Bola jedna koza, čo mala štyri kozliatka. Raz sa stalo, že musela odísť. Zavolala si teda kozliatka k sebe a povedala im: „Milé moje deťúrence, teraz musím odísť. Na chvíľočku ostanete samé. Vrátka zatvorím, ale prikazujem vám, nikomu ich neotvárajte, pokiaľ nebudete počuť môj hlas!"
Kozlence prisľúbili, že budú dobré, matka zatvorila a pokojne odišla.
Netrvalo dlho a objavila sa líška. Podišla k vrátkam a zavolala: „Kozliatka, kozliatka, otvorte vrátka, nesiem vám mliečko."
Kozliatka počúvali, načúvali, ale potom odpovedali: „Neotvoríme, to nie je hlas našej mamičky. Tá má tenký hlások."
Líška sa však odradiť nedala. Onedlho sa vrátila a tenším hlasom zavolala: „Kozliatka, kozliatka, otvorte vrátka, nesiem vám mliečko." Kozliatka sa zasa započúvali, ale potom odpovedali: „Neotvoríme, to nie je hlas našej mamky. Tá má hlások ešte tenší.“
Líška na chvíľku odišla, ale onedlho opäť spustila tým najtenším hlasom: „Kozliatka, kozliatka, otvorte vrátka. Nesiem vám mliečko.“
Kozliatka počúvali, ale veru nevedeli, či hlas patrí ich mamičke. Jedno tvrdilo: „Je to hlas našej mamičky," druhé zasa: „Nie je!" Tretie rozhodlo: „Otvoríme!,“ štvrté: „Neotvoríme!“
Kozliatka sa nie a nie dohodnúť, čo by mali urobiť, až sa pustili do ruvačky. A v tej bitke strčili do vrátok a vyrazili ich. Vtedy medzi ne vbehla líška a všetky kozliatka roztrhala.
o neposlušných kozliatkach
