Jeden veľmi chudobný domkár, ktorý už naozaj nevedel, kde vziať dajaké peniaze, pobral sa v zúfalstve do zámku a ukradol tam všetky peniaze z pokladnice. V noci ich priniesol domov a aby ich nik nenašiel, ukryl ich pod prah. Žena sa ho vypytovala, skade má toľko peňazí. Aby sa jej zbavil a pretože vedel, aká je hlúpa, nepriznal sa jej a povedal, že nie sú jeho. „Prečo ich teda zakopávaš?“ „Pre strýčka Príhodu!“ odvrkol jej.
Na druhý deň si z peňazí zopár zobral, žene zakázal, aby o tom niekomu hovorila a odišiel do mesta.
Ráno sa v zámku strhol veľký krik, keď zistili, že niekto ukradol všetky peniaze. Nevedeli však zistiť vinníka.
Okolo obeda, keď domkárka vonku priadla, prechádzal popri nej pán na koni. Keď ho zbadala, pomyslela si, že to iste bude ten strýko Príhoda. Zakričala teda na neho: „Hej, pane, nie ste vy strýčko Príhoda?“„Prečo sa pýtate?" podivil sa jazdec.
„Myslela som si, že ste strýčko Príhoda a idete si po peniaze, ktoré včera môj Jano zakopal pod prah“
Jazdec, ktorý už o krádeži na zámku počul, hneď vedel, o čo ide, a žene povedal, že veru on je ten Príhoda.
„Tak poďte a zoberte si ich. Tu sú ukryté.“
Jazdec zoskočil z koňa, domkárka zdvihla prah a peniaze mu dala. Jazdec ich hneď odniesol do zámku a povedal, ako k nim prišiel. Úradníci vzali putá a išli po zlodeja.
Žena im povedala, že muž ešte neprišiel domov, ale že keď sa vráti, pošle ho za nimi.
Muž sa vrátil až v noci. Žena sa mu hneď pochválila, že peniaze odovzdala strýkovi Príhodovi. Domkár sa na ňu tak nazlostil, div ju neprizabil. Potom sa začal prechádzať po izbe a rozmýšľal, kým ho nenapadlo, čo urobí. Obrátil sa na svoju ženu:
„Počúvaj ma, ty poleno hlúpe! V meste som počul, že dnes v noci nastane potopa sveta. Kto sa neukryje, ten sa utopí. Ja vyleziem na strechu.“
„A kam mám vyliezť ja?" pýtala sa plačky žena.
„Ty choď do kuchyne. Ja zapchám každú dieročku a ak voda nevystúpi až nad strechu, nič sa ti nestane."
Žena teda zaliezla do kuchyne a muž pozapchával všetko, aby sa tam voda nedostala.
Potom si postavil k streche rebrík a cez komín lial do kuchyne vodu. Žena sa najprv modlila, ale čím viac vody tieklo, tým mala väčší strach. Konečne muž počul, že kričí: „Pomoc, pomoc, utopím sa. Pomôž mi, Jano, už mám vody po krk!“
Jano prestal liať vodu a v stene kuchynky uvoľnil malú dierku, aby voda odtekala. Žena stála vo vode takmer do rána. Ráno muž otvoril dvere a všetko dali ako-tak do poriadku. Potom žene povedal: „Keď prídu páni, môžeš im povedať, že bola potopa sveta."
Keď prišli úradníci po domkára, všetko poprel. Tvrdil, že ani doma nebol, že jeho žena je bláznivá, a ktovie, odkiaľ sa tam tie peniaze zobrali. Zavolali teda jeho ženu a opýtali sa jej, kedy jej muž tie peniaze zakopával pod prah.
„Pred potopou sveta," odpovedala domkárka a pevne trvala na svojom.
Keď sa pánom nepodarilo presvedčiť ju a Jano stále popieral svoju vinu, nechali všetko tak a odišli. A tak Jano ušiel trestu.
strýčko Príhoda
