Šternberk

Bol raz jeden chudobný rybár, ktorý mal celú hromadu detí. Raz ráno odišiel na rybačku. Už dlho čakal, ale na udicu sa nechytila ani rybička. Zrazu zbadal, že okolo tŕstia preletel akýsi veľký vták. Zabočil lodičkou k šašine, lebo si myslel, že tam bude hniezdo. Keď ho začal hľadať, začul nad hlavou volanie: „Nájdeš, ale neznič!“
Počudoval sa a pozrel sa hore. Zbadal vtáka, ako trepoce krídlami a letí do diaľky. Rybár hľadal ďalej, až našiel hniezdo plné veľkých vajec. Neváhal a poukladal jedno po druhom do člna. Bolo ich deväť.
Chcel ešte uloviť dajakú rybu, ale vajcia sa ledva pomestili do člna. Horko-ťažko si našiel miesto, kde by sa sám postavil. Pobral sa teda domov. Deti ho už čakali na brehu. Keď zbadali čln, kričali na matku, že otec sa už vracia a vezie večeru. Všetci sa však veľmi začudovali, keď otec začal namiesto rýb vykladať z lodičky vajcia.
„Prepánajána, tatko, kde si nalovil tie vajcia?" spraskla rukami rybárka.
Keď jej rybár porozprával svoj zážitok s veľkým vtákom, bolo po večeri. Vajcia poukladali na prípecok.
Na druhý deň zrána sa rybár znova vydal na ryby, aby si vynahradil, že predchádzajúci deň nič neulovil. Keď prišiel na miesto, kde sa chystal hodiť udicu, zbadal toho istého vtáka. Zasa vyletel zo šachoriny a zavolal: „Nájdeš, ale neznič!"
Rybár sa teda vnoril do tŕstia a v tom istom hniezde zasa našiel deväť veľkých vajec. Naložil ich do člna a vrátil sa domov.
Rybárka už bola namrzená, že namiesto toho, aby muž chytal ryby, vyberá hniezda. Zo zlosti chytila vajcia a za pecou každým buchla, hoci jej rybár prikázal, aby s nimi zaobchádzala opatrne. Vajcia sa však nerozbili.
Aj na tretí deň sa rybár vybral na ryby. Keď sa dostal k tŕstiu, zasa z neho vyletel ten vták a zvolal: „Nájdeš, neznič a budeš šťastný!"
Rybár sa vybral k hniezdu a opäť v ňom našiel deväť vajec. Zobral ich a vesloval domov. Cestou rozmýšľal, čo sa z vajec asi vyliahne.
Doma už bolo zle-nedobre. Žena sa hnevala, tak vajcia radšej sám odniesol za pec, aby ich neporozbíjala.
Na ďalší deň bola rybačka bohatá. Za niekoľko hodín mal čln plný rýb. Až keď ich priviezol domov, žena sa upokojila.
Spočiatku sa všetci chodili pozerať na vajcia každú chvíľku. Čoskoro ich to však omrzelo a na vajcia pozabudli. Rybár sa raz pustil do opravy sieti, rybárka sa motala po dome a deti sa hrali pred chalupou.
Zrazu čosi za pecou zapraskalo. Kým tam rybár stihol nazrieť, spoza pece vyskočil pekný chlapec. Rybár sa s úžasom pozeral, čo sa deje. Vtom to prasklo druhý raz, tretí, štvrtý až dvadsiaty siedmy. Zakaždým spoza pece vyskočil chlapec ako buk. Rybár len zalamoval rukami, keď vidiel tú hromadu detí okolo seba.
„Tak toto má byť to šťastie, čo mi vták prisľúbil?" zabedákal chudák otec. „Mal som vedieť, čo je v tých vajciach. Radšej by som ich bol do vody pohádzal."
„To by veru nebolo rozumné, tatíčko," ozval sa ten najsmelší. „My ti predsa šťastie prinesieme. Choď do mesta a nechaj sa ohlásiť u kráľa. Povedz mu, že prídeme k nemu do služby. Nech nám pošle šaty, dosť jedla a nech nachystá robotu.“
„A čo, ak ma kráľ dá vyhodiť, keď mu to poviem?"
„S tým si nerob starosti. Len choď a odkáž mu, čo som povedal."  Rybár sa obliekol a išiel ku kráľovi.
Vonku stála vyľakaná rybárka s deťmi. Búchanie a praskanie, čo sa ozývalo v izbe, ich tak vystrašilo, že sa báli vojsť dnu. Keď jej muž porozprával, čoho sa im ušlo, najprv frfľala, ale potom sa predsa len išla na nových synov pozrieť.
Rybár odišiel do mesta. Keď sa nechal ohlásiť u kráľa. hneď ho vpustili do zámku.
„Čo chceš?" opýtal sa ho kráľ.
..„Milostivý pán kráľ, mám sedemadvadsať synov. Poslali ma za vami, aby som vám povedal, že chcú šaty, jedlo a robotu. „A prečo sa o nich nestaráš ty?“
„Ja mám päť svojich vlastných a ani pre tie nemám dosť jedla. Tých ďalších dvadsaťsedem som dostal iba včera."
Keď rybár porozprával. Čo a ako sa stalo, kráľ sa začudoval a prikázal, aby sluhovia pripravili voz so šatami pre dvadsaťsedem šuhajov aj s dostatkom jedla a dal ho odviezť do rybárovej chalupy. Rybárovi nariadil, aby synov ihneď poslal do zámku. Rybár mu veru rád sľúbil.
Keď sa chlapci obliekli a videli kopu jedla, pozvali k stolu aj rybára s celou rodinou. Rybár sa opýtal: „Ktorý z vás je najmladší?"
„Ja," ozval sa najkrajší a najväčší z nich.
„Ty si ma poslal ku kráľovi?"
„Áno, ja som to bol."
„Odteraz budete všetci poslúchať toho najmladšieho," povedal im rybár, „vždy budete robiť tak, ako vám on poradí, lebo vidím, že je z vás najrozumnejší."
Bratom sa rybárovo rozhodnutie nie veľmi páčilo, ale pretože boli poslušní, otcovi to sľúbili. Potom sa rozlúčili a išli do kráľovského zámku.
Na druhý deň im kráľ ukázal veličiznú lúku, ktorú mali pokosiť, seno posušiť a naukladať do kôp. Chlapci si zobrali kosy a dali sa do roboty. Keď sa pustí do kosenia dvadsaťsedem koscov, roboty rýchle ubúda. Lúka bola do večera pokosená. Aby však seno niekto nepodupal či nerozhádzal, zostali nocovať na lúke. Najmladší prikázal, že jeden bude strážiť.
Ten však namiesto stráženia zaspal a ráno bolo celé seno rozhádzané a rozdupané. Zasa im zabralo celý deň, kým ho uložili do kôp.
Najmladší z bratov večer prikázal, aby túto noc strážili až štyria. Zakázal im zaspať a povedal, že musia dávať pozor, kto im seno rozhadzuje. Ešte pred polnocou na chlapcov prišiel spánok a o chvíľočku spali, akoby ich do vody hodil.
Ráno bola lúka podupaná a seno rozhádzané. Už sa všetci hnevali, kto im takto pridáva ďalšiu robotu. Najviac však toho najmladšieho mrzelo, že ho bratia, čo mali strážiť, sklamali. Večer všetkých poslal spať a rozhodol sa, že strážiť ostane sám. Až do polnoci vydržal nespať. Zrazu sa prihnala črieda koni, ktoré dupali po lúke a rozmetávali seno na všetky strany. Kým najmladší stihol dobehnúť k bratom a pozobúdzať ich, priskočil k nemu biely koník a ľudskou rečou sa mu prihovoril: „Vítam ťa, Šternberg, už dlho ťa čakám."
„Aké mi to dávaš meno? Ako to, že ma poznáš, odkiaľ si a kto si?"
„Tvoje meno dobre poznám. Kto som ja, to ti povedať nesmiem. Ale ak chceš počúvať moje rady, stanem sa tvojim ochrancom."
„Prečo by som ťa nepočúvol, ak mi budeš dobre radiť?"
„Pozri sa, tam behá dvadsaťšesť bujných vraníkov. Ja, dvadsiaty siedmy, som biely, malý a vychudnutý. Zobuď svojich bratov a povedz im, aby si každý vybral jedného koňa. Ale mňa si nechaj ty. Neboj sa, nepochodíš zle," povedal koníček a odbehol za ostatnými.
Šternberg (tak ho budeme odteraz volať) šiel poprebúdzať bratov. Keď sa prebrali zo spánku, prikázal im, aby si každý vybral jedného koňa. Vychudnutého belka nikto nechcel, teda zostal Šternbergovi.
Ráno znova naskladali už suché seno. Vrátili sa ku kráľovi, ale kone nechali pred mestskými bránami. Kráľ im dobre zaplatil a poslal ich domov, hoci im sa veľmi nechcelo.
Za mestom naskočili na kone a vrátili sa k rybárovi. Najprv sa ich naľakal, ale keď mu dali za hrsť dukátov, uspokojil sa.
V noci, keď bratia videli, že Šternberg spí, vykradli sa z chalupy. Dohodli sa, že odídu, lebo sa im nevideli príkazy najmladšieho z nich. Ako chceli, tak aj urobili. Vysadli na kone, a kým vyšlo slnko, boli za horami, za dolami.
Keď sa Šternberg prebudil, nazdával sa, že bratia sedlajú kone. Vybehol von, ale tam stál len jeho osamelý biely koník.
„Kde sú moji bratia?" opýtal sa koníka.
„Utiekli ti, pane. Už budú veľmi ďaleko."
„To sú teda zradcovia!" nahneval sa Šternberg.
„Zbytočne sa nezlosti. Najedz sa a potom na mňa vyskoč. Spolu ich dohoníme."
Po raňajkách sa Šternberg rozlúčil s rybárom, vysadol na koňa a pustil sa s ním do sveta.
Bratia práve sedeli v jednom veľkom lese na tráve a obedovali. Smiali sa, keď si predstavovali, čo asi hovoril ich brat, keď ich ráno nenašiel doma. Zrazu počuli zaerdžať kone, čo sa pásli neďaleko, a rozbehli sa k nim. Ktosi k nim prichádzal.
Zistili, že sa k nim blíži vychudnutý belko a na ňom sedí ich brat. Zľakli sa, vyšli mu naproti a poprosili ho, aby sa na nich nehneval. Šternberg im rád odpustil a všetci spolu pokračovali v ceste. Prešli už hodný kus, keď zbadali psa priviazaného pri strome.
„Choďte niektorý a odviažte toho psa," povedal Šternberg bratom.
„A načo? Nechaj ho tam. Ktovie, prečo ho priviazali."
Šternberg teda zoskočil z koňa sám a psa odviazal.'
„Keď ti bude najhoršie, spomeň si na mňa," povedal mu pes a zmizol v húštine. Šternberg sa začudoval, čo je to za zviera, ale bratom nepovedal nič.
Zasa ušli kus cesty a natrafili na orla, ktorý bol priviazaný za nohu. Hlavu mal už zvesenú a krídla ovisnuté.
„Kto z vás odviaže toho vtáka, aby nepošiel od hladu?" opýtal sa Šternberg.
„Čo nás je po nejakom orlovi. Choď si ho odviazať sám."
A Šternberg opäť sám zoskočil a vtáka odviazal. „Keď ti bude najhoršie, spomeň si na mňa," povedal mu orol a zmizol medzi konármi. Šternbebrg sa zasa začudoval, ale bratom nepovedal nič.
Keď vyšli z lesa, otvoril sa pred nimi rybník. Na jeho brehu sa v blate hádzal veľký kapor. Šternberg migol z koňa a kapra hodil do vody. „Keď ti bude najhoršie, spomeň si na mňa," povedal kapor a odplával. „Sú to ale čudné zvieratá," pomyslel si Šternberg.
Pokračovali v ceste a došli k velkému mestu. Tam sa dozvedeli, že kráľ sa chystá na veľkú bitku s nepriateľom.
„Iste sa mu zíde dvadsaťsedem statných vojakov," povedal Šternberg bratom. „Myslím si, že by sme mu mali ponúknuť pomoc."
Bratom sa jeho návrh pozdával, tak sa dali kráľovi ohlásiť. Keď kráľ videl tých sedemadvadsať urastených mládencov, hneď ich do služby prijal. Najviac sa mu však pozdával Šternberg, tak ho vymenoval za dôstojníka. Bratia mu závideli, ale Šternbergovi to zazlievať nemohli. Veď on si žiadnu hodnosť nepýtal. Rozhodli sa teda, že sa pomstia kráľovi.
Na druhý deň vytiahli do boja. Hneď prvú bitku vyhrala strana, za ktorú bojoval Šternberg na svojom belkovi. Oddiely, v ktorých bojovali bratia, boli na ústupe. Kráľ to spozoroval a hnal sa k Šternbergovi, aby voľačo s bratmi urobil. Šternberg si však už bratov dobre poznal, a preto vedel aj to, prečo sa v bitke správajú tak, aby kráľ prehral.
Kráľovi teda povedal: „Milostivý pán kráľ, keby sa aj oni stali dôstojníkmi ako ja, určite by bojovali s väčšou chuťou."
„Naozaj si myslíš, že by to pomohlo?"
„Len to skúste, sám uvidíte."
Kráľ sa odobral za bratmi a sľúbil im, že ich povýši na dôstojníkov, keď budú udatne bojovať. Jeho slová bratov povzbudili a bitka sa naozaj vďaka nim skončila kráľovým víťazstvom.
Kráľ preveľmi ďakoval Šternbergovi, a pretože si ho chcel udržať pri  dvore, vymenoval ho za najvyššieho dvorana. Na jeho prosbu rovnako povýšil aj Šternbergových bratov. Nič to však nepomohlo. Bratia mu tak závideli, že už iba čakali na príležitosť, ako by sa ho mohli zbaviť. Nemuseli čakať dlho.
Kráľ mal krásnu obrazáreň, ktorú bratia ešte nevideli. Šternberg poprosil kráľa, či by im ju neukázal. Kráľ mu vyhovel. Medzi obrazmi bol jeden, na ktorom bola vyobrazená panna krásna ako anjel. Šternberg sa hneď pýtal, kto je tá panna.
„Je to dcéra jedného mocného kráľa. Chcel som, aby sa stala mojou ženou, ale pred svadbou sa stratila a nikto ju odvtedy nevidel. Sľuboval som hory-doly tomu, kto by ju našiel, ale nikomu sa to nepodarilo.“
„Keby to skúsil Šternberg, iste by ju našiel," povedal jeden z bratov a ostatní s ním súhlasili.
„Pol života by som dal, keby som sa o nej niečo dozvedel. Ale nechcel by som prísť o Šternberga."
„Milý môj králi keby bola tvoja nevesta až na kraji sveta, tu máš moju ruku, že ti ju privediem. Aj keby ma to malo stáť život.“
Šternberg to kráľovi povedal, lebo nechcel, aby ho bratia zahanbili, hoci vedel, že práve to chcú.“
Kráľ mu chcel v jeho rozhodnutí zabrániť, ale túžba vidieť svoju nevestu bola silnejšia, ako jeho priateľstvo so Šternbergom. Dovolil mu teda odísť.
Ešte pred odchodom sa Šternberg porozprával so svojím poradcom - bielym koníkom. Stál v peknej stajni a aj napriek tomu, že mal dostatok krmiva, ani troška sa nezaguľatil.
„Pán môj,“ prehovoril belko, keď mu Šternberg povedal, o čo ide, „Úloha je to ťažká, ale neboj sa. Pomôžem ti a ty všetko, čo bude treba, dokážeš urobiť. Ale tvoji nepodarení bratia trestu neujdú. Najprv však daj urobiť zlatú papučku a zober ju so sebou. Cestou ti poviem, kde princezná býva.“
Keď bola zlatá papučka hotová, kráľ dal Šternbergovi peniaze a najmladší z bratov sa vydal na cestu. Vedel, že koník pozná cestu k princeznej, tak ho nechal, aby šiel, kade chce.
Niekoľko dní chodili krížom krážom po horách, po dolinách, až sa dostali k nepriehľadnému, mútnemu jazeru. Tam sa belko zastavil.
.Teraz zoskoč,“ povedal Šternbergovi, „a čakaj. Princezná sa bude člnkovať na jazere a keď ťa tu zbadá, pripláva sem. Ak sa ťa opýta, čo tu hľadáš, odpovedz, že si kupec z ďalekých krajín, že vezieš dajaké klenoty a medzi nimi aj zlatú papučku. Určite sa na ňu bude chcieť pozrieť. Ukáž jej ju, ale keď si ju bude obzerať, chyť ju a vysaď na mňa. Ja vás potom odtiaľto odnesiem." Šternberg sa posadil do trávy a belka pustil, aby sa napásol. Onedlho okolo nich preplávala lodička. Netrvalo dlho, kým prirazila k brehu. Vystúpila z nej krásna dievčina. Šternberg hneď videl, že je to tá, ktorú videl na obraze. Vstal a pristúpil k nej.
„Čo robíš, človeče, v týchto končinách?“ milo sa mu prihovorila.
„Som kupec z ďalekých krajín a už dlho chodím po svete. Dnes ma môj belko priniesol až sem. Zablúdili sme, nuž chcel som si troška oddýchnuť."
„A čo máš v tom uzlíčku?“
„Drahé šperky, krásna pani. A medzi nimi je aj nadovšetko vzácna zlatá papučka."
„Môžeš mi ju ukázať?"
„Rád, ale mám iba jednu."
„Veď ja potrebujem iba jednu. Mala som pár, ale jedna sa mi stratila. Daj mi ju vyskúšať."
„Môžeš skúsiť, pani, či ti je dobrá," povedal Šternberg, vybral skrinku s papučkou a podal ju krásnej dievčine.
Kým sa obúvala, belko podišiel bližšie. Šternberg zrazu princeznú schytil a posadil na koňa. Nebolo ho treba popohnať, vyrazil ako strela. A princezná sa nevzpierala. Bola rada, že ju unáša taký pekný mládenec.
Nespokojná a zúrivá však bola stará čarodejnica, u ktorej Velenka bývala. Jej kliatby bolo počuť široko-daleko.
Vylákaná princezná sa pevne chytila Šternberga a tvár si schovala na jeho prsia. Vtom však okolo nich začali zo všetkých strán šľahať modravé blesky, udierali do stromov, ktoré padali belkovi pod nohy. Zo stromov sa na nich cerili a vystrkovali hlavy strašidelné potvory. Šternberg sa však nezlakol. Pevnejšie objal svoju drahú korisť a spoľahol sa na priateIa-koníka. Belko ho nesklamal. Preniesol ho cez všetky hrôzy a prekážky a odpočinul si až ďaleko za bosorkiným lesom.
Cestou domov Šternberg vyrozprával Velenke, kto ho za ňou poslal a kam ju nesie. Velenka nepovedala ani slovíčko, hoci kráľa nemala veľmi rada. O to viac sa jej páčil smelý a švárny Šternberg.
Keď prišli do kráľovského zámku, kráľ od radosti nevedel, čo robiť. A Šternberg sa stal jeho najmilším priateľom a radcom. To sa však vôbec nepáčilo jeho bratom. Stále rozmýšľali, ako sa Šternberga zbaviť.
Kráľ spolu so Šternbergom raz zašli za princeznou Velenkou.-Sedela pri okne a pohmkávala si akúsi smutnú melódiu. Kráľ sa jej opýtal, kedy budú sláviť svadbu. Šternberga zabolelo srdce, s úzkosťou čakal, čo Velenka odpovie.
„Nemôžem sa vydať, kým nedostanem svoju svadobnú truhlicu. A tá je na tristo míľ odtiaľto, u zlej čarodejnice." Kráľ sa smutne pozrel na Šternberga, akoby ho prosil o pomoc. Šternberg jeho pohľadu porozumel.
„Pôjdem po truhlicu, moja pani," povedal a podišiel k Velenke.
„Ach, pán kráľ, neposielaj tam Šternberga. On tam zomrie!"
Kráľovi však teraz nezáležalo na priateľovi, ani na tom, či mu hrozí nebezpečenstvo. Ale sľúbil mu, že sa mu odmení slávou a zlatom.
Šternberg bol rád, že môže Velenke splniť jej prianie, pobral za belkom po radu.
„Ak budeš múdry a opatrný," povedal mu koník, „všetko sa dobre skonči. Len sa rýchlo priprav na cestu a pôjdeme."
Šternberg si zobral peniaze, rozlúčil sa s kráľom a Velenkou a ešte v ten deň odišiel z mesta.
Dlho trvalo, kým prešiel tristo míľ. Konečne sa belko zastavil - kúsok pred nimi stál čierny zámok. Koník povedal Šternbergovi: „Toto je zámok, v ktorom býva čarodejnica, čo ukrýva tú truhlicu. Choď za ňou a truhlicu si pýtaj. Nebude ti ju chcieť dať, kým si nezajazdíš na troch koňoch. Tie kone sú jej tri dcéry. Neboj sa, len buď opatrný. Keď sa vrátiš s tretím koňom, čarodejnica bude držať prútik a bude ťa nim chcieť šibnúť. Nedovoľ jej to, ale rýchlo sa uhni a prútik jej zober. Potom nim švihni čarodejnicu, vezmi truhlicu a ponáhľaj sa ku mne."
Upokojený a posmelený sa princ vybral do zámku. Zabúchal na bránu. Otvorila mu stará baba a pýtala sa, čo chce.
„Princezná Velenka, nevesta môjho kráľa, má u vás truhlicu so svadobnými šatami. Posiela ma po ňu," odpovedal Šternberg.
„Pravdu hovoríš. Truhlicu tu má, ale nedám ti ju, kým si nezajazdíš na mojich troch koňoch."
„Truhlu prines a priveď kone.“
O chvíľu sa čarodejnica vrátila s truhlicou a odišla do stajne.
Prvý kôň bol ryšiak. Keď si naň Šternberg sadol, začal vyhadzovať zadnými a kopať až hrôza. Šternberg mu však pritiahol uzdu a nedal sa zhodiť, ani keď kôň vyletel zo zámku ako strela a bežal cez polia ako besný. Zrazu kôň spod Šternberga zmizol, premenil sa na zajaca a upaľoval cez pole.
„Keby som tak mal psa," povzdychol si polohlasne Šternberg. Len čo to dopovedal, za zajacom uháňal pes rýchly ako vietor. Zdrapil zajaca za krk a položil ho Šternbergovi k nohám. Zrazu sa pes ozval: „Pomohol som ti, lebo si ma v lese odviazal." Potom pes zmizol.
Šternberg chytil zajaca a odniesol ho k tej hnusnej čarodejnici. Celá rozjedovaná šla do stajne a doviedla hnedého koňa. Ak bol ten prvý kôň divý, tento bol oveľa divší. Ale Šternberg už bol múdrejší. Len čo sa prebehli po poli, hnedák pod ním zmizol, zmenil sa na krkavca a vyletel vysoko k oblakom. Šternbergovi prišiel na um orol. V okamihu sa za krkavcom pustil kŕdeľ orlov. Najväčší ho schmatol do pazúrov a položil pred Šternberga. Povedal: „To máš za to, že si ma v lese oslobodil," a zmizol.
Babu skoro rozpučilo od jedu, keď jej Šternberg priniesol krkavca. Ihneď bežala do stajne a priviedla vraníka čierneho ako uhoľ. Ten bol najhorší zo všetkých. Ako drak vystrelil zo zámku, penil, zúril, hrabal, kopytami vyhadzoval, že spod nich lietali hrudy zeme. Pri neďalekom rybníku sa zmenil na rybku a čľupol do vody.
Šternberg si spomenul na kapra. O chvíľočku mu už aj vyhodil rybku z vody k nohám a povedal: „To máš za to, že si ma nenechal v blate zahynúť.“
Šternberg sa vrátil k babe. Nazlostená, až jej iskry lietali z očú, mu vyšla naproti: „Pusť tú rybu a ber si truhlicu!“
Ale Šternberg zbadal prútik, ktorý si baba ukrývala za chrbtom. Keď sa zohol po truhlicu, striga priskočila a chcela ho ním šibnúť. On sa však rýchlo uhol, prútik babe vytrhol a švihol ju. Hneď skamenela.
Šternberg si prútik schoval, rýchlo zobral truhlicu a ponáhľal sa k belkovi, ktorý ho už čakal pri bráne. Obaja sa šťastne vrátili domov.
„Milý Šternberg," povzdychla-si Velenka, keď jej podával truhlicu, „načo mi je truhlica, keď od nej nemám kľúč?"
„A kde je ten kľúč?" opýtal sa kráľ, ktorého ďalšia prekážka nahnevala.
„V zámku, čo stojí asi na tristo míT odtiaľto.“
Kráľ sa na Šternberga prosebne pozrel, ale ten sa už aj sám ponúkal, že kľúčik prinesie. Potešil tak nielen kráľa, ale aj svojich bratov. A Šternberg sa zasa vybral k belkovi na radu.
„Pán môj, odnesiem ťa tam. Priprav sa, nezabudni však doma prútik.
Na druhý deň Šternberg vyskočil na koníka a pustil sa do sveta hľadať kľúčik.
Keď prešli tristo míľ, zastali pod hradom.
„Pri bráne spia štyri levy. Postav sa tak, aby si naraz jednou ranou všetky štyri šibol cez oči. Levy skamenejú a ty budeš môcť vojsť dnu. Uprostred dvora bude iba jeden lev, ale ten je silnejší než tie štyri pred bránou. Kľúč od truhlice lev drží v papuli. Ale on bude spať. Potichu sa k nemu prikradni a prútikom ho šľahni medzi oči. Keď skamenie, zober mu kľúčik a príď. Musíš však dávať pozor, aby sa ani jeden lev nezobudil. Ináč by bol s tebou amen."
Šternberg zobral prútik a odišiel. Keď prišiel k bráne, zbadal štyri spiace levy. Šibol ich prútikom. Skameneli.
Potom Šternberg vošiel do dvora. Uprostred spal lev, ktorému z papule trčal kľúčik. Tichučko ho obišiel a šľahol cez oči. Lev skamenel a z papule mu vypadol kľúčik. Šternberg ho zdvihol a ponáhľal sa k belkovi. Len tak-tak to stihol, lebo zrazu sa schytila silná búrka. Blesky okolo neho len tak syčali. Belko letel, aby čím skôr boli za čarodejnou hranicou, kde by na nich už nečíhalo žiadne nebezpečenstvo.
O niekoľko dni sa vrátili domov. Keď Šternberg podával kľúčik Velenke, zobrala si ho a povedala jemu i kráľovi, aby šli za ňou. Vošla do komnaty, kde stála truhlica. Otvorila ju zlatým kľúčikom. Namiesto šiat však z truhlice vytiahla široký meč.
„Teraz si kľaknite," povedala. „Vám obom zotriem hlavy. Tomu, kto je šľachetný, hlava opäť prirastie. Ten ožije a toho si zoberiem za muža."
Šternberg nemal čo stratiť, a tak si pred Velenku bez zaváhania kľakol. Kráľ si kľakol tiež, ale veľmi sa mu veru nechcelo. A ako to skončilo? Oživol Šternberg a o hlavu aj život prišiel kráľ.
Velenka vyšla von aj so Šternbergom. Čakalo ich tam veľa národa. Velenka Šternberga vyhlásila za manžela a ľudia si ho vybrali za kráľa.
Radovala sa celá krajina. Iba dvadsaťšesť sŕdc sa neradovalo – boli to Šternbergovi bratia. Tak svojho najmladšieho brata nenávideli, až sa zaprisahali, že nebudú mať pokoja, kým ho nezničia. Na to, aby ho zabili, nemali dosť odvahy. Čoskoro sa im však naskytla nová príležitosť. Dopočuli sa, že pár hodín cesty od zámku žije stará čarodejnica. Zašli za ňou a ponúkli jej hromadu peňazí za radu a pomoc.
Po čase bratia Šternberga vylákali na poľovačku. Ten však nechal svojho belka doma, aby si aj on oddýchol. Veľkú chybu urobil, že ani nezašiel za ním rozlúčiť sa.
Večer sa unavení poľovníci vrátili domov, ale bez Šternberga. Vraj sa im stratil a, hoci ho celý deň hľadali, nenašli ho.
Plakalo celé mesto, celá krajina. Najsmutnejšia však bola Velenka. Rozoslala poslov na všetky strany, aby jej muža hľadali. Všetci sa vrátili, ale o Šternbergovi nič nezistili.
Bratia sa nazdávali, že keď sa zbavia brata, zámok pripadne im a že si rozdelia moc v krajine. Zmýlili sa však. Velenka im neverila, nemala ich rada a žiadne právomoci im nedala.
Raz sa smutná prechádzala po dvore. Zbadala, že jeden z bratov prikazuje, aby zo stajne vyhodili koníka-belka.
Hoci nevedela o všetkom, čo koník vykonal pre ňu a pre Šternberga, mala ho rada. Veď koník veľakrát pomohol jej mužovi. Zrušila teda bratov rozkaz a sluhovi prikázala, aby belka zasa odviedol do stajne.
Vrátila sa do zámku, zobrala zopár sladkostí a vybrala sa do stajne za belkom. Koník však nechcel žrať. Smutne sa na Velenku pozrel a prehovoril: „Ďakujem ti, moja pani, že si nedovolila, aby ma vyhnali zo zámku. Dlho som na teba čakal, ale nechodila si a pre veľký smútok si na mňa zabudla. Veľa ti toho musím povedať." Velenka sa čudovala, že belko hovorí ľudskou rečou, ale spamätala sa a ospravedlnila sa mu: „Viem, že som u teba dlho nebola. Ale to nešťastie ma div o rozum nepripravilo.“
„Verím ti, pani, aj mne je smutno. Preto som túžil, aby si prišla za mnou. Musíme po neho ísť."
„Čo vravíš? ísť po neho? Vari vieš, kde je? Pod rýchlo a odnes ma k nemu!"
„Len pomaly. Treba počkať do večera, lebo cez deň by nás zbadali jeho bratia a prenasledovali by nás. A to by nebolo dobré. Keď sa zvečerí, prikáž slúžkam, aby sa nepreriekli, že nie si doma. Potom sem príď a pôjdeme."
Velenka už veselšia vyšla zo stajne, aby sa pripravila na večer. Keď prichádzala noc, slúžkam povedala, aby ju každému zapreli a ponáhľala sa za bielym koníkom. Tichučko ho vyviedla zo zámku, sedla si naň a leteli tmavou nocou.
Keď začalo svitať, dostali sa do lesa. Belko sa zastavil a Velenke povedal: „Čo ťa v lese najviac poteší, to si zober. Kým nastane noc, odnesiem ťa k jednej studničke, tam zo mňa zoskočíš a pôjdeš k nej. To, čo zoberieš z lesa, trikrát pofŕkaš vodou. Ale nech vidíš čokoľvek, neobzeraj sa. Ani predtým, ani potom nesmieš slovíčko prehovoriť. Potom sa ku mne vráť a pôjdeme späť."
Keď Velenka vošla do lesa a oddychovala pod stromom, začula nad hlavou smutný, ale veľmi príjemný spev. Melódia jej priam vchádzala do srdca, akoby počula milý Šternbergov hlas. Poobzerala sa, kto to tak pekne spieva. Zbadala slávika. A ten bol taký krotký, že sa dal chytiť do ruky. Jemne Velenku zobkal, ako by sa jej chcel poďakovať. Spomenula sl na belkove slová a slávika zobrala so sebou.
Uháňali až do neskorej noci, kým sa dostali k studničke. Belko sa zrazu zastavil. Velenka z neho zoskočila a prešla asi sto krokov k studničke. Rozjasnilo sa, akoby bol deň.
Keď prvý raz fŕkla vody zo studničky na slávika, zablesklo sa a zahrmelo. Nevšímala si to a pokropila ho vodou aj druhý raz. Vtom sa zo studničky vynorila hnusná dračia papuľa, z ktorej šľahal oheň. Velenka bez strachu ponorila ruku do studničky aj tretí raz a pofŕkala slávika.
Zrazu sa vyjasnilo, slávik zmizol a pred ňou stál Šternberg. Od radosti skoro vykríkla, ale spomenula si, čo jej prikázal koník, a len si položila prst na ústa. Chytila Šternberga za ruku a bez toho, že by sa obzrela, išli ku koníkovi. Vpravo i naľavo sa ukazovali kdejaké príšery, ale šťastní manželia si ich ani nevšímali. Vysadli na belka a na druhý deň dorazili do zámku.
Zlomyseľní bratia už vedeli, čo sa deje. Hneď im bolo jasné, že ich nečaká nič dobré. Prv, než sa král Šternberg aj so ženou vrátil do zámku, už ich nebolo.
Šternberg sa popýtal svojho belka, či ich ešte dohoní. Na jeho radu si zobral prútik, vysadol na koníka a pustil sa za utečencami.
Zastihol ich na jednej veľkej lúke. Sedeli pri vatre a oddychovali. Trikrát ich obišiel, zobral prútik a každého z nich šibol. V okamihu sedelo pri ohni dvadsaťšesť kamenných sôch. Čarovný prútik potom hodil do ohňa. Hneď sa zmenil na vysočiznú skalu, ktorá prikryla aj jeho zlých bratov.
Keď sa Šternberg vracal a už bolo vidno veže kráľovského zámku, belko mu povedal: „Teraz, milý Šternberg, zo mňa zoskoč a urob to, o čo ťa požiadam."
„Veľa dobrého si pre mňa urobil, preto splním všetko, čo len budeš chcieť."
„Odteraz ma už nebudeš potrebovať. Chyť teda svoj meč a za to všetko, čo som pre teba vykonal, mi zo tni hlavu."
„Ako môžeš niečo také hrozné odo mňa žiadať?!"
„Keď to neurobíš, budem sa musieť ďalších sto rokov trápiť, kým nenájdem svojho vysloboditeľa."
Šternberg teda vytiahol meč a s plačom sťal belkovi hlavu. Z Jeho tela vyletela biela holubička. Trikrát zamávala Šternbergovi nad hlavou a vzniesla sa vysoko do modrého neba.
Šternberg sa vracal domov veľmi smutný. Jeho zármutok rozohnala až radosť jeho ženy a všetkých poddaných. Potom panoval múdro a spravodlivo a všetci ho mali radi. Ešte ako starý deduško svojim vnukom často rozprával o vernom koníkovi-belkovi.