V jednom meste žil mladý a slobodný kráľ. Raz večer sa prechádzal po záhrade a dostal sa až k záhradníkovmu domčeku. Už zďaleka počul smiech a hlasný hovor. Prikradol sa k otvorenému oknu a počúval. "Keď sa už rozprávame o takých bláznovstvách," začul ženský hlas, „tak si ešte povedzme, čo by si ktorá z nás priala. Začni ty, Margitka. Čo by si si ty želala?"
„Ja?" odpovedala Margitka, „ja by som chcela, aby si ma zobral za ženu kráľovský kuchár. Mám rada dobré jedlá a tak by sa mi každý deň ušlo niečo z kráľovského stola. „No. to je prefíkané. A ty by si čo chcela. Terezka?" „Ja by som zasa chcela, aby si ma zobral kráľovský cukrár, lebo mám rada sladkosti."
„Vy ste teda maškrtnice," ozval sa ten prvý hlások a všetky sa rozosmiali.
„A čo by si chcela ty, Johanka. My sme ti už povedali, teraz si na rade ty." povedala Margitka.
„Aj vám to poviem. Ja by som chcela samého pána kráľa. Mala by som aj pekné šaty, aj dobré jedlo, aj hromadu maškŕt."
„Nedaj sa vysmiať. Tvoje želanie je nesplniteľné. To skôr my sa dostaneme za kuchára a cukrára než ty za kráľa!"
Z okna sa znova ozval roztopašný smiech. Zasmial sa aj kráľ a pokračoval v prechádzke.
Keď sa vrátil do zámku, opýtal sa komorníka, aké ženy bývajú v záhradníkovom domci. Dozvedel sa, že sú to tri záhradníkove dcéry: Margitka, Terezka a Johanka. Kráľ prikázal, aby všetky tri prišli na druhý deň k nemu.
Dievčence sa tak preľakli, až zbledli, keď po ne prišiel komorník a prikázal, aby išli ku kráľovi.
„Čo ste vyviedli, vy nešťastnice?" pýtal sa ich otec. „Ak nejakú hanbu, vyhodím vás z domu!"
„Nerobte si. tatíčko, žiadne starosti." upokojovala ho Johanka, najkrajšia, najmilšia, ale aj najsmelšia zo všetkých troch sestier. „Neurobili sme nič. Kráľ asi chce, aby sme namiesto vás viazali kytice alebo vence do jeho komnát. O nič iné nepôjde."
Dievčence sa slušne obliekli a pobrali sa s komorníkom do zámku. Kráľ sa prechádzal po komnate.
.Aha, tak to sú tie tri nevesty," povedal komorníkovi, keď ich priviedol.
„Ktorá z vás je Margitka?" opýtal sa.
„Ja," ticho šepla Margitka a sklopila oči.
„Tak to ty si včera večer chcela môjho kuchára?"
Do dievčat akoby hrom udrel. Hneď im svitlo, prečo si ich kráľ dal zavolať.
„Nemusíš sa červenať, nemáš prečo. Keď si chcela kuchára, tak ho dostaneš." Vtedy vošiel dnu aj kráľovský kuchár.
„Odpusťte, pán kráľ, to sme sa len tak prekárali," prosila Margitka a kľakla si pred kráľom.
„Ty si si to rozmyslela? Teda nechceš svojho ženícha?"
„Nuž, keď to musí byť, tak chcem," povedala Margitka, keď videla, že kráľ nežartuje.
„Jedna je vybavená. A ktorá chcela ísť za cukrára?" pýtal sa kráľ ďalej. „To ja." tichučko sa priznala Terezka, keď videla, že je zbytočné zapierať,
Kráľ zasa otvoril bočné dvere a pozval dnu druhého ženícha - cukrára. Postavil ho k Terezke a tá veru neprotestovala.
„A ty si chcela mňa?4* opýtal sa kráľ Johanky a pozrel jej do očí „Len sa na mňa dobre pozri, či sa ti budem páčiť."
„Nehnevajte sa, pán kráľ," prosila Johanka a aj si kľakla a oči mala plné sĺz, „viedli sme len také plané reči. Nevedeli sme, že nás počúvate."
„Som rád, že som počúval. Pol sveta som prešiel, aby som si našiel nevestu. A ona bola tak blízko. Pomohla mi náhoda. Nuž ako, Johanka, budeš mojou kráľovnou?"
Ešte raz sa Johanka kráľovi dobre prizrela, či to myslí vážne, usmiala sa a pritakala: „Áno.“
Tak dostali všetky tri, čo chceli. Ale odvtedy, ako sa kráľ rozhodol zobrať si Johanku za ženu, začali jej sestry závidieť. Rozmýšľali, ako jej niečo zlé vykonať.
O niekoľko dni sa konala kráľovská svadba a Johanka sa stala kráľovnou. Napriek tomu sa nezmenila - bola milá a láskavá, ako keď bola iba záhradníkovou dcérou. Všetci ju mali radi, iba jej dve vlastné sestry ju z duše nenávideli. Johanka to ani netušila a správala sa k nim rovnako, ako keď bývali spolu u otca.
Po čase sa po kráľovstve roznieslo, že kráľovná očakáva narodenie dediča. Všetci sa tomu tešili - a najviac sám pán kráľ, ktorý sa nemohol dočkať svojho prvého potomka.
Aj sestry sa na to tešili, ale mali na to iné dôvody. Jedna alebo druhá vždy bolí v blízkosti kráľovnej - vraj aby sa jej nič nestalo.
Konečne sa kráľovnej narodil syn. Pri jeho narodení boli aj kráľovnine sestry. Keď sa princ narodil, vložili ho do košíka a pustili po rieke dolu vodou. Namiesto neho do plienok zavinuli psíča.
Správa, že sa kráľovnej namiesto syna narodilo šteňa, kráľa veľmi zarmútila. Ale pretože mal svoju ženu naozaj rád, nedal svoj zármutok najavo a ponáhľal sa k nej, aby ju potešil. A to veru Johanka potrebovala.
Keď sa dozvedela, čo sa jej narodilo, nevedela sa spamätať. Bola veľmi ustrašená aj ubolená. Iba manžel ju dokázal upokojiť.
Jej sestry si to však takto nepredstavovali. Očakávali, že ju dá skántriť, nie že jej bude prejavovať lásku.
Kráľovná sa po čase uzdravila, ale už ju nikto nevidel usmiať sa.
A čo sa stalo s tým chlapčiatkom? Neďaleko od zámku žilo bohaté knieža. Všetkého mal dostatok, ale nemal ženu, ani deti. Najradšej chodil na poľovačky, alebo skrášľoval svoju záhradu.
Raz sa kochal krásou svojej záhrady, prechádzal sa po nej a došiel až k rieke. Zrazu zbadal, že v diaľke sa čosi hojdá na vlnách. Počkal, kým sa ten predmet doplavil k brehu, a vytiahol ho z vody. Bol to košík s novorodeniatkom. Zobral ho na ruky a ponáhľal sa domov. Pozvolával všetky ženy a prikázal im, aby sa o dieťa dobre starali.
Knieža bol človek šľachetný a dobrý, nikdy nikomu neublížil a celé roky žil iba sám. Jeho služobníctvo ho malo rado a dalo by zaň aj životy. Keď slúžkam odovzdal dieťa, všetky robili, čo vedeli, aby chlapčaťu pomohli. Jedna ho dojčila, druhá začala pripravovať plienky, iná mu začala šiť košieľky, ďalšia chystala postieľku. Onedlho bolo všetko pripravené a dieťatko vyzeralo ako Jezuliatko.
Knieža sa chlapčaťu potešil, ako by bolo jeho vlastné, a dal mu meno Jaromír,
Keď sa dozvedel o tej hrôze, čo sa stala na kráľovskom zámku, hneď sa mu rozblesklo. Nepochyboval, že chlapec je kráľovský syn, ale rozhodol sa, že si ho nechá, nevráti ho rodičom, ale ho vychová ako princa. Až keď dospeje, povie chlapcovi pravdu, kto je a ako sa do kniežacieho domu dostal.
„Určite chcel niekto uškodiť kráľovi," myslelo si knieža. „Keby som teraz dieťa vrátil, znova by mu ublížili, ba možno by ho aj zabili. Nechám ho tu a vychovám z neho poriadneho človeka."
Ako si zaumienil, tak aj urobil. Svojim sluhom zakázal, aby sa komukoľvek o dieťatku čo len zmienili. Všetci kniežaťu sľúbili, že nikomu nič neprezradia, aj keby ich to malo život stáť.
Po určitom čase kráľovná opäť čakala dieťatko. Veľmi sa bála dňa, keď príde na svet. Sestry si už nachystali ďalší kôš a keď sa narodil ďalší princ, aj toho vložili do koša a pustili dole vodou. Namiesto chlapca kráľovnej podstrčili psíča.
Keď to povedali kráľovi, div že neprišiel o rozum. Srdce mu išlo puknúť od bolesti, ale opäť dokázal zúfalú kráľovnú utešiť. Zlomyseľné sestry znova nepochodili.
Vraví sa. že každý človek má viac nepriateľov než priateľov. Týka sa to najmä tých ľudí, ktorým šťastie žičí. Ľudia síce mali Johanku radi, ale aj tak sa našlo viac tých, čo jej závideli. Keď sa roznieslo, že aj druhé Johankino dieťa bolo šteňa, kdekto tomu neveril a začali sa šíriť reči, že to nie je len tak, že sa za tým niečo skrýva, že je to trest boží.
Chlapča v košíku opäť doplávalo k brehu rieky v kniežacích záhradách. Keď knieža kôš zbadal, zobral ho ešte radšej ako ten prvý, lebo už tušil, čo sa v ňom skrýva. Skrehnuté dieťatko zobral a odniesol do domu. Ženám, čo sa tak dobre starali o Jaromíra, dal na starosť aj tohto - Jaroslava.
Potom kráľovná čakala tretie dieťatko. Sestry sa od nej ani nehli. Kráľovná tomu bola rada, lebo sa k nej správali veľmi milo a láskavo. Nevedela o tom, že je to iba faloš a myslela si. že je lepšie, keď sa o ňu starajú vlastné sestry, než by to mali robiť dáke cudzie ženy. Ani jej na um neprišlo, že práve ony zavinili jej nešťastie.
Keď nadišiel čas, kráľovnej sa narodila dcérka. Ale aj tá hneď zmizla a namiesto princezničky sestry priniesli kráľovnej psíča. Kráľovi hneď bežali oznámiť, že sa kráľovnej opäť narodilo šteňa, a nabádali ho, aby dal kráľovnú, tú hroznú čarodejnicu, vyhnať zo zámku.
Za kráľom prichádzali aj dvoran!, ba aj poddaní a prehovárali ho, aby nerobil zle svojej krajine a svoju ženu vyhnal. Kráľ Johanku ešte stále ľúbil, ale dal sa prehovoriť a zriekol sa jej.
Prikázal, aby na okraji lesa vystavali väzenie, do ktorého majú Johanku zatvoriť a on ju už do smrti neuvidí. Sestry sa potajme radovali, ale navonok preukazovali žiaľ. Dokonca so u kráľa vyprosili zvolenie, aby Johanku mohli vo väzení navštevovať a obsluhovať ju. Kráľ im na to dal zvolenie, lebo si myslel, že sa budú o ňu dobre starať.
Keď bol žalár postavený, Johanku doň zavreli a zamurovali. Márne plakala, márne prosila. Sestry boli nemilosrdné - neodišli od väzenia, kým v jeho múroch nezanikol aj posledný Johankin výkrik. Pretože kráľ zakázal čo len spomenúť Johankino meno, nič nevedel o osude svojej ženy.
Sestry aj naďalej bačovali v kráľovskom zámku a robili všetko možné, len aby si kráľ na ženu ani nespomenul. Už nežil ani Johankin otec, umrel, keď mu povedali, že sa jeho dcére narodilo psíča.
Tak nezostal na svete už nikto, kto by si na chuderku nevinnú spomenul. Ale predsa - jej manžel ju ešte stále miloval.
Knieža vytiahol z rieky aj kôš, v ktorom bola malá princeznička. Dal jej meno Ruženka. Všetky tri deti boli veľmi milé a kniežaťu priniesli radosť a šťastie. Nikdy by sa ich nevzdal, najmä keď sa dozvedel, čo sa na kráľovskom zámku udialo. Keď podrástli, najviac sa im venoval sám knieža. Chodil s nimi do záhrady, vodil ich do lesa, učil ich všetko, čo musia vedieť budúci králi. Chlapci sa mu odvďačovali tým, že sa radi a dobre učili.
Ku chlapcom sa pridala aj Ruženka, keď troška podrástla. Aj ona sa naučila robiť v záhrade, sadiť kvety, štepiť stromy. Kým sa bratia učili strieľat, jazdiť a šermovať, alebo sa s otcom vybrali na poľovačku, ona sa učila šiť, vyšívať či priasť.
Knieža sa rozhodol, že keď bratia povyrastú, pošle ich do sveta na skusy. Keď sa vrátia, povie im, kto je ich vlastný otec, kto matka, a odvedie ich do zámku.
Staré príslovie však hovorí: „Človek mieni, Pán Boh mení." Synovia sa nedočkali, aby knieža svoje plány splnil. Po jednej z poľovačiek si sadol a umrel. Všetci traja plakali, nariekali. Mysleli si, že ostali na svete sami, a veľmi za otcom žialili. V dome už nebolo nikoho zo starých sluhov, a keby aj boli, nik by im tajomstvo nebol prezradil. Nikto nevedel, čie sú deti a kde sa v kniežactve zobrali. Všetci im však veľké dedičstvo po kniežati priali.
Deti zostali samé. Bratia i sestra sa mali radi a navzájom si pomáhali. Pomaly dorastali. Jaromír mal už osemnásť rokov, Jaroslav bol o rok mladší a Ruženke tiahlo na šestnásť. Chlapci vyrástli na statných mládencov a Ruženka bola ako z ruže kvet.
Chlapci na ňu dávali pozor, chránili ju i na rukách nosili. Ona im rada robila radosť a splnila, na čo si spomenuli. Beda tomu, kto jej chcel ublížiť!
Pripomínali si otcove slová: „Vždy sa dohodnite, majte sa radi a jeden druhému pomáhajte. Nikdy sa vám nestane nič zlého!" Tak ich učil vzájomnej láske a svornosti a vždy im k tomu pridával dajaký príklad z iných rodín i národov. A deti si jeho rady a ponaučenia zapamätúvali a nosili v srdci.
Po určitom čase sa bratia vybrali na poľovačku a sluhom prikázali, aby nikoho cudzieho nevpúšťali do domu. Ešte neboli ani v lese, už pri bráne stála babička a prosila o almužnu. Sluhovia jej čosi dali a poslali ju preč. Ona ich však prosila, či by ju nevpustili k Ruženke, vraj by ju chcela poprosiť o nejaké staré šaty. Sluhom ani na um neprišlo, že by starena mohla Ruženke ublížiť, nuž vpustili ju dnu.
Ruženka sa prechádzala po záhrade a žobráčka na ňu čakala pri zadnej bráne. Keď ju Ruženka zbadala, chytila ju za ruku a odviedla do záhrady. Sadla si s ňou na lavičku a starenke ponúkla ovocie, ktoré predtým naoberala.
„Len si pokojne oddýchnite, starká, a zajedzte si. Keď si troška odpočiniete, nájdem pre vás dajaké šaty."
„Ste veľmi láskavá, milostivá kňažná, že sa o mňa tak staráte. Boh vám to odplatí.**
„Som rada, že vám môžem pomôcť. Veď prečo by aj nie, mám dosť, aby som mohla pomôcť tomu, kto potrebuje. Pozrite, stromy sa pod bohatou úrodou až ohýbajú. Všetko je krásne rozkvitnuté, zelené, svieže. Radosť pozrieť- sa."
„Veru je to krása, milá kňažná. Ale vaša záhrada by bola oveľa krajšia, keby v nej boli ešte tri veci.**
„Aké veci? Čo máš na mysli?"
„Tie veci sa nedajú kúpiť. Je to vták, čo vie hovoriť, živá voda a tri zlaté jablone."
„Ale, starká. Veď také veci na svete ani nie sú."
„Ale veru sú. Nikto ich však nemôže získať, lebo sú na vysočiznom vrchole, kam sa človek nedostane. Ale keby ste ich mali v záhrade, bola by desaťkrát krajšia a obdivovali by ju široko-ďaleko." Ruženka jej už neodporovala, ale vŕtalo jej to v hlave. Dokonca aj potom, keď starena odišla. Ruženka sa prechádzala po záhrade a stále myslela na vtáka, vodu a jablone.
Bratom, čo sa vracali z poľovačky, sa rozbehla oproti a hneď im všetko porozprávala:
„Moji milí bračekovia! Keby som tie tri veci mala, zbláznila by som sa od radosti.“
„Keď ich až tak veľmi chceš, tak ti ich zoženieme. Veď aj tak nás otec chcel poslať do sveta na skusy," rozhodol Jaroslav.
„A kto bude dávať pozor na sestru?" pýtal sa Jaromír. „Na to si nemyslel. Ty zostaň doma s Ruženkou a ja sa vydám na cestu sám."
Ruženke však nechcela bratov nikam pustiť, ľutovala, že sa im o svojej túžbe zmienila. Bratia ale nechceli od svojho rozhodnutia ustúpiť a dohodli sa, že do sveta pôjde Jaromír a Jaroslav ostane doma.
O niekoľko dní bolo všetko pripravené na cestu. Keď sa Jaromír lúčil, Ruženke dal perlový ruženec a povedal: „Každý deň sa pomodli ruženec. Kým pôjdu perličky jedna od druhej, budem zdravý. Ak sa nebudú dať oddeliť, budem mŕtvy."
Ruženka si ruženec zavesila nad posteľ a rozlúčila sa s bratom.
S Jaroslavom ostali sami. Doposiaľ nikdy neboli odlúčení, nečudo, že im začalo byť bez Jaromíra smutno. Každý deň sa Ruženka modlila za brata - jedna perlička nasledovala za druhou.
Na dvadsiaty deň sa perličky nedali pri modlitbe od seba oddeliť. Ruženka sa pustila do žalostného plaču: „Ach, braček môj milený, mojou vinou si prišiel o život!*4
Jej nárek začul Jaroslav. Keď mu povedala, čo sa Jaromírovi prihodilo, snažil sa sestru presvedčiť, že iste nemá pravdu. Ruženka sa však nedala utíšiť, plakala a nariekala.
„Keď chceš, sestrička, vyberiem sa brata hľadať," navrhol Jaroslav.
„Len choď, braček, choď. Budem sa za teba modliť. Z domu ani päty nevytiahnem, zostanem medzi svojimi."
Jaroslav sa teda vybral na cestu.
Keď sa lúčil so sestrou, dal jej nôž a povedal:
„Tým nožom si každý deň odkroj chleba. Ak ostane čistý, som zdravý. Keď zhrdzavie, je so mnou zle. Verím však, že sa vrátim zdravý aj s bratom."
Ruženka len slzy ronila a darček od brata si ukryla do skrine. Jaroslav odišiel. Ruženke bolo veľmi smutno, ale každý deň si nožom odkrojila chlebíka. Stále bol čistý, lesklý.
Až prišiel dvadsiaty deň. Keď Ruženka zbadala hrdzavé škvrny na noži, pustila sa do náreku. „Ja nešťastnica, nešťastná, oboch bratov som si zabila!" Potom sa však utíšila a rozhodla sa, že teraz ona pôjde bratov hľadať. Všetci sa jej snažili takéto rozhodnutie vyhovoriť, ale ona neustúpila. Obliekla si staré šaty a vybrala sa na cestu.
Dlho chodila po svete, veľa toho vytrpela, ale bratov nenašla.
Raz zablúdila v tmavom, hustom lese a nevedela, kadiaľ ďalej. Už sa začala báť. kam sa uchýli na noc, keď zbadala chalúpku. Stál pred ňou akýsi dedko v pustovníckom odeve. Ruženka sa pobrala k nemu:
„Pozdrav Pán Boh, dievčička. Sadni si sem ku mne. Poviem ti, kde máš bratov hľadať a ako ich vyslobodíš,“ privítal ju starec.
„A odkiaľ viete, deduško, že hľadám svojich bratov?“ opýtala sa ho Ruženka.
„Nepýtaj sa ma a počúvni moje rady. Aj tvoji bratia boli tu, neurobili však, čo som im prikázal, a preto nedostali ani vtáka, ani vodu a ani jablone. Skameneli. Ak nepočúvneš, aj ty skamenieš."
„Oni skameneli?!“ vykríkla Ruženka a dala sa do plaču.
„Skameneli. Ale ak budeš statočná, vyslobodíš ich. Tu máš zlatú guľu, Hoď ju pred seba. Kam sa bude kotúľať, tam choď. Dovedie ťa k jednému vrchu, veľmi vysokému. Tam guľa zmizne. Choď smelo hore, ale neobzri sa na žiadnu stranu, nech sa deje, čo sa deje, nech počuješ čokoľvek. Ak sa obzrieš, skamenieš a spadneš dole, k svojim bratom, ktorí ležia dole pod vrchom."
„Počúvnem vaše rady a nezľaknem sa ničoho, nech je to hocičo. Len aby som bratov vyslobodila.“
Ruženka si zobrala zlatú guľu, rozlúčila sa so starcom a hodila guľu pred seba. Išla za ňou tam, kam sa gúľala. Vyšla z lesa. prešla cez zelené lúky až sa dostala k vysočiznému vrchu. Tam sa guľa stratila.
Ruženka zbadala dva veľké kamene a hneď si pomyslela, že to iste budú jej dvaja bratia. Slzy jej tiekli po lícach, ale pozbierala sily a pustila sa k vrcholu.
Urobila zo desať krokov a strhol sa strašný krik, až jej v ušiach zaliehalo. Spomenula si však, čo jej radil starec, ani sa neobzrela a išla ďalej.- Čím bližšie bola k vrcholu, tým silnejší bol rev a krik a zavíjanie, štekanie, pískanie a búchanie a všelijaké strašidelné zvuky, aké len existujú. Zhora na ňu akýsi hlas kričal: „Nechoď sem, nelez sem, lebo ťa roztrhám!“ Ruženka sa bála, ale predsa sa neobzrela a dostala sa až na samý vrchol.
Len čo tam položila nohu, ocitla sa v prekrásnej záhrade. Uprostred tryskala živá voda, v zlatej klietke sedel vták, čo vedel hovoriť, a neďaleko stáli tri jablone.
Vták v zlatej klietke sa dal do kriku: „Keď si ma našla, zober si ma, naber živej vody, odlom tri halúzky z jabloní a ponáhľaj sa odtiaľto, kým sa vráti zlá čarodejnica! Keď zídeš dole, bratov pokrop živou vodou a oni ti ožijú."
Ruženka rozradostnená zobrala vtáka, vodu aj tri vetvičky a ponáhľala sa z vrcholu.
Dole pokropila kamene. Hneď sa zmenili na je) bratov. Všetci traja sa vyobjímali, vystískali, vybozkávali a rozprávali si, čo sa s nimi porobilo. Každý zobral jednu halúzku a ponáhľali sa späť.
V lese hľadali pustovníkovu chalúpku. Ale po nej a po starčekovi ani stopy. Poďakovali sa mu aspoň v duchu a pustili sa na cestu domov. Služobníctvo ich uvítalo s veľkou slávou.
Ruženka si vtáka zavesila do izby a, ako jej poradil, živú vodu si skryla. Halúzky zasadili do záhrady. Za tri dni z nich vyrástli krásne jablone všetkým na radosť.
Keď už boli všetci pospolu, Ruženka si zobrala vretienko a išla si aj s bratmi sadnúť pod jablone. Zrazu nad nimi zašumelo lístie, zlaté vrcholky stromov sa naklonili k sebe a šepotali báje a povesti. Úbohým sirotám zrazu začalo byť smutno, ani nevedeli prečo.
Raz bratia opäť išli poľovať. Stopa ich doviedla až na hranice kniežatstva. Stretli sa tam s kráľovskými lovcami, ktorí čakali na kráľa. Princovia sa už chceli vrátiť, keď sa pred nimi objavil kráľ a opýtal sa ich, odkiaľ sú. Úctivo mu odpovedali na otázky a pozvali ho, aby navštívil ich panstvo.
Od Johankinej smrti nikto nevidel na kráľovej tvári úsmev. Buď sa zatváral vo svojej komnate, alebo bol na poľovačke. Nikam nechodil, nikoho nepozýval na návštevu. Dvorania sa čudovali, keď kráľ prijal pozvanie tých dvoch mladých kniežat a prisľúbil im, že ich navštívi už na druhý deň. Potom sa rozlúčili a každý sa vybral svojou stranou.
„Ruženka, sestrička," kričali bratia, keď dokročili domov. „Nesieme ti novinu. Zajtra nás príde navštíviť sám kráľ. Priprav len to najlepšie, aby sme si ho uctili, ako sa patri."
„To je naozaj prekvapenie," čudovala sa Ruženka, „samozrejme, urobím, čo budem môcť, aby sme neostali v hanbe.“
A hneď dali hlavy dohromady a radili sa, čo a ako treba na návštevu pripraviť. Ruženka len pobiehala z kuchyne do komory, z komory do kuchyne. Potom bežala na dvor, prikazovala a radila, čo a ako treba porobiť. Každý od najväčšieho až po toho najmenšieho na dvore mal čo robiť. Vtom prišlo Ruženke na um, že aj vták, čo vie hovoriť, by jej mohol poradiť, ako urobí kráľovi radosť.
„Poradím ti," povedal jej vták. „Keď príde, zoberte ho do záhrady k trom zlatým jabloniam. Prv, než tam pôjdete, zaveste ma v klietke na konár. Zaspievam mu takú pesničku, ktorá ho veľmi poteší." Ruženke sa jeho nápad páčil a od radosti až poskakovala, lebo si bola istá, že vtáčik jej poradil dobre.
Prípravy na kráľovu návštevu pokračovali celú noc. Záhradníci ešte ráno trhali kvety, viazali kytice, slúžky vyzdobovali komnaty a kuchári pripravovali slávnostný stôl. Pred poludním sa Ruženka a jej bratia vyobliekali a čakali na kráľa.
Prišiel zavčasu v kočiari, ktorý ťahali štyri kone. Bratia ho vyšli uvítať na nádvorie, Ruženka čakala v zámku. Keď ju kráľ zbadal, zovrelo mu srdce, nevedel však prečo. Mal pocit, že jej tvár už niekde videl, že jej hlas pozná. Vedel však, že sa s Ruženkou ešte nestretol.
Po privítaní kráľa uviedli do krásne pripravenej komnaty, z ktorej sa vchádzalo do záhrady. Po chvíli Ruženka oslovila kráľa: „Milostivý pán kráľ, v našej záhrade máme také jedinečné veci, aké inde neuvidíte. Nechcete si ich pozrieť?"
Kráľa vždy zaujímali záhrady, chytil Ruženku za ruku a vedno sa pobrali von. Keď došli k trom zlatým jabloniam, kráľ ostal zarazene stáť. Až keď sa spamätal, opýtal sa, kto tie stromy sadil.
„Tvoje deti ich zasadili, ty nepodarený kráľ!“ ozvalo sa zo stromu. „Tvoje deti, ktoré ti dala Johanka a ktoré jej zlé sestry zobrali, dole potokom pustili a na ich miesto dali šteňatá!“
V kráľovom srdci sa miešala radosť s bolesťou. Chytil sa Jaromírovej ruky, aby nepadol. Trasúcim sa hlasom sa opýtal Ruženky a jej bratov, či je to pravda, ale oni mu nevedeli odpovedať.
„Ty vták jeden bezbožný," vykríkla Ruženka celá vystrašená. „Čo to spievaš? Veď nám tu pán kráľ od laku umrie!"
„Tak ho pokrop živou vodou, princeznička. On je váš otec, nie knieža. Ten vás vytiahol z rieky a vychoval."
Deti sa teraz už hodili kráľovi okolo krku a on ich plačúc privinul k sebe.
„Ale kde je naša matka, otec?" pýtali sa deti kráľa.
Kráľ zbledol, krvi by sa v ňom nikto nedorezal.
„Nič sa nebojte!" zvolala Ruženka. „Len sa rýchlo poberme k tomu hroznému väzeniu. Ja matku privediem k životu." Kráľ sa neveriacky pozeral na dcéru, ale bratia už aj bežali, lebo aj oni si spomenuli na živú vodu. Opreteky sa hnali cez hory, lesy i lúky až k matkinmu žaláru.
Rozbúrali kamennú stenu a našli svoju matku mŕtvu. Ruženka ju hneď pofŕkala živou vodou. Johanka zrazu stála pred kráľom taká krásna a mladá ako pred dvadsiatimi rokmi. Ani sa nedá popísať tá radosť, ktorú všetci pociťovali, keď kráľ rozprával, ako sa to všetko udialo.
Potom sa vrátili do kniežacieho domu a len potom sa začali naozajstné hody. Oslavy a hostiny nemali konca. Keď sa chýry o tejto udalosti doniesli do kráľovského zámku, Johankine sestry sa veľmi preľakli. Chceli zo zámku utiecť, ale nepodarilo sa im to. Sluhovia splnili kráľov rozkaz - sestry dali roztrhať štyrom volom.
Kráľovská rodina žila v pokoji a radostne. Ruženka chovala vtáka ako najvzácnejší poklad. Vták, čo vedel hovoriť, však už nepreriekol ani slovka až do smrti.
o vtákovi, ktorý vie hovoriť, živej vode a troch zlatých jabloniach
