Smolíček bol malé chlapčiatko, ktoré bývalo u jeleňa so zlatými parohmi. Jeleň sa chodil pásť. Vždy, keď odchádzal, prikazoval Smolíčkovi, aby dobre zatvoril dvere a nikomu neotváral. Smolíček ho naozaj poslúchal - nikdy k nim nikto neprišiel, nikto nezaklopal. Raz sa však ozvalo ťukanie na dvere. Smolíček sa preľakol a opýtal sa, kto je za dverami. Zvonka sa ozvali láskavé, Smoličkovi neznáme, hlásky:
„Smolíček, pacholíček, otvor dvere trošičku,
pusť nás do pitvora, ukáž nám izbičku.
Dáme tam len dva prstíčky, len tam palček strčíme,
zhrejeme si nožičky.
Keď sa ohrejeme, preč sa poberieme.“
Smolíček ich však dnu nechcel pustiť, hoci hlásky pred dverami tak pekne prosili.
Aj by im rád otvoril, ale bál sa, čo by na to jeleň. Rozhodol sa, že neotvorí a neotvorí a neotvorí. A naozaj - dvere neotvoril.
Keď sa jeleň vrátil domov, Smolíček mu porozprával, ako niekto klopkal na dvere a ako ho ľúbezné hlásky prosili, aby ich pustil dovnútra. Pochválil sa, že veru on dvere neotvoril.
„Dobre si urobil, Smolíček. To ťa prosili lesné žienky. Keby si im bol otvoril, uniesli by ťa.“
Smolíčkovi dobre padlo, že ho jeleň pochválil. Na druhý deň sa jeleň opäť išiel napásť a Smolíček za ním dobre zavrel dvere. Netrvalo dlho a za dverami sa ozvali jemné hlasy, ešte ľúbeznejšie než včera:
„Smolíček, pacholíček, otvor dvere trošičku,
pusť nás do pitvora, ukáž nám izbičku.
Dáme tam len dva prstíčky, len tam palček strčíme,
zhrejeme si nožičky.
Keď sa ohrejeme, preč sa poberieme.“
Smolíček ich nechcel pustiť dovnútra, hoci bol veľmi zvedavý, ako vyzerajú. Lesné žienky sa však zrazu začali triasť od zimy, plakať a nariekať, až ich Smolíčkovi prišlo ľúto. Len tak málilinko pootvoril dvere, aby si mohli strčiť dovnútra iba dva prstíčky. Lesné žienky mu ďakovali, strčili do izbičky dva prstíčky a potom celú ruku. Odrazu boli v izbičke. Smolíčka schmatli a upaľovali s ním preč. Smolíček sa dal do kriku:
„Za hory, za doly, moje zlaté parohy,
kde sa pasú!
Smolíčka, pacholíčka,
lesné žienky preč nesú.“
Jeleň, ktorý sa pásol neďaleko, začul Smolíčka. Pribehol a Smolíčka lesným žienkam zobral. Doma ho poriadne vyhrešil za to, že ho neposlúchol. Smolíček sľuboval, že dvere už nikdy nikomu neotvorí, keby ho kto čo ako krásne prosil. Niekoľko dní bol pokoj, ale potom sa za dverami opäť ozvali hlásky:
„Smolíček, pacholíček, otvor nám trošičku,
pusť nás do pitvora, ukáž nám izbičku.
Dáme tam len dva prstíčky, len tam palček strčíme,
zhrejeme si nožičky.
Keď sa ohrejeme, preč sa poberieme."
Smolíček sa robil, že nič nepočuje. Lesné žienky však zasa začali plakať a triasť sa od zimy. Prosíkali, aby im Smolíček dovolil iba troška sa zohriať. Smolíček však odmietol, vraj by ho zasa uniesli.
„Ale nie! My ťa neodnesieme. A keby aj, nemusíš sa báť. Veď u nás by ti bolo lepšie než u jeleňa. Nič by ti nechýbalo a my by sme sa s tebou stále hrali."
Smolíček sa nechal prehovoriť a dvere pootvoril. Lesné žienky sa hneď prešmykli do izby, Smolíčka schytilli a leteli s ním preč. Pohrozili mu, že ho zabijú, ak začne kričať, ale on nahlas volal:
„Za hory, za doly, moje zlaté parohy,
kde sa pasú!
Smolíčka. pacholíčka,
lesné žienky preč nesú!“
Ale tentoraz to bolo málo platné. Jeleň sa pásol ďaleko a Smolíčka nepočul.
Lesné žienky ho doniesli až domov. Úbohý Smolíček sa mal dobre, čože o to. Jedol len samé dobroty, ale len preto, aby bol dosť tučný, až ho budú lesné žienky chcieť zabiť. Zavreli ho a žiadna sa s nim nehrala. Bol u nich už niekoľko dní a zjedol všetko možné.
Raz za ním lesné žienky prišli a chceli, aby im ukázal malíček. Zdal sa im už dosť tučný. Tak milého Smolíčka zobrali, vyzliekli, položili na pekáč a chceli ho vložiť do pece.
Smolíček sa velmi bál a prosil lesné žienky, aby ho pustili. Ale tie ako keby ani nepočuli. Smolíček sa pustil do plaču a náreku:
„Za hory, za doly, moje zlaté parohy, kde sa pasú!
Smolíčka, pacholíčka,
lesné žienky preč nesú."
Vtom sa ozval dupot rýchlych skokov a pribehol jeleň so zlatými parohmi. Opatrne si na ne nabral Smolíčka a rýchlo s ním odcupotal domov.
Doma ho veru jeleň nešetril - poriadne ho vyhrešil. Smolíček plakal a sľuboval, že už vždy bude poslúchať a nikdy lesným žienkam neotvorí. A slovo dodržal.
