Dvaja remeselníci sa vybrali do sveta. Raz prišli k peknému zámku, nazreli do záhrady, a videli krásnu kňažnú. „Borko, vieš čo by som chcel?" opýtal sa mladý remeselník toho druhého. „Asi by si chcel byť pánom tohto zámku,“ odpovedal. „A ba veru, neuhádol si! Tú princeznú by som chcel."
„Nie si ty, Jurko, hlúpy. Myslel som, že chceš iba jedno. A ty naraz jedno aj druhé. Ale nesnívaj zbytočne, čaká nás ešte kus cesty."
„Ver mi, Borko, aj čertovi by som dušu upísal, aby som tú princeznú dostal."
„To by som neurobil," odpovedal mu Borko a ťahal Jurka od plota.Vošli do chladného lesa a ľahli si, že si odpočinú. Borko hned aj zaspal. Jurko nie a nie zaspať, stále iba myslel na tú krásnu princeznú. Onedlho zastavil pri Jurkovi mládenec v zelenom obleku. „Všetko dobré, mládenci, kam ste sa vybrali?" opýtal sa Jurka. „Chodíme hore-dole po svete. Ale už mám toho plné zuby.“ „To verím. Najlepšie je byť pánom." „To určite, ale pánom nemôže byť každý." „To závisí od toho, kto čo chce."
„Chcieť to vie každý, ale kto im to splní? Ja by som, napríklad, chcel krásnu princeznú z hentoho zámku. Pred chvíľou som dokonca povedal, že by som sa aj čertovi upísal, aby som ju dostal."
„To myslíš naozaj?"
„Namojdušu, naozaj."
„To sa ti môže splniť. Ja som čert a keď sa ml upíšeš, onedlho sa staneš bohatým princom. Potom sa môžeš vybrať za ňou, ona sa do teba zaľúbi a vydá sa za teba. Tu je papier a pero, porež si malíček a krvou sa mi upíš."
Jurko neváhal, pichol si do prsta tŕň a vlastnou krvou sa čertovi podpísal.
„Tak. Teraz si už môj. Povedz, o koľko rokov si mám po teba prísť."
„Nuž, asi tak za dvadsať. Tak si s princeznou dosť dlho požijem a potom si ma môžeš odniesť."
„Dohodnuté. Tu máš vrecko dukátov. Môžeš z neho brať, koľko len chceš, stále bude plné. Rozviaž svoj vak, sú tam šaty, v ktorých budeš vyzerať ako knieža. Obleč sa. Za lesom na teba čaká služobníctvo s osedlaným koňom. Vysadni naň a choď do zámku. A vyber si dajaké meno, čo sa hodí pre princa alebo pre knieža."
„Ale veď ja neviem tak rozprávať ako nejaký knieža. Hneď sa prezradím."
„Nerob si starosti. Všetko bude v poriadku a všetci ti budú veriť. Len už choď, kým sa nevzbudí tvoj kamarát."
. A čert zmizol. Jurko už rozviazal vrece. A skutočne v ňom boli krásne šaty. Obliekol sa a vyšiel z lesa. Na okraji ho už čakali vyobliekaní sluhovia s bujným tátošom. Jurko sa naň vyhupol tak šikovne, ako keby celý život na koni jazdil, a pobral sa do zámku.
Medzitým sa zobudil aj Borko. Jurka vedľa seba nenašiel, nuž pomyslel si, že išiel napred. Hneď sa pustil za ním, ale kam ho nohy odniesli, nevedno.
Princezná sa ešte stále prechádzala po záhrade, keď Jurko došiel do zámku. Dal sa teda ohlásiť u kráľa: vraj prišiel taký a taký princ, z takej a onakej krajiny. Knieža vraj chce iba poprosiť, či si smie v zámku oddýchnuť. Knieža ho prijal srdečne, nechal pre hosťa pripraviť komnaty a preniesť do nich vaky a vrecia, čo Jurko dostal od čerta. Hneď bola pripravená aj slávnostná večera.
Princ sa vyobliekal do samého zlata, len aby sa zapáčil princeznej. A veru sa mu to aj podarilo. Len čo ho zbadala, zaľúbila sa až po uši a nič iné si nepriala, len aby u nich zostal navždy.
Jurko sa okolo nej krútil ako vrtielko a toľko toho narozprával, div že sa mu od úst neprášilo. Sám sebou bol nadšený, ako sa mu všetko darí.
O niekoľko dní sa začal chystať na odchod. Princezná však svojho otca uprosila, aby princovi nedovolil odísť. A otec - keď si všimol ako sa princ jeho dcére zapáčil - mu začal odchod vyhovárať. A Jurko bol veru rád, že princezná chce, aby na zámku ostal.
Raz, keď zostali sami, princeznej povedal, že ju veľmi ľúbi. A keď sa i ona vyznala, že ho má rada, išiel knieža požiadať o jej ruku. Vysvetlil, že ako najmladší kráľovský syn nemá žiadne panstvo, ale vraj môže dajaké kúpiť.
Starý knieža mladým bez otáľania požehnal a Jurka vymenoval za svojho spoluvládcu. Onedlho sa konala svadba.
Aj ľudia ho mali radi, lebo bol dobrý a nikomu neubližoval. O niekoľko rokov zomrel starý knieža a Jurko sa stal jeho nástupcom.
Už mal dvoch synov a dcéru a s princeznou, svojou ženou, žili veľmi šťastne. Občas mu zišiel na um čert, ale vždy sa upokojil, že je času ešte dosť a ktohovie, ako to dopadne.
Čas však letel ako vietor a do dvadsiateho roku chýbal už len ten posledný.
Keď si to Jurko uvedomil, dostal preveľký strach. Ani spať nemohol, po zámku chodil bledý ako tieň a smutne sa pozeral na ženu i deti. Princezná si to všímala a často sa ho vypytovala, čo ho trápi. Jurko si však vždy našiel dajakú výhovorku a pravdu nepriznal.
Tak sa to ťahalo celý rok, zostával posledný deň.
Jurko od strachu ani do úst nevládal nič dať a zamkol sa do svojej komnaty, aby nepočul, ako jeho žena plače. Nechcel ani odpovedať na jej smutné otázky. Prišiel večer. Zrazu sa dvere samé otvorili a dnu vkročil mládenec v zelenom obleku.
„No, Jurko,“ oslovil bledé knieža, „a či vieš, že dnes je to rovných dvadsať rokov a že máš so mnou odísť?"
„Ver mi. nezabudol som. Ale ako vidíš, mám tu ešte nejakú robotu a ani s manželkou som sa nestihol rozlúčiť. Daj mi ešte tri dni."
„To môžem. A sľubujem ti ešte čosi navyše. Každý deň ti splním nejaké želanie. Nech je to čokoľvek, ja ti to splním. Keď sa mi to nepodarí, vrátim ti úpis a budeme si kvit." čerta.
„Veď ja mám všetko. Len po jedinom túžim: aby si bol veselší."
„Ale veď už som veselý. Len mi povedz, čo by si ešte chcela, trebárs niečo zmeniť v našom zámku."
„Náš zámok je pekný spredu, pekný aj zozadu, ale chýba mu tam nejaký výhľad. Keby tam nebola tá hrozná skala, bolo by to ovela lepšie.“
„Máš pravdu,“ pritakal Jurko a rozhodol sa, že to bude dobrá úloha pre čerta. Jurko čertovi poďakoval a veľmi sa tešil, lebo bol presvedčený, že si určite vymyslí takú úlohu, ktorú čert nebude vedieť splniť.
Už veselší sa pobral za ženou, aby ju upokojil. Aj kňažná mala veľkú radosť, keď videla, že jej muž sa po dlhom čase opäť usmieva. Dokonca sa išli spolu aj poprechádzať.
„Povedz mi, drahá žena, či by si chcela niečo, čo ešte nemáš,“ nadhodil Jurko, lebo si za svety nevedel spomenúť, čo by mal chcieť od
Večer sa čertisko vynorilo pred kniežaťom a hneď na neho, že čo si želá. „Chcem, aby do rána zmizla tá skala, čo stojí za zámkom a zozadu zacláňa.“
“Stane sa, ako chceš,“ povedal čert a zmizol.
Knieža si myslel, že čert to nedokáže a že jemu zostane viac času.
Ráno vyzrel z okna a zhrozil sa: za zámkom bola široká lúka. Skala zmizla. Šiel teda zavolať ženu, aby to aj ona videla.
„Panebože, ty si sa buď čertovi upísal, alebo si čarodejník,“ zvolala udivená kňažná, keď videla ten široký výhľad.
„To by sa už skôr bolo ukázalo. Ani neviem, ako sa mi toto podarilo. Možno, že nejaký škriatok si vypočul náš rozhovor. Zaželaj si naschvál niečo iné, uvidíme, či sa aj to vyplní."
Kňažná však bola dosť múdra na to, aby nevedela, že manžel pred ňou niečo hrozné tají. A tak len tak prehodila, že by chcela tú lúku zmeniť na prekrásnu záhradu, plnú rozkvitnutých stromov a kvetov z celého sveta. A v duchu si myslela, že ak sa to dozajtra splní, muž jej bude musieť celú pravdu povedať.
A tak čert večer dostal ďalšiu úlohu. Sľúbil, že ju splní, a odišiel.
Ráno sa knieža zobudil na omamnú vôňu kvetov, ktoré sa rozvíjali v obrovskej záhrade za zámkom. Do komnaty vošla aj kňažná – na tú nádheru sa pozerala aj s hrôzou, aj so záľubou.
Zrazu sa obrátila, chytila Jurka za ruku a pustila sa do neho:
„A teraz mi, môj milý, o tom spolku s čertom musíš všetko povedať. Prezraď mi, na aký čas ste dohodnutí, a ja sa ti pokúsim pomôcť.“
„Už je neskoro. Dnes je posledný deň. Večer si príde čert ešte po jednu úlohu a potom musím ísť s ním.“
A so všetkým, čo sa stalo, sa svojej žene priznal. Kňažná mu všetko odpustila, lebo ho naozaj mala rada a vedela, že všetko urobil preto, lebo aj on ju ľúbi.
„Nebuď smutný, aby nikto nič nezbadal. Budeme pekne veselí. Večer, keď príde čert, pošli ho za mnou. Dovtedy niečo vymyslím."
Z Jurka všetko to trápenie akoby spadlo. Pobral sa so ženou za deťmi a celý deň prežili tak pekne, ako už dlho nie. Večer prišiel čert.
„Čo si si dnes vymyslel?" opýtal sa Jurka.
„Choď k mojej žene, ona ti to povie."
Čert vošiel do kňažninej komnaty. Tá ho už čakala.
„To ty si to čertisko, čo mi má muža odniesť?"
.Ja."
„Môžem si ja namiesto neho voľačo zaželať?"
„Môžeš."
„A ak mi to nesplníš, bude môj manžel voľný?"
„Bude."
„Dobre. Pod teda ku mne a vytrhni mi z hlavy tri vlasy. Ale nesmie to byť ani o vlások menej, ani o vlások viac. A nesmie ma to zabolieť."
„Čert sa zamračil, podišiel k nej, vzal tri vlasy a vytrhol ich. Ale kňažná vykríkla." Vidíš, urobil si chybu. Povedala som ti, že ma to nesmie bolieť. Ale dobre, to ti teda odpúšťam. Teraz si však zober tie tri vlasy a odmeraj ich. Keď ich čert zmeral, kňažná povedala: „Teraz každý vlas predĺžiš o dva lakte, ale nesmieš ich nadviazať. Len ich naťahuj, kým každý nebude dlhší o tie dva lakte."
Čert sa na vlasy zadíval, ale nevedel, čo robiť. Poprosil teda kňažnú, aby si vlasy mohol odniesť do pekla a poradiť sa. Kňažná mu to dovolila a čert zmizol.
Keď prišiel do pekla, zvolal všetkých svojich tovarišov, položil vlasy na stôl pred samého Lucifera a povedal, čo má za úlohu.
„Tento raz si prehral, ty chytrák," povedal pán pekiel, „väčší mudrlant ti prešiel cez rozum. Čo s vlasmi? Ak ich natiahneme, pretrhnú sa, ak ich budeme chcieť nakovať, roztlčú sa, ak ich dáme do ohňa, spália sa. Nemáš inú možnosť, len sa vrátiť na zem a vrátiť úpis."
„Nie, k nej ja nepôjdem. Ešte by sa mi dačo mohlo stať."
„Len sa pekne vráť," rozhodol pán pekiel.
Čertovi neostalo nič iné, len zobrať úpis a vrátiť ho tomu, komu patril.
Letel teda k zámku a pretože sa bál, čakal pri okne, kým ho zámocký pán neotvorí. Keď sa dočakal, vhodil úpis do komnaty a zmizol.
Jurko celý rozradostnený zobral tú pekelnú zmluvu a utekal s ňou za kňažnou. Potom spolu žili spokojne až do smrti.
o múdrej princeznej
