Jedného dňa pozvali na kráľovský hrad maliarov z celej krajiny, aby namaľovali obraz mladého kráľa Miroslava, ktorý sa rozhodol oženiť. Dostal už veľa obrazov od mnohých princezien a kňažien. ale iba jedna bola taká krásna, že sa do nej na prvý pohľad zaľúbil. Tú si vybral sa svoju budúcu ženu. Preto maliari teraz mali namaľovať jeho, aby jej mohol poslať svoj obraz a požiadať ju o ruku.
Keď sa maliari zišli, kráľ im povedal: „Slovutní páni majstri, dal som vás zavolať preto, aby každý z vás namaľoval môj obraz. Nechcem však, aby ste ma namaľovali krajšieho, než som v skutočnosti. Budem radšej, keď moja tvár na obraze bude škaredšia, než je naozaj."
„Prečo by sme ťa mali prikrášľovať, pane?" čudovali sa maliari. „Budeme radi, ked náš štetec namaľuje tvoju tvár takú, aká je." Maliari sa pustili do práce a onedlho bolo niekoľko kráľových podobizní hotových. Kráľ a jeho radcovia si ich prišli prezrieť a vyberali, ktorý z obrazov by princeznej mali poslať.
„Ja si myslím, milostivý pán kráľ," povedal jeden z dvoranov, „že vaša tvár je krajšia než všetky podobizne; ani jedna z nich vašu tvár nevystihuje verne."
„Ani som nechcel, aby sa obraz na mňa veľmi podobal. Nazdávam sa, že princeznú poteší, keď budem v skutočnosti o voľačo krajší než na obraze."
Vybral teda jeden z obrazov, ktorý sa mu najviac pozdával. Dal ho osadiť do zlatého rámu vykladaného drahými kameňmi a poslal svojich naj prednejších dvoranov s veľkým sprievodom a darmi k otcovi krásnej princeznej, aby v jeho mene požiadali o jej ruku.
Návrat poslov očakával s veľkým napätím. O niekoľko týždňov sa vrátili veľmi strápení a smutní. Miroslav už vedel, že mu nič potešujúceho nepovedia.
„Pán a kráľ náš," začali poslovia hovoriť kráľovi, „neslýchaná je urážka, ktorej sa nám v tom cudzom kráľovstve dostalo. Radšej by sme ti to ani nepovedali."
„Len hovorte, nech je to čokoľvek."
„Kráľ nás prijal veľmi vľúdne a celý kráľovský dvor sa tešil, že si chcete zobrať za ženu princeznú Krasomilu. Na druhý deň nás zaviedli k princeznej. Mohli sme bozkať iba lem jej šiat, jej ruky sa ešte nikto nesmel ani dotknúť. Na obraz sa pozrela s opovrhnutím a so slovami: Kráľ, čo je tu namaľovaný, nie je hoden ani topánku mi zaviazať, nám obraz vrátila.
Veľmi sme sa zahanbili a starý kráľ nás prosil, aby sme ti to ani nehovorili. On sám má s princeznou veľké trápenie, ale verí, že všetko sa urovná a princezná sa neskôr podvolí. Mysleli sme si však, že takú princeznú by si za kráľovnú našej krajiny ani nechcel, tak sme radšej nečakali a odišli sme."
„Múdro ste sa rozhodli, som s vaším konaním spokojný. O ostatné sa postarám sám," povedal pokojne kráľ, ale líca mal červené od hnevu na pyšnú princeznú.
Dlho hútal, čo urobiť, a onedlho dostal nápad. Jediný, komu sa s ním zveril a kto ho aj odobril, bol starý správca.
Na druhý deň bolo na hrade ako v úli. Kráľ sa chystal na cestu. Krajinu zveril do správy svojich radcov a zámok starému správcovi. Na tretí deň odišiel.
Na hraniciach kráľovstva poslal svoj sprievod späť a len s trochou peňazí a šatstva pokračoval v ceste.
Bol krásny jarný den. Princezná Krasomila sa prechádzala po záhrade. Krásna bola, to je pravda, ale tvár mala ako ruža bez vône, ako záhrada bez žiary slnečníc. Že v duši mala aj cit, svedčila jej ľútosť nad nešťastím iných, ale aj časté dary pre chudobných. Nikto zo žobrákov sa však nesmel k nej ani priblížiť, tobôž dotknúť sa jej špinavou rukou.
Za ženu si ju pýtalo už veľa vladárov, ale ona každým pohrdla. Starý kráľ jej často dohováral a hovoril, že ju pánboh potrestá za jej namyslenosť. Ona však húdla len svoje: „Kto sa chce stať mojím ženíchom, musí byť zo všetkých najkrajší, najvznešenejší a najšľachetnejší."
Keď sa prechádzala po záhrade, prišiel k nej starý kráľ a povedal jej, že prijal do služby mladého muža a urobil ho hlavným záhradníkom. „Zdá sa mi ale veľmi učený, v záhradníctve sa vyzná rovnako dobre ako v literatúre či hudbe. Zľutoval som sa nad ním a prijal ho na svoj dvor. Takého učeného muža tu ešte nemáme. Čo myslíš, urobil som správne?"
„To neviem, ešte som ho ani nevidela. Ale asi si, ocko, rozhodol správne, lebo mať pri dvore takého muža je naozajstný poklad. Ak sa vyzná v hudbe, ako hovorí, a ak je to človek ušľachtilý, mohol by ma zdokonaliť v hre na harfe. Pošli teda poň."
Kráľ dal zavolať Miroslava. S princeznou sa stretol v letnej sieni: „Milostivá pani," povedal, „k vašim nohám skladám tú najhlbšiu poklonu a čakám, čo rozkážete." Sklonil hlavu k jej nohám a perami sa dotkol lemu jej drahých šiat.
Keď na princeznú uprel pohľad, princezná zrumenela. Hneď sklopila oči na ružu, čo si odtrhla v záhrade.
„Ako sa voláte?" spýtala sa prívetivo Krasomila.
„Miroslav," odpovedal jej záhradník - kráľ Miroslav.
„Otec spomenul, že sa venujete hudbe. Už dlho hľadám učiteľa, ktorý by ma zdokonalil v hre na harfe. Bola by som rada, keby ste nastúpili na miesto po mojom bývalom učiteľovi, ktorý zomrel.“
„Ak mi na to budú stačiť moje skromné znalosti, budem sa považovať za šťastného."
„Ostatné vám povie kráľ," povedala princezná a pokynutím ruky naznačila, že mládenca prepúšťa.
Krasomila dlho len tak stála a nevedela pochopiť, čo sa s ňou stalo. V hlave sa jej vírili šeptavé, vábivé hlasy, čo zneli ako krásna hudba, v srdci ju čosi hrialo, ako keď väzeň po dlhom čase po prvý raz vyjde na slnko. Z myšlienok Krasomilu vytrhol príchod kráľa.
„Tak ako," spýtal sa, „prijala si Miroslava za svojho učiteľa?"
„Navrhla som mu to a práve rozmýšľam, kedy s učením začneme."
„Urob, ako chceš. Ja si však pri jeho mene vždy spomeniem na kráľa Miroslava. Bojím sa, že nám po tej tvojej urážke vypovie vojnu. Dcérenka moja, vtedy si urobila chybu." „Netráp ma, tatíčko. Bola by som nešťastná, keby som si toho kráľa musela zobrať za muža. Trvám na svojom rozhodnutí.“
Kráľ sa zamyslel a namrzený odišiel. Na druhý deň sa začali hodiny hry na harfe. Miroslav bol dobrým učiteľom a Krasomíla pozornou žiačkou. Jej neprístupnosť zo dňa na deň slabla a často si jej dvorné dámy šeptali:
„Čo sa to s tou našou princeznou stalo? Predtým sa jej nik nesmel ani dotknúť, a teraz jej Miroslav pri odchode aj ruku bozkáva.“
Hrdú princeznú premohla láska.
Odvtedy, čo Miroslav prišiel k dvoru, už ubehlo veľa času. Všetci si ho obľúbili, ale najviac Krasomila. Tá to však ani sebe samej nepriznala. Často chodievala aj do záhrady, len aby ho zbadala a mohla sa posadiť na lavičku v besiedke plnej vôní, ktorú dal Miroslav pre ňu postaviť. Dokázala aj poďakovať sa mu vľúdnym slovom a neskôr sa tých pár slov rozrástlo na dlhé rozhovory.
Rovnako to bolo aj s učením. Občas síce slúžkam prikázala, aby učiteľovi povedali, že nemá na učenie chuť, o chvíľu však museli po Miroslava utekať, aby k princeznej ihneď prišiel. Niekedy, keď mala dobrú náladu, Miroslavovi dovolila, aby jej ruku pobozkal, čo nedovolila ani tým najvyberanejším šľachticom.
Raz večer princezná sedela pri otvorenom okne, hrala na harfe a spievala. Vedľa nej sedel Miroslav a pozeral sa na ňu. Zrazu Krasomila prestala hrať a harfu podala Miroslavovi.
„Ak Vaša Milosť dovolí, teraz zaspievam svoju pieseň," povedal Miroslav a Krasomila súhlasila.
Keď začal, Krasomile sa zdalo, že počuje hlas strieborných zvonov, ktoré ju pozývajú do chrámu na zbožnú modlitbu. O chvíľku akoby ju vábil ťahavý a vábivý spev slávika do tienistej besiedky. Slnko zapadlo za vysokú horu. Spolu s ním sa stratili aj posledné zvyšky princezninej hrdosti - sklonila hlavu a na Miroslavovu ruku kvapla slzička.
Ale on, akoby si to ani nevšimol, povedal: „Tú pieseň som vám zaspieval na rozlúčku, milá moja princezná. Zajtra musím odísť.“
' „Čo to hovoríš, Miroslav? Nesmieš odísť! Nie a nie!" vykríkla Krasomila a chytila Miroslava za ruku. Vtom sa otvorili dvere a dnu vstúpil kráľ.
„Teda toto je muž, ktorého miluješ?!“ opýtal sa chladno svojej dcéry.
„Áno, otec, milujem ho,“ hrdo mu odpovedala Krasomila.
„A či vieš. že mu chýba jedna z tých cností, ktoré si vyžadovala od svojho budúceho manžela?**
„Viem, že Miroslav nie je zo vznešeného rodu, ale aj napriek tomu ho milujem a milovala by som ho, aj keby mal ešte nižší pôvod.“
„Dobre teda, nech sa stane tvojím mužom, ale v mojom zámku neostaneš viac než hodinu, aby som nevyšiel na ešte väčší posmech.“ „Milostivý pán kráľ," prosil Miroslav a kľakol si pred kráľom na koleno." Nemôžem pripustiť, aby som bol príčinou princezninho nešťastia. Odídem a na všetko zabudnime."
Kráľ však priviedol svojho spovedníka a pyšná princezná Krasomila sa stala ženou chudobného Miroslava.
Iba v jednoduchých šatách stála pred svojím zámkom a v duchu sa lúčila s otcom, ktorý sa s ňou tak nevľúdne rozlúčil a vyhnal ju z domu ako chudobnú služobnú. Rýchlo však premohla žiaľ a vedno so svojím mužom nastúpila na pripravený voz, čo ich mal odviezť na hranice kráľovstva.
Keď došli ku krajine, kde sa Krasomila kedysi mohla stať kráľovnou, zliezli z voza a v ceste pokračovali pešo.
„Žena, drahá duša moja," povedal Miroslav Krasomile, „čo budeme teraz robiť? V hlavnom meste mám síce brata, ktorý je pri dvore a iste nám pomôže dostať sa k nejakej službe, ale dovtedy budeme veľmi chudobní."
„Ešte nám ostali dajaké peniaze a budem aj ja pracovať, aby som ti pomohla," utešovala Krasomila svojho ustaraného manžela, hoci jej bolo ťažko pri srdci.
V najbližšom mestečku Miroslav prenajal voz, aby sa jeho žena, nenaučená toľko chodiť pešo, neunavila.
Keď došli do kráľovského mesta, Miroslav našiel neveľkú izbietku, kde sa s Krasomilou ubytovali. A aby mali dajaké peniaze na obživu, rozhodli sa popredať všetky svoje drahé šaty, vymeniť ich za jednoduchšie, ba predali aj ten jediný prsteň, čo mala Krasomila na ruke.
„Teraz sa vyberiem hľadať prácu pre teba a ja pôjdem do služby, ktorú mi nájde brat," povedal Miroslav Krasomile na druhý deň.
Odišiel a napoludnie sa vrátil s neveľkým batôžtekom v ruke. Vybalil z neho tenké plátno a čosi ovocia.
„Pozri, srdiečko moje, nesiem ti robotu. Keď ju skončíš, dostaneš dobrú plácu. Ovocie som dostal od brata. Och, žena moja milá, ako som len mohol teba, kráľovskú dcéru, zatiahnuť do takejto biedy? Veď si bola navyknutá na dostatok a teraz musíš znášať toľkúto chudobu a pracovať, aby sme sa uživili. Veľmi som pre to nešťastný!" bedákal Miroslav a bozkával ruky svojej žene, ktorej sa až po svadbe vyznal, ako veľmi ju miluje.
„Nenariekaj," odvetila Krasomila a usmiala sa naňho. „Veď aj ja som to chcela a tvoja láska mi všetko vynahradí."
S chuťou zobrala tenučké plátno a začala pracovať. Usilovne šila a od roboty vstávala iba uvariť mužovi dajaké jedlo.
Keď došila, Miroslav ju odviedol do krásneho domu, kde mala svoju prácu odovzdať. Sluha ju viedol cez krásne komnaty až ku komornej, ktorá si jej robotu prezerala, obzerala, obracala a jednala sa o plácu. Princeznej líca sa už červenali a slzy jej vošli do očú, keď vošla vážená pani. Krasomilinu prácu si prezrela a prikázala, aby jej vyplatili odmenu.
Krasomila sa poďakovala, poklonila a rýchlo sa pobrala z domu. Miroslavovi ani slovko nepovedala o svojom nepríjemnom zážitku. Prišlo jej na um, že asi aj jej komorné tak zaobchádzali s krajčírkami a ostatnými robotníkmi.
Asi o dva dni jej Miroslav povedal, že by mohla ísť za slúžku k jednej vznešenej panej. Krasomila súhlasila a hneď sa išla hlásiť do služby. Pani si ju poobzerala, povypytovala sa jej na kdečo a súhlasila, aby Krasomila ostala na dva dni - na skúšku.
To vám teda boli dva dni! Až teraz Krasomila naozaj zistila, čo všetko musia slúžky od svojich paničiek okúsiť, s akým pohŕdaním sa k nim správajú. Konca-kraja nebolo obliekaniu, prezliekaniu, behaniu, prinášaniu kde-akých ozdôbok. A okolo samý krik a hádky, aby všetko bolo dokonalé, aby bol každý vlások na svojom mieste!
Ale veď všetci ľudia sú si rovní, všetci majú rovnaké práva. Krasomila to už nevydržala a po dvoch dňoch zo služby odišla.
„Vieš, čo je nového, žena moja?" opýtal sa onedlho Miroslav Krasomily. „Náš kráľ si priviedol nevestu a zajtra bude na zámku preveliká hostina - kráľ nevestu predstaví všetkým svojim poddaným. Potrebujú tam preto veľa kuchárok a kuchárov. A každý za ten deň dostane niekoľko dukátov. Ty predsa vieš variť a veľa roboty teraz nemáš, nešla by si aj ty?"
„Prečo nie, pôjdem. Toľké peniaze za deň nikde nezarobím,“ odpovedala mu Krasomila.
Zavčasu ráno sa obliekla, na hlavu si dala šatku a spolu s Miroslavom odišla do kráľovského paláca.
„Aj ja sa vynasnažím volačo zarobiť a večer po teba zasa prídem," sľúbil jej Miroslav, keď ju zaviedol do kuchyne.
Krasomila sa hneď pustila do roboty podľa príkazov najvyššieho kuchára. Neobzerala sa ani vpravo, ani vľavo, robota sa jej darila. Hostia sa schádzali.
Zrazu, keď musela za robotou vybehnúť na chodbu, vošiel jej do cesty akýsi pán. Samé zlato a striebro. Ani si ho nestihla obzrieť, keď jej hlbokým hlasom prikázal: „Prosím, zavolajte niekoho, kto mi črievice zaviaže."
Krasomila neváhala, zohla sa a sama mu topánky zaviazala.
Potom vošla do komnaty, kde bola iba komorná. Tá sa jej poklonila a poprosila ju, aby šla za ňou do ďalších komnát. Krasomila sa celá udivená obzerala po všetkej tej nádhere, čo ju obklopovala, a spomínala na domov. Myslela si, že isto sú tie komnaty zariadené pre mladú paniu, ale nik jej nepovedal, čo tam má robiť ona. Spolu s komornou vošla až do obliekárne, kde bolo veľa prekrásnych šiat a nádherných klenotov. „Tu si máte vybrať šaty a klenoty, aké sa vám páčia. Potom vás prídu obliecť. Náš kráľ sa rozhodol za zdvorilosť, ktorú ste mu preukázali, raz si s vami zatancovať.“
„Preboha!" preľakla sa Krasomila. „Čo by na to povedal môj muž! Ja si mám obliecť takéto krásne šaty a tancovať s kráľom?! To nemôžem urobiť.
„Ani keď ťa o to poprosím ja?“ opýtal sa ktosi zajej chrbtom. Keď sa obzrela, zbadala kráľa a spoznala v ňom svojho Miroslava!
Krasomila sa preľakla a prekvapená sa opýtala: „Prečo si to urobil? Prečo si sa tak ku mne správal?“
„Pamätáš sa, ako hrdo a namyslene si odmietla dvoranov, čo ti priniesli môj obraz? Vtedy som sa zaprisahal, že ťa tvojej pýchy zbavím. Pomohol mi pritom nielen tvoj otec, ale aj tvoja láska. Nechcel som ťa skúšať až tak dlho, ale prial si to tvoj otec. Preto som trpel spolu s tebou.“
Vtom sa otvorili dvere a vošiel starý kráľ. Všetci sa veľmi tešili, že sú opäť spolu.
„Dcérka moja, skúška to bola veru preťažká, ale ver mi, že pre teba i pre tvoje deti bude veľmi užitočná,** povedal Krasomile otec.
Začali sa schádzať hostia. Keď uvideli mladú kráľovnú v prenádherných, zlatom vyšívaných šatách a s kráľovským diadémom vo vlasoch, boli jej krásou priam očarení. Bola však nielen krásna, ale aj milá, namiesto hrdosti a pýchy jej z očú vyžarovala prívetivosť a dobrota.
Veru hrdo si Miroslav viedol svoju milovanú žienku do siene, kde ich všetko panstvo privítalo s búrlivým jasotom.
potrestaná pýcha
