ružový púčik

Bol jeden otec a mal tri dcéry, pekné ako obrázok. Ale najmladšia bola najkrajšia.
Išiel raz otec do mesta na trh a pýtal sa dcér, čo by im mal priniesť. Najstaršia povedala:
„Prines mi, otec môj, krásne šaty — najkrajšie na svete."
„A ja si želám utešený prstienok, aby mu nebolo páru," zvolala prostredná dcéra.
„A čo prinesiem tebe?" pýtal sa otec tretej dcéry.
„Nič, otec môj ľúby," odvetila najmladšia, „mám ja všetkého nadostač."
„Ej, akože by to bolo, aby som ti nič nepriniesol!" povedal otec. „Tak mi, otecko, prines ružový púčik ~- najkrajší na svete." „Vďačne, dcérenka," sľúbil otec a pobral sa do mesta. Na trhu nakúpil, čo potreboval, a naostatok šiel obstarať podarúnky: najkrajšie šaty pre prvú dcéru, utešený prstienok pre druhú, iba pre najmladšiu darček nie a nie nájsť. Darmo poprechodil celý trh, darmo krížom-krážom blúdil mestom, nazeral do záhrad. Ruže už dávno odkvitli, nuž púčik nenašiel, čo by bol hneď zlatom platil.
Otca náramne mrzelo, že najmilšej dcérke nenesie darček, a skormútene sa vracal domov. Ide si on smutný-neveselý horou, nohu pred nohu kladie, až zíde z chodníka a zablúdi. Prediera sa húštinou, cestu hľadá, iba keď sa zrazu nájde v peknej dolinke. A uprostred dolinky rastie ružový krík a na tom kríku kvitne utešený ružový púčik.
Ej, či sa len otec rozveselil, ej, či mu len radosťou poskočilo srdce. Ani veľa nerozmýšľal, rozbehol sa ku kríku a ružičku odtrhol. V tej samej chvíli sa zem zatriasla, hora zahučala, ani čo by sa hrmavica strhla, a spoza kríka sa naňho oboril ozrutný zver:
„Človeče nešťastný! Ako si si trúfol odtrhnúť môj premilený kvietok
— najkrajší na svete!"
„Zľutuj sa!" zvolal otec. „Nevzal som ho zo samopaše, ale ako darček pre svoju najmilšiu dcéru. Dám ti zaň všetko, čo žiadaš."
„Načože sú mi peniaze!“ zrúkol zver. „Dáš mi to, čo doma najskôr uzrieš. Inak ti beda."
Čo mal neborák robiť? Sľúbil netvorovi, že mu o tri dni do hory privedie alebo prinesie výkupné.
Otec sa so strachom pobral nazad, no čím bol k domu bližšie, tým väčšmi mu zvieralo srdce. Bál sa, koho prvého uvidí.
Beda-prebeda! Už si ho beží privítať najmladšia dcéra.
„Tatuško, tatuško!" volá zďaleka. A keď k nemu pribehla a vrúcne ho pobozkala, zaraz sa pýtala: „Priniesli ste mi ružový púčik
— najkrajší na svete?"
„Priniesol, priniesol," skrúšene vraví otec, „no bodaj by som ho nikdy nebol videl. Draho zaň musím zaplatiť, ej, veru veľmi draho!" A slzy sa mu lejú dolu tvárou.
Najmladšia dcéra sa zľakla. Toľko sa k otcovi túlila, toľko sa spytovala, až jej napokon vyjavil, čo sa mu prihodilo: ako v meste nijakú ružičku nenašiel, ako sa smutne vracal domov, ako v hore zablúdil a našiel púčik, ako zaň hroznému zveru sľúbil, čo doma prvé uvidí, a ako mu v ústrety pribehla práve ona, najmladšia dcérka.
„A o tri dni ťa mu musím do hory priviesť," povedal a znovu ho zaliali slzy.
„Neplačte, tatuško," tešila otca najmladšia dcéra. „Ak ste ma sľúbili, tak pôjdem. Azda pretrpím, čo na mňa čaká."
Privoňala k ružičke, chytila otca za ruku a viedla domov.
Na tretí deň sa vychystala na cestu. Na chrbát si vyložila batôžtek, do ruky vzala ružový púčik a potom už kráčali s otcom k hore. Keď sa rozlúčili, samučká išla uzunkým chodníkom do dolinky, kde rástol ružový krík. Zďaleka ho videla a smelo k nemu zamierila. Darmo sa však obzerala na všetky strany. Všade bolo pusto a ticho, nikde človiečika, nikde vtáčika-letáčika. Najmladšia dcéra sa napokon púčikom dotkla ružového kríka a povedala:
„Tu som."
Vtom hora zahučala, zem sa zatriasla a začala sa otvárať. A ako sa otvárala, dievčina do nej padala, padala, až sa našla hlboko pod zemou v utešenej záhrade. A uprostred stál mramorový hrad, celý čierny, a zboku sa jej ktosi milo privrával:
„Vitaj v mojom kráľovstve."
Dievčina sa zatriasla strachom — stál pred ňou hrozný zver. „Neboj sa, dievča, ja ti neublížim. Cíť sa tu ako doma. Ak sa chceš prejsť, poprechádzaj sa po záhrade. Ak sa chceš najesť, vojdi do hradu a sadni si za prestretý stôl. Ak si chceš pospať, ľahni si na posteľ. Všetko si rob po svojej vôli ~* iba jedno nie: neprevrav v noci ani slovíčko. Nech by si sa čomukoľvek čudovala, nech by ťa čokoľvek sužovalo — len mlčky čakaj. Ak vydržíš, odmena ťa neminie."
Sotva sa dievča spamätalo z úľaku, zver zmizol. Išlo sa prechádzať po záhrade a pritom jednostaj myslelo na to, čo počulo: ako si tu má vo všetkom sama rozhodnúť, trpezlivo čakať a mlčať.
Keď najmladšia dcéra vyhladla, vošla, do hradu. A čo nevidí? Aký čierny bol hrad zvonku, taký čierny bol aj zdnuka — čierny bol stôl, čierna stolička, čierna posteľ. Na stole ju čakali nevídané dobroty. Najedla sa dosýta, zo studničky v záhrade sa napila a večer sa pobrala spať.
O polnoci sa strhol hurhaj, v zámku burácalo, tresk-plesk — dvere sa rozleteli a do izby vtrhla všakovaká háveď. Sipiac a syčiac vrhli sa plazy na dievča, štípali a pichali, bodali a hrýzli. Márnili a týrali najmladšiu dcéru, no ona mlčky trpela — nezakvílila, nezaplakala, nezjojkla. Odrazu akoby uťal — háveď zmizla, v zámku znovu zavládlo ticho a dievča zaspalo. Keď sa ráno zobudilo, čuduj sa, svete: tretina zámku obelela.
Dievčina išla do záhrady a hľa! pri ružovom kríku stál zver. Už sa ho tak nebála. Rozbehla sa k nemu a verne mu porozprávala, čo sa jej v noci prihodilo. A on ju znovu prosil, aby aj druhú noc všetko mlčky pretrpela, a ani slovíčko nepovedala.
Prišiel večer. Dievčina sa najedia, zo studničky sa vody napila a pobrala sa spať. Hodina sa míňala za hodinou, a keď odbilo polnoc, strhol sa hurhaj, v zámku burácalo, tresk-plesk — dvere sa rozleteli a do izby vtrhol rákoš potvor. Zhrčili sa k najmladšej dcére ako kobylky, štípali ju, bili, pichali, za vlasy ťahali, až hrôza. Dievča sa zvíjalo od bolesti, slovka však nepovedalo, hláska nevydalo. Odrazu, ani čo by uťal, hurhaj ustal, potvory zmizli a všade bolo mĺkvo a ticho.
Sotva sa ráno dievča zobudilo, ako dolámané vyšlo do záhrady a čo vidí? Zámok obelel už z dvoch tretín. A pri ružovom kríku stojí zver a čaká. Dievčina k nemu radostne podišla a porozprávala mu o všetkom, čo v noci skúsila.
„Dobre, oj, dobre si sa držala. Len ťa ešte pre lásku božiu prosím, aby si aj tretiu noc mlčala, slovíčko nevyriekla."
Tak povedal strašný zver a zmizol. A dievčina znovu po záhrade chodí, na zvera a na jeho slová myslí. A keď sa zvečerilo, k stolu si sadla, večeru zjedla, zo studničky sa vody napila a pobrala sa spať. Hodina sa míňala za hodinou, a keď odbilo polnoc, strhol sa hurhaj, v zámku burácalo, tresk-plesk — dvere sa rozleteli a do izby znovu vtrhol rákoš potvor. Boli ešte divšie ako minulú noc — vrieskali, kvičali, štípali, dievčine vlasy trhali a spať jej nedali. Najmladšia dcéra iba stisla pery, slovíčko cez ne neprepustila, no keď jej bolo najhoršie, viac nevydržala.
„Jój!" skríkla napokon, no vtom sa zámok zatriasol, potvory zmizli a pri posteli stál krásny mládenec.
„Ďakujem ti," sklonil sa k dievčine a pobozkal jej ruky. „Oslobodila si ma od strašnej kliatby. Zlá ježibaba ma z pomsty zmenila na zvera, aby som stratil ľudskú podobu, kým ma neoslobodí nevinné dievča."
Ešte len teraz najmladšia dcéra stratila reč. Nevedela, či sa jej marí, alebo či vidí a počuje naozaj.
„Trpezlivo si pre mňa, mrzké zviera, znášala bolesť v prvú noc, trpezlivo si pre mňa, mrzké zviera, znášala bolesť druhú noc a trpezlivo si pre mňa, mrzké zviera, znášala bolesť aj tretiu noc. Mlčky si pre mňa podstúpila všakovakú trýzeň a patrí ti za to odmena. Vedz, že som kniežacím synom a pánom tejto krajiny. Povedz mi úprimne, chceš sa stať mojou paňou?"
„Rada," odvetila dievčina a zapýrila sa po korienky vlasov.
Mládenec s dievčaťom vyšli potom spolu do záhrady a hľa! Zámok už celý načisto obelel a zjasnel a všade sa tmolilo plno služobníctva.
Ej, bolože to radosti, ej, bolože to slávy, keď dal knieža zapriahnúť do krásneho koča a išiel s mladou ženou navštíviť jej otca. .- Nuž — tak sa to stalo,
tak sa to prihodilo
a všetko zlé sa na dobré obrátilo.