Betka bola dievčinka, ktorá bývala s mamkou v neveľkom chudobnom domčeku. Bola však vždy veselá a z chudoby si nerobila ťažkú hlavu. Od jari do jesene pásala kozy pri brezovom hájiku. Každý deň, keď odchádzala, matka jej zabalila do batôžteka krajec chleba a vretienko. Prikazovala jej, že vretienko musí byť každý večer plné. Nemala však kužeľ, tak jej nespradený ľan obkrútila okolo hlavy. Betka zobrala batôžtek a pustila sa za kozami.
Po ceste si pospevovala a za kozičkami poskakovala až k brezine. Keď sa kozy začali pásť, Betuška si sadla pod strom, ľavou rukou poťahovala vlákna z hlavy, pravou roztáčala vretienko, len sa tak po zemi vrtelo. A spievala, až sa les ozýval.
Napoludnie vretienko odložila, zavolala kozy a dala im po kúsočku chlebíka. Potom odbehla do lesa nazbierať si zopár jahôd či iného lesné ho ovocia. Keď sa najedla, zaspievala si a pustila sa aj do tanca. Slnečné lúče sa predierali pomedzi stromy a príjemne hriali. Kozy ležali v tráve a odpočívali. Iste si mysleli: „Ej, máme my to veselú pastieročku." Keď Betka dotancovala, zasa začala priasť.
Mamka sa veru nikdy nemusela hnevať, keď Betka večer prihnala kozy domov - vretienko vždy bolo plné.
Raz sa stalo, že sa pred Betkou, ktorá si práve chcela zatancovať, zjavila krásna dievčina. Šaty mala bielučké, tenké ako pavučina, až po pás zlaté vlasy a na hlave venček z lesných kvetov. Betka sa zarazila. Dievčina sa na ňu usmiala a láskavo sa opýtala: „Betuška, a či ty rada tancuješ?"
Pretože deva bola taká milá, Betka sa osmelila a odpovedala: „Ja by som veru pretancovala aj celý deň,"
„Poď, zatancujeme si spolu. Voľačomu ťa podučím,“ ponúkla sa jej dievčina.
Podkasala si sukňu a začala s Betkou tancovať. Len čo sa v kole roztočili, ozvala sa taká krásna hudba, až sa Betke srdce rozbúchalo.
A muzikanti? Tí sedeli na brezových halúzkach - v čiernych, sivastých, hnedých aj rôznofarebných fráčikoch. Zišiel sa tam orchester tých najvyberanejších hudobníkov, ktorých si sem pozvala tá krásna mladá panička — sláviky. škovránky, pinky, stehlíky, zelienky, drozdy aj sedmihlásky.
Betuške líca blčali, oči žiarili. Zabudla aj na kozy. Iba sa pozerala na svoju spolutanečnicu, ktorá sa priam vlnila v tých najmäkších pohyboch. Tak ľahučko tancovala, že sa ani byľka trávy pod jej nohami neohla. Pretancovali celé popoludnie .až do večera. Betku však nôžky vôbec neboleli.
Zrazu sa tá krásna deva zastavila a hudba stíchla. Ako sa zjavila, tak zmizla. Betka sa obzrela. Slnko už zachádzalo za horu. Betuška sa chytila za hlavu a v prstoch zacítila nespradený ľan. Spomenula si na poloprázdne vretienko položené v tráve. Dala si lanové vlákna dolu z vlasov a položila ich aj s vretienkom do batôžteka. Zvolala kozičky a smutne sa ťahala domov.
Cestou si ani nepospevovala. len si vyčítala, že sa dala tou krásnou paničkou od roboty odtrhnúť. Zaumienila si, že ak sa dakedy jej tanečníčka ešte objaví, nepočúvne jej volanie do tanca. Kozy sa cestou iba spýtavo obzerali, či to takto bez spevu za nimi kráča ich pastierka.
Aj matka sa čudovala. Pýtala sa Betky, či vraj nie je chorá, keď si ani nepospevuje.
Betka sa však vyhovorila, že priveľa spievala pri kozičkách. Že jej v hrdle vyschlo. Nepovedala, č0 sa stalo, a ukryla nespradený ľan aj vretienko. Vedela, že mamka ho dnes už nebude potrebovať a rozhodla sa, že na druhý deň zameškanú robotu urobí. O krásnej panne ani nemukla.
Na druhý deň Betka opäť vyhnala kozy na pašu a veselo si vyspevovala.
Prihnala ich k brezine a kozy sa začali pásť. Sadla si pod strom a pustila sa do pradenia. Nôtila si jednu pesničku za druhou, lebo pri speve ide robota ľahšie od ruky.
- Slnko už ukazovalo poludnie. Betka dala kozičkám po kúsku chleba a odbehla si k svojmu kúsku nazbierať jahôd. A kozičkám sa prihovorila: „Ach, kozičky moje, dnes nesmiem tancovať," vzdychla a vysypala odrobinky zo zásterky na kameň, aby si ich Iahšie našli vtáčiky.
A prečo by si nesmela?" ozval sa milý hlas. Betka zdvihla oči a opäť videla pred sebou krásnu pannu. Betuška sa naľakala ešte viac než minule a radšej rýchle zatvorila oči. Keď sa jej to však tá krásna panička opýtala znova, Betka hanblivo odpovedala: „Nehnevajte sa, krásna pani, nemôžem s vami tancovať, lebo by som neurobila toľko, koľko mi matka nakázala. Kým zapadne slnko, musím urobiť aj to, čo som včera zameškala."
„Len si pod zatancovať, kým slnko zájde, pomoc sa ti nájde,“ povedala panna.
Pod kasala si sukňu a objala Betku. V korunách briez opäť začali vyhrávať muzikanti a obe tanečnice sa pustili do tanca. Pani tancovala tak krásne, že Betka z nej nemohla ani oči odtrhnúť a zabúdala aj na kozy aj na robotu. Zrazu sa pani zastavila, hudba zmĺkla a slniečko sa začalo skláňať za hory. Betka len zalomila rukami nad nespradeným ľanom a dala sa do plaču.
Vtedy krásna panna schmatla ľan a obtočila ho okolo kmeňa štíhlej brezy. Chytila vretienko a začala priasť. Vretienko sa po zemi len tak vrtelo a bucľatelo. Kým sa slnko skrylo za kopec, bol spradený všetok ľan, ešte aj ten, čo Betke ostal z predchádzajúceho dňa.
Potom tá krásna dievčina Betke podala plné vreteno a povedala: „Motaj a nereptaj, zapamätaj si moje slová: motaj a nereptaj!"
Vtom zmizla ako dym.
Betka bola spokojná a myslela si, že si s tou krásnou paňou ešte rada zatancuje, keď je k nej taká dobrá.
Zasa sa pustila do spevu a aj kozičky si veselšie poskakovali.
Matka ju však privítala zle-nedobre: „Čo si robila včera, keď si nevykonala, čo som ti nakázala?“
„Nehnevajte sa, mamka, troška som si zatancovala." Vysvetľovala smutne Betka a ukazovala vretienko, čo priniesla: „Pozrite, dnes je až preplnené." Matka stíchla a išla podojiť kozy. Betka sa už-už chystala mamke povedať, čo sa jej prihodilo, ale povedala si, že ešte počká, kým sa neprezvie, kto tá pekná pani je. Mamke radšej zatiaľ nepovie nič.
Na tretí deň ráno zahnala kozy k brezovému hájiku. Kozy sa pásli a Betka začala priasť. Napoludnie dala vretienko do trávy, nazbierala si jahôd, s chlebíkom sa rozdelila s kozičkami a naobedovala sa. Omrvinky nechala pre vtáčiky a kozičkám veselo povedala: „Až teraz vám, kozičky moje, zatancujem.“ Podskočila, dala si ruky vbok a chcela vyskúšať, či sa aj ona vie tak pekne zvŕtať ako tá krásna pani.
Tá však zrazu stála pred ňou.
„Spolu si zatancujeme, Betuška, spolu," usmiala sa na Betku a chytila ju.
Ihneď sa rozozvučala hudba a Betka s dievčinou sa rozkrútili v tanci. Betuška zasa zabudla aj na kozy aj na ľan a vnímala iba krásnu tanečnicu a jej ladné pohyby. Počúvala príjemnú hudbu, čo sa jej ozývala nad hlavou a podlá ktorej jej nohy samy tancovali. A tak sa zvŕtali od obeda až do večera. Zrazu sa zastavila, hudba doznela. Betka sa obzrela a videla, že slnce sa už skrýva za horu. Zalamentovala nad neurobenou robotou a rozplakala sa, čo jej matka povie.
„Daj mi svoj batôžtek, vynahradím ti, čo si zameškala," povedala jej krásna pani.
Betka jej ho podala a pani na chvíľočku zmizla.
Potom sa objavila aj s batôžtekom, dala ho Betke a povedala: „Nepozeraj na to teraz, ale až doma."
A zmizla.
Betka sa veru aj bála nazrieť do batôžka, ale na pol cesty to urobila. Veď batôžtek bol taký ľahučký. Pozrela sa teda doň a videla, že je v ňom iba samé brezové lístie. Rozplakala sa, že sa dala takto oklamať. Najprv chcela lístie vysypať, ale potom si povedala, že bude dobré aspoň kozičkám na podstielku.
Najviac sa bála, čo jej povie mamka. Ani kozičky nepoznávali svoju pastierku, čo bola taká smutná.
Matka ju už vyzerala na prahu.
„Preboha, čo za vreteno si to včera priniesla domov?", privítala ju. „Prečo?", bojazlivo niesla Betka.
„Keď si ráno odišla, začala som motať. Motám, motám, z vretena neubúda. Jedno pradeno, druhé, tretie. Vreteno je stále plné. Ký čert to napriadol?, pomyslela som si a v tom okamihu vreteno aj s priadzou zmizlo. Akoby sa prepadlo. Čo to má znamenať?"
Betke nič iné neostávalo, len všetko o tej krásnej panej matke porozprávať. „To bola lesná žienka!“ preľakla sa matka. „Okolo poludnia a polnoci vyvádzajú tie svoje kúsky. Dievčatám neublížia a často ich aj bohato odmenia. Keby si mi to bola povedala, nemusela sóm sa najedovať a mohla som mať ľanu plnú izbu."
Vtedy si Betuška spomenula na batôžtek a rozbehla sa pozrieť, či nie je niečo ukryté pod lístím. Vybrala vretienko a div jej oči nevypadli...
„Pozrite sa, mamka!“ vykríkla.
Mamka nazrela do batôžka a zalomila rukami. Brezové lístie sa premenilo na rýdze zlato! „Vravela mi, nech sa do batôžka pozriem až doma, a nie cestou! A ja som ju nepočúvla!“ hnevala sa sama na seba Betka.
„Ešte šťastie, že si nevysypala celý batôžtek!"
Ráno sa mamka išla pozrieť, kam Betka odsypala z batôžteka, ale našla tam iba zelené brezové lístočky.
Ale aj to, čo Betka priniesla domov, bolo veľké bohatstvo. Mamka kúpila gazdovstvo a dobytok. Betka dostala krásne šaty a už nemusela kozy pásať.
Nech však mala, čo sa jej zachcelo, nech bola aj šťastná a veselá, predsa len bola najšťastnejšia, keď si mohla zatancovať s lesnou žienkou. A často si zašla do breziny. Lákalo ju tam, veď čo keby ešte raz stretla krásnu paniu. Nikdy sa jej to však už nepodarilo.
o lesnej žienke
