Prečo máš takú hroznú farbu vlasov?" opýtala sa Janka.
„Tak mi ich prefarbili vodné víly, keď som im kradol perlu. Mne to však neprekáža. Iste sa ti budem aj takto páčiť, keď som ti priniesol, čo si si želala."
Janko sa však princeznej nepáčil ani predtým, ani teraz. Lámala si hlavu, kam by ho poslala a akú úlohu by mu dala. A vymyslela si pre neho cestu do pekla, veď netušila, že aj tam má dobrých kamarátov.
„Teraz," spustila na Janka, „mi prines z pekla zlatú ružu. Musí však byť rovnako krásna ako živá."
Bola to ďalšia ťažká úloha. Ešteže si Janko spomenul na čertov, ktorých udobril na lúke.
Kráľ na dcéru zasa zle-nedobre, čo si to vymýšľa. Janko ho však zasa upokojil.
Na druhý deň sa Janko vybral na cestu do pekla, z ktorej sa mal vrátil o sedem dní a sedem nocí.
Išiel, nevedel kam. Dostal sa až na lúku, kde sa vtedy tie čertiská mlátili, a pustil sa po ceste, kadiaľ ich videl odchádzať.
Kráčal už deň aj noc, prešiel cez veľký les, až sa dostal ku kopčisku, na ktorom zbadal veľké vráta. Klepal, búchal, nikto neotváral. Po dlhom čase sa zvnútra ktosi opýtal, vraj kto to trepe a búcha a čo chce. Janko sa potešil, že je pri cieli: hneď spustil, po čo prišiel. Onedlho čert otvoril pekelnú bránu. Hneď sa spoznali - čert Janka a Janko čerta.
Janko hneď povysvetloval, čo ho do pekla privádza a čert mu zasa ružu hneď prisľúbil. „Len vyčkaj chvíľku, kým prinesiem od samého Lucifera kľúče od pokladnice. Tam si vyberieš takú, akú budeš chcieť."
Janko sa potešil. Po chvíľočke prišiel čert aj s kľúčom a cez niekoľko dverí doviedol Janka až k samej pekelnej pokladnici. Janka až oslepilo, ked čert otvoril posledné dvere, toľko jasu vychádzalo z kadí plných zlata, striebra a všelijakých klenotov. Ani všetky poklady sveta sa nemohli s Luciferovým bohatstvom porovnávať. Janka to tak ohúrilo, že takmer zabudol, prečo tam prišiel. Vtom zbadal svoju ružu.
Keď ju dostal, upaľoval z pekla, aby sa načas vrátil k princeznej. Prišiel spať, keď sa končila posledná, siedma,noc.
Stihol si ešte urobiť čiernu mastičku zo sadzí, ktorou si cestou do hradu natrel líca. Keď ho princezná zbadala, od ľaku až vykríkla, lebo sa nazdala, že je sám čert. On ju však upokojil a podal jej zlatú ružu, Preveľmi sa jej potešila, ale robila si starosti, že si Janka predsa len asi bude musieť zobrať za muža.
.A prečo si tak očernel?" opýtala sa ho.
„Keď som ružu z pekla odnášal, utekali za mnou čerti, aby mi ju uchmatli späť. Bol som však rýchlejší, preto mi nazlostení len líca ošľahli pekelnými sadzami. Preto mi sčernela celá tvár. Mne to však naozaj neprekáža, lebo viem. že ma za to budeš mať ešte radšej.“
Kráľovi bolo Janka úprimne ľúto a dcére nakázal, aby sa neopovážila Janka ešte dakam poslať.
Tá však už mala pripravenú tretiu úlohu.
Navečer princeznine slúžky Jankovi priniesli celý pyteľ popola a celé vrece maku. Oba vysypali na podlahu v jeho izbe a zmiešali spolu. Princezná Jankovi nakázala, že do rána musí byť všetko rozdelené do dvoch vriec.
Keď odišla, Janko nevedel, čo si počať. Taká robota sa predsa do rána nedala urobiť. Vtom mu prišli na um mravčeky. Ale ako ich nájsť, aby bolo do rána všetko hotové? Smutne sedel nad tou hromadou, keď si všimol, že sa vlastne celá akosi pohybuje. Prizrel sa, a čo nevidí, tisícky mravcov oddeľujú popol od maku.
„Mravčeky moje milé, ako to, že ste ma počuli?"
„Veď sme ti vraveli, že stačí zavolať, aby sme ti prišli na pomoc.“ A tak ti malí robotníci pracovali - na jednu kôpku mak, na druhú popol. Ešte ani svitať nezačalo, všetko bolo rozdelené na dve hromady. Janko sa im veľmi úprimne poďakoval a mravce sa odobrali späť na svoju medzu.
Zavčasu ráno sa princezná ponáhľala do Jankovej izbice, aby sa pozrela, ako sa mu darí plniť jej úlohu. Veľmi ju zarazilo, keď videla, že všetko je porozdeľované. Už jej nik nemohol pomôcť, a tak už ani veľmi neodporovala, keď sa blížila svadba.
Kráľovský otec rozkázal hotoviť svadobnú hostinu. Janko však nebol spokojný, lebo vedel, že princezná ho nemá rada, a mrzelo ho to. Azda keby sa bol troška krajšie obliekol, aj by sa jej zapáčil. To však nechcel urobiť, lebo chcel potrestať jej pýchu a márnivosť. Trval teda na svojom.
Deň pred svadbou zašiel za nevestou a povedal jej: „Nevesta moja, ja som toho pre teba už dosť urobil. Azda by som sa ti aj vedel zapáčiť, ale teraz ti už nezazlievam, že ma nemáš rada. Veď aj sám vidím, aký som nepekný. Teraz mám však ja jedno želanie: nebolo by pekné, keby som sa ja zajtra na svadbe objavil v týchto nepekných šatách a ty aby si žiarila krásou. Preto si zajtra aj ty obleč šaty jednoduché a neber si žiadne šperky. Možno tak aj udobríme bohov, ktorí za tvoju pýchu zohavili moju tvár." Princezná sa zamyslela a uznala, že má pravdu, že svojmu ženíchovi z pýchy zapríčinila iba samé zlo. Preto jeho prosbu neodmietla a sľúbila, že urobí, ako Janko žiadal.
Na druhý deň bola svadba. Všetko bolo skvostné a vyligotané. Len ženích a nevesta vyzerali ako žobráci: ženích v starých dotrhaných šatoch a nevesta v jednoduchej vyprašivenej sukni ako dáka slúžka. Každý jej však želal, aby takto bola potrestaná za svoju pýchu.
Už pri stole však Jankovi prišlo ľúto, keď videl, aká smutná je princezná. Hoci ju ešte trocha chcel potrápiť, veľmi zatúžil vidieť iskierku šťastia v jej očiach.
Zašiel teda do svojej izby a dal priniesť šaty, čo dostal od kráľa. Keď si umyl vlasy aj tvár a obliekol si tie prekrásne šaty, tak zrazu opeknel, že by sa každá princezná do neho zaľúbila. A takto vyparádený sa vybral za princeznou.
Tá sa iba čudovala, kde sa tam vzal taký krásny mládenec. Už-už sa ho na to chcela opýtať, ale keď Janko prehovoril, zistila, že je to jej nepekný ženích. Keď ju Janko poprosil, aby sa aj ona išla preobliecť, aj ona si dala krásne svadobné šaty a tak obaja vošli do svadobnej siene.
Všetci hostia ich privítali nadšeným jasotom a svadobná hostina trvala celých osem dní. Potom sa mladý krá! vybral za svojím otcom.
Keď ho staručký tatko uvidel, vypadla mu robota z rúk, čo za pána ich to navštívilo. Až keď Janka spoznal, obaja sa vyobjímali. Prišiel aj Jožo a ani vlastným očiam nemohol uveriť, že je to hlúpy Jano.
O niekoľko dní zobral Janko otca aj brata na zámok. Keď zomrel starý kráľ, v krajine začal kraľovať Janko. A kraľoval veľa rokov s láskou a v pokoji.
o Janovi a Jožkovi
