K náchodskému panstvu kedysi patril Riesenburský dvor. Za starých čias to bol veľký hrad obklopený hlbokými lesmi. Do hlavnej brány sa vchádzalo od západu, z východnej strany z neho viedol úzky chodník po strmej skale k rieke Opave. —Vtedy to bolo malebné údolie na brehu rieky, porastené jedľami a borovicami. Iba na mieste, ktoré dodnes nazývajú Na mlynisku, bola neveľká chalúpka, v ktorej býval ovčiar.
Pán hradu sa raz vracal z prechádzky a zbadal, že ovčiar nesie jedľu prehodenú cez plece.
Bol to pán dobrý, ale prísny najmä na tých, čo si bez jeho dovolenia nosili z lesa drevo a robili mu škodu. Pomyslel si, že jedľu azda vyvrátil vietor, ovčiar ju našiel a nesie si ju domov. Zlostne sa do neho pustil: „Kto ti dovolil odnášať drevo z môjho lesa?“
„Odpusťte, pán rytier. Strecha mi pomaly padá na hlavu a už dlho uvažujem, ako dom spevniť. Včera som videl jedľu, čo rástla v lese. Nuž som si pomyslel, že tá by sa mi pri oprave zišla. Tak som sa po ňu vybral a vytrhol som si ju."
„Ty si taký silný?" neveril rytier, hoci pastier pred ním ešte stále stál aj s jedlou na pleciach. Chlap predsa nebol ani velký, ani svalnatý.
„To nie je žiadna sila,“ odpovedal ovčiar, „keby som mal niečo lepšieho pod zub, to by ste videli.“
„A čo by si potreboval, aby si bol ešte silnejší?“
„Myslím, že by som musel zjesť tak zo dve vrecia hrachu, niekoľko údených šuniek a vypiť vedro dobrého vína. Potom by som si mohol aj s obrom merať sily.“
„Dobre teda, ja ti to dám. Zajtra príď do hradu. A tú jedlu ti tento raz odpúšťam, ale druhý raz si cti môj les."
Pastier sa poďakoval a veselo si aj s jedlou na pleci vykročil domov. Od tých čias ho začali volať Ctibor.
Keď prišiel rytier domov, prikázal kastelánovi, aby dal Ctiborovi, keď príde do hradu, dve vrecia hrachu, šesť údených bravčových stehien a vedro toho najlepšieho vína.
Na druhý deň si Ctibor vypýtal od ženy obliečku na perinu a pobral sa do hradu.
Kastelán sa ho hneď opýtal: „A ako to chceš odniesť, keď nemáš voz, ani nikoho, kto by ti s tým pomohol?“
„Hodím si to cez pece a odnesiem sám.“
„Ako by si to mohol odniesť sám. Nerob zo mňa blázna.“
„Veď to nestojí za reč. Len mi to daj."
A kastelán mu naschvál napchal jedla plnú obliečku a čakal, či to odnesie. Ctibor perinu zaviazal, prehodil ju cez plecia a do ruky zobral vedro s vínom. Poďakoval kastelánovi a zľahka si vykročil domov.
O niekoľko dní bol v hlavnom meste vyhlásený veľký turnaj pre všetkých rytierov. Vtom čase bolo zvykom, že rytieri mali svojich panošov, silných chlapov, ktorí sa na turnajoch zúčastňovali namiesto nich.
Rytier Riesenburský nemal žiadneho tak silného panoša, na ktorého by sa mohol spoľahnúť. Prišiel mu však na um Ctibor a dal po neho poslať.
„Počúvaj, Ctibor," oslovil ho, keď vošiel. „Nechcel by si byť mojím panošom?“
„To by som veru chcel. A rád.“
„Musel by si sa však naučiť dobre jazdiť na koni a zaobchádzať so zbraňou.“ „Rád sa to naučím. A sily mám dosť."
„Dobre. Choď za kastelánom, nech ti dá šaty. Za týždeň musíš všetko vedieť. Potom pôjdeme do hlavného mesta."
Ctibor sa učil a cvičil vo dne aj v noci. O týždeň vedel všetko, čo musel vedieť dobrý panoš. Rytier bol spokojný a odišiel aj s celou svojou družinou do hlavného mesta. Na turnaj sa zišli rytieri z celého širokého okolia, ba prišli aj mnohí z cudziny. Hovorilo sa najmä o jednom, ktorý mal veľmi silného panoša - obra. Keď sa turnaj začal, všetci sa zišli na jedno miesto. Pre pánov a panie tam bolo pripravené vyvýšené miesto na sedenie, ovešané drahými kobercami, aby dobre videli na panošov, ktorí bojovali dole pred nimi.
Keď sa panstvo zhromaždilo, vošli na vymedzené miesto dvaja panoši na krásnych koňoch. Prvý z nich bol ten obor, druhý patril ktorémusi českému rytierovi. Boj netrval dlho. Víťazom sa stal ten obrovský cudzinec. Postupne porazil aj niekoľko ďalších českých panošov a cudzinci sa veľmi tešili. Českí páni boli sklamaní a namrzení.
Potom prišiel na rad Ctibor. Keď vošiel na bojisko, cudzinec si ho iba chladne premeral a pohŕdavo precedil cez zuby: „Ako sa ty, krpáň jeden, odvážiš so mnou bojovať? Rozpučím ťa ako kameni"
Chytil do ruky skalu a rozpučil ju na prach.
„Keď si teda myslíš, že som taký slabý, nebime sa. Len si podajme ruky na rozlúčku."
Obor sa uškrnul a podal Ctiborovi ruku. Ctibor ju chytil, vyšmaril obra do výšky a zasa ním trepol o zem, že mu až dych vyrazil.
„Ty si myslíš, že len vy viete kamene pučiť? Tu u nás toho vieme oveľa viac!"
Vtom sa ozval pán Riesenburský: „Ctibor, obrov pán uteká. Pusť sa za ním."
Ctibor nechal obra obrom a pustil sa za pánom. Cudzinec práve uháňal z kopca, keď ho Ctibor dohonil a tak prudko skočil na jeho voz, že mu ostalo v ruke kus kolesa aj so špicami. „Počkajte, pane, takto sa od nás neodchádza," kričal na ohúreného pána. „Najprv zaplaťte, čo ste ostali dlžný za vášho panoša. Víťazovi treba zaplatiť!"
Chcel, či nechcel, cudzinec sa musel vrátiť, aj keď sa mu ostatní páni vysmievali, a zaplatiť.
Ctibora za jeho hrdinský čin pasovali za rytiera. Do erbu mu dali kus kolesa aj s tromi špicami. S pánom Riesenburským sa dlhé roky priatelili. Keď umrel, pochovali ho v kostole na Hořičkách.
o silnom Ctiborovi
