bedár a krásna záhrada-srbská rozprávka

Do jednej dediny prišiel raz večer žobrák. Sedel na dvojkolesovej káre, do ktorej bol zapriahnutý
starý a vychudnutý koník.
Žobrák sa zastavil pri všetkých domoch a prosil o nocľah.
Boli to však bohaté domy a ich maštale boli tak preplnené tučným dobytkom, že pre žobráka ani jeho koníka nebolo v nich miesta.
Ako tak žobrák stál uprostred noci a mrazivého vetra a bezradne sa obzeral okolo seba, pristúpil k nemu zrazu chudobný človek, ktorý sa práve vracal z pola:
„Stalo sa ti niečo? Prečo tu stojíš a mrzneš?"
„Nemôžem nájsť pre seba a pre svojho koníka nijaké prístrešie," odvetil žobrák. „Všetky stajne sú vraj plné."
„Poď teda ku mne!" pozval žobráka bedár. „Mám síce malú maštaľ, ale aj málo dobytka v nej. Len poď, dajako si už len pomôžeme!"
Zaviedol bedár žobrákovho koňa do maštale k svojmu oslíkovi a obom nasypal sena do rovnakých jaslí.
Žobráka usadil do svoje] izby a ponúkol ho všetkým, čo mal. Nalial mu dokonca z tej trochy vina, ktorej sa sám dlho nedotkol. Potom mu pri kozube ustlal slamu a ešte ho aj prikryl teplou dekou, ktorou v treskúcich zimách zakrýval svojho oslíka.
Žobrák vstal hneď na svitaní.
Keď podával bedárovi ruku, povedal:
„Ďakujem ti za pohostinstvo. Máš dobré srdce a ja by som sa ti rád odvďačil. Slúb mi, že ma navštíviš a budeš mojím hosťom!"
„Akože nájdem tvoj dom?M spýtal sa zarazený bedár. „Nič nie je ľahšie. Kráčaj len stále po stopách môjho vozíka. Sľúb mi, že prídeš!“ „Dobre," odvetil bedár. „Bohužiaľ, teraz mám veľa práce a nijakej pomoci. Ale raz, keď mi zvýši čas, určite ťa prídem pozrieť!"
Žobrák odišiel.
Bedár vzal metlu a vkročil do maštale, aby tam zamietol.
Zrazu si všimol, že sa v hnoji dačo ligoce. Zohol sa a prekvapený zdvihol Štyri strieborné podkovy. Premklo ho ohromenie a začal rozmýšľať. Čo to bolo za podivného žobráka, ktorý podkoval svojho starého šimla čistým striebrom? A čo teraz s podkovami?
„Nevedel, že ich kôň stratil práve v mojej maštali. Vezmem ich, ked pôjdem k nemu na návštevu."
Starostlivo ich zabalil a uschoval a žene a deťom prísne nakázal, aby sa ich ani len nedotkli.
Na druhý deň šiel s motykou na pleci pracovať na pole a zrazu si všimol, že v tráve sa vinú stopy žobrákovej káry. Oslepivo sa trblietali, akoby boli strieborné, kráčal dlho popri nich a ony boli stále rovnako zreteľné a trblietavé.
Zvláštny žobrák, pomyslel si bedár a tak tuho nad ním rozmýšľal, až takmer zišiel z cesty na svoje pole.
Keď raz so ženou upratoval dvor, na mieste, kde stála pred niekoľkými dňami žobrákova kára, našli na zemi dve strieborné skrutky.
„Odložím to k podkovám a neskôr vrátim!" povedal bedár. „Nech sa toho nikto ani nedotkne! Žena, rozumela si?.Deti, rozumeli ste?! Veď tak!"
Odvtedy kadekoľvek bedár chodil, stále mu žobrák vŕtal v hlave. To nie je obyčajný človek, veru nie. Žobrák tým menej. Možno — iste je to preoblečené knieža! Alebo sám kráľ?
Nikdy si však nenašiel dosť času, aby sa vybral z domuca vyhľadal ho. Mal malé deti, o ktoré sa musel starať. Žena podchvíľou chorľavela. Prišla neúroda. Vyhorela mu maštaľ. Oslík zoslabol a on musel zháňať peniaze, aby mohol kúpiť nového. A tak to šlo rok čo rok, robota a starosti, robota a choroby. Kdeže by si našiel čas chodiť po návštevách!
Z času na čas sa rozpamätal na strieborné podkovy a skrutky, rozbalil ich, poprezeral, a zase ich starostlivo zabalil a odložil. Napokon na ne celkom zabudol.
Po mnohých rokoch, keď ho dospelé deti opustili a každé sa ponáhľalo žiť svojím vlastným životom, keď mu zomrela žena a on sám zbiednel, zhrbený, s bielymi vlasmi sedel pred dverami svojho napoly rozpadnutého domu a rozjímal o všetkom podivnom, čo sa mu kedy prihodilo.
Vtom mu zišiel na um žobrák.
Zodvihol sa a zašiel na pole pohľadať stopu po žobrákovej káre. Našiel ju v tráve a zarazený nad ňou zostal stáť: ligotala sa ako celkom čerstvá.
Zaumienil si, že pôjde popri nej a konečne vyhľadá žobráka. Vzal strieborné podkovy a skrutky, zapriahol do vozíka svojho oslíka a vydal sa na cestu.
Šiel dlho, velmi dlho. Stopa neprestávala, zdalo sa, že sa nikde nekončí. V noci sa jagala ešte jasnejšie než cez deň.
Bedár neprestajne kráčal; šiel dňom i nocou, šiel vrchmi i dolinami, šiel okolo chatrčí palácov, okolo zlých ludi, čo sa mu posmievali, aj okolo dobrákov, čo ho nakŕmili.
Raz prišiel k rieke, nad ktorou sa klenul zvláštny drevený most. Bedár dlho rozmýšlal, kým sa odhodlal vstúpiť naň.
Onedlho natrafil na ďalší most. Bol zo železa a čnel vysoko do neba. Bedár ešte nikdy v živote nič takého nevidel. Ohromený cezeň prešiel a kráčal ďalej.
Keď prišiel k mostu, ktorý bol celý zo striebra, ani sa už nečudoval, len pokojne prešiel na druhú stranu. Ba zadivil sa iba tomu, že vôkol je voňavá, kvitnúca jar, hoci — keď odchádzal z domu, bola jeseň.
Za strieborným mostom sa klenul ďalší, prekrásny, vysoký zlatý most. Určite bol z rýdzeho zlata, veď žiaril jasnejšie než slnko. Bedár si musel stiahnúť klobúk na oči, ale aj tak mu tvár zvlhla slzami. Aké je to všetko divné, pomyslel si. A náhle sa cítil nezvyčajne dobre a ľahunko, akoby mu narástli krídla, ba akoby priam chcel vzlietnuť do výšav.
Napokon došiel k vysokánskemu múru, celému z bieleho,červeného, zeleného a modrého, mramoru, s veľkou bránou, ozdobenou diamantmi. Brána sa jagala, akoby blčala. Bedár si musel oči pricloniť rukami a oslík celkom odvrátil hlavu, aby ich žiara diamantovej brány neoslepila.
A práve do tejto brány viedla strieborná stopa žobrákovej káry.
To ubezpečilo bedára, že išiel po správnej ceste a že sa už skoro stretne so žobrákom. Zostúpil z káry, odviazal oslíka, aby sa napásol, vzal podkovy a skrutky a podišiel k bráne. Ledva sa dotkol zlatej kľučky, brána sa doširoka otvorila.
Ani keby mal sto očí, ani tak by neobjal jediným pohľadom všetko, čo sa vôkol neho rozprestieralo!
Ocitol sa v záhrade, ktorá akoby nemala konca. Nekonečné rady ovocných stromov, kvitnúcich, aj obsypaných dozrievajúctmi plodmi. Háje, lúky, pramenité studničky, sýtozelená tráva. Okolo prelietali a 'poskakovali nádherní pestrofarební vtáci, akých bedár nikdy nevidel a dosiaľ ani nijaké ludské oko nevidelo. Keď zaspievali a zatrilkovali, bedár celkom zabudol, že je úbohým, trasúcim sa starcom, tak mu bolo voľne, ľahko a veselo.
Strieborná stopa žobrákovej káry sa kľukatila pomedzi ovocné stromy a kríky a bedár šiel teda ďalej. Usmieval sa, slzy radosti mu zalievali tvár. Necítil hlad, smäd, nijakú únavu. Chvíľami sa zastavoval, tu i tam sa na niečo zahľadel, započúval sa do vtáčieho spevu; vzduch mu pripadal ako sladké, príjemné a opojné víno.
Strieborná stopa sa skončila nečakane, akoby ju niekto usekol.
Spomedzi kvitnúcich stromov vystúpil žobrák. „Konečne som ťa našiel!" radostne zvolal bedár. „Vítam ťa, dávno som ťa čakal," usmial sa žobrák a podal mu ruku.
„Teda sa dobre pamätáš na to, keď si u mňa nocovali" pokračoval natešený bedár. „Pozri, tieto podkovy stratil tvoj koník v maštali a skrutky odpadli z káry na dvore. Som rád, že ti ich konečne môžem vrátiť!"
„Vedel som, že máš dobré srdce. A teraz si dokázal aj svoju statočnosť; veď podkovy a skrutky sú z čistého striebra a keby si ich bol predal, mohol si aj s rodinou žiť spokojne a v blahobyte.“
„Nemôžem si privlastniť a predávať to, čo mi nepatrí," povedal bedár a znovu si so žobrákom srdečne potriasli pravice.
Celá návšteva pripadala bedárovi ako krásny sen.
Žobrák ho pohostil jedlami a nápojmi takými chutnými a lahodnými, že keď ich chcel pochváliť, nevedel ich ani pomenovať. Ukázal mu i kúsok z nekonečnej, voňavej záhrady a niektoré vzácnejšie stromy a kvetiny, i také čudesné a prenádherné, aké ľudia tam dolu vraj vôbec nepoznajú.
„Ach, veď keď budem o všetkom doma rozprávať, ani mi neuveria!" zvolal očarený bedár.
„Chceš sa vrátiť? Je ti tu zle?" spýtal sa ho žobrák.
„Akože.'" zvolal ohúrený bedár. „Vari tu môžem zostať?!Navždy?
„Navždy."
„Si dobrý a šľachetný — ale — si čudný žobrák. Prezraď mi, kto vlastne si? Aj králi sa mi zdajú slabí a chudobní oproti tebe!" „Raz to sám pochopíš," usmial sa žobrák láskavo. „Ale teraz mi povedz, či naozaj chceš odísť!"
„Poviem ti pravdu: chcel by som ešte vidieť svoje deti, svojho oslíka, dom a susedov, celú svoju rodnú dedinu. A potom — potom by som .sa vrátil k tebe a navždy zostal v tejto prekrásnej záhrade."
„Dobre, choď!!" povedal vľúdne žobrák a odprevadil ho k bráne. „Nezdrž sa pridlho, budem ťa čakať!"
Na rozlúčku si podali ruky a brána sa za ním zatvorila.
Bedár sa obzeral, volal, ale oslíka nikde.
Nič to, pomyslel si bedár, nájdem ho, keď sa vrátim, bude s nami žiť v záhrade. Po stopách žobrákovej káry došiel najprv k zlatému, potom k striebornému, železnému a nakoniec k drevenému mostu.
Jeho krok už nebol starecký pomalý; šiel rezko a veselo, preskakoval potôčiky, pospevoval si. Šiel vrchmi i dolinami, okolo palácov i okolo chatrčí; šiel iste veľmi dlho, a predsa sa mu zdalo, že od stretnutia so žobrákom neuplynula ani hodina.
Strieborné stopy káry ho bezpečne zaviedli do rodnej dediny.
Ano, bola to jeho rodná dedina, aj keď akási iná, odcudzená. Nepoznával v nej ani domy, ani záhrady, ani psov, ba ani ludí, ktorí sa zvedavo pri ňom zastavovali.
Vypytoval sa ich na svoje deti, na svoj dom, na hrob svojej ženy. Ale nik mu nevedel uspokojujúco odpovedať. Ľudia, ktorých sa spytoval, ho nepoznali a ani on v ich tvárach a slovách nenachádzal svojich blízkych a susedov.
Zrazu sa cítil starý, slabý a osamelý.
Dovliekol sa k studni, ktorá jediná tu ostala zo známych čias, a trasľavými rukami načrel do vody, aby sa aspoň trochu osviežil. Aj sa schúlil na trávu vedľa jej kamennej obruby, aby si trochu oddýchol. Na ustaté viečka mu začal padať sen a plietla sa doň jediná úporná myšlienka, ktorá sa mu chvela v hlave i v boľavom srdci: vrátim sa k žobrákovi; oddýchnem si a hneď sa vydám na cestu k svojmu jedinému priateľovi a známemu zo starých čias, k žobrákovi v prekrásnej záhrade.
A zrazu sa akoby zázrakom ocitol pred ligotavou diamantovou bránou, ktorá sa mu sama otvorila. Keď do nej očarený a šťastný vkročil, vynoril sa zo zelene stromov žobrák a s vľúdnym úsmevom mu podal ruku.
„Vítam ťa, priateľ môj! Odteraz sme obidvaja, ja a moja záhrada, tvojím domovom."