čiapky trpaslíkov

Žil raz mlynár, ktorý mal troch synov a jednu dcéru. Dcéru mal veľmi rád, ale synov nemohol vystáť, bol s nimi ustavične nespokojný a strpčoval im život, lebo nikdy mu neboli po vôli. Bratia boli z toho veľmi nešťastní a želali si byť ďaleko od otcovského domu. Vysedávali spolu, žalostiac a bedákajúc, a nevedeli, čo si majú počať.
Jedného dňa, keď traja bratia zas takto skormútene sedeli, vzdychol si najstarší:
„Ach, keby sme mali len jednu trpaslíčiu čiapku, všetkým by nám bolo lepšie!" „Ako to myslíš?" spýtal sa prostredný brat. „Trpaslíci, ktorí bývajú v Zelených vrchoch," vysvetľoval najstarší, „majú vraj hmlové čiapočky, pomocou ktorých sa možno spraviť neviditeľným. Ach, milí bratia, to by bolo niečo pre nás! Hneď by pominulo všetko naše utrpenie. Človek môže ísť, kam sa mu zachce, vziať si, po čom zatúži, a nikto ho neuvidí, zakiaľ má na hlave trpaslíčiu čiapku!"
„Ale ako prísť k takej vzácnosti?" spýtal sa tretí, najmladší brat.
„Trpaslíci," odvetil najstarší, „sú malí, hraví ľudkovia. Radi sa napríklad hrajú s čiapočkami. Vyhodia ju do vzduchu — vidno ich, chytia čiapku, nasadia si ju späť na hlavu — a zase sú neviditeľní. Netreba teda robiť nič iné, ako vyčkať, kým niektorý trpaslík vyhodí do vzduchu svoju čiapočku — vtedy ju treba okamžite uchmatnúť. Trpaslík ostane viditeľný a človek sa stane pánom celej trpaslíčej obce. A potom si možno čiapku buď nechať a spraviť sa neviditeľným, alebo žiadať za ňu od trpaslíkov toľko, že bude mať do smrti z čoho žiť. Trpaslíci totiž vládnu nad všetkými kovmi v zemi a poznajú všetky tajomstvá prírody a zázračné sily."
„Ej, ale by nám bolo!" zvolal prostredný. „Braček, si najstarší a najmúdrejší! Nože nám zaobstaraj také čiapočky! Alebo aspoň jednu pre seba a potom sa všetci nejako odtiaľto dostaneme!"
„Pokúsim .sa o to," povedal najstarší brat a onedlho bol na ceste k Zeleným vrchom. Veru musel poriadne kráčať i škriabať sa cez rokliny, aby bol navečer pri cieli. Unavený sa skryl za kríky a čakal, kedy prídu trpaslíci a začnú sa zabávať. Po chvíli vyšiel mesiac, zakrátko pribehli niekoľkí trpaslíci a na zelenej tráve začali váľať kotrmelce, vyhadzovať čiapočky a všelijako žartovať. Ked jedna čiapočka padla vedľa neho, chmatol po nej — ale trpaslík, ktorému čiapočka patrila, bol nesmierne šikovný, sám uchytil svoju čiapočku a radostne sa rozkričal. Na jeho krik sa vrhli všetci trpaslíci na úbohého chlapca a bolo to tak, akoby roj mravcov liezol po chrobákovi; neubránil sa presile, trpaslíci ho zajali a odviedli hlboko do svojich podzemných príbytkov, podľa ktorých sa sami volajú podzemnými ľudmi.
Pretože sa najstarší brat nevracal, obaja mladší si robili o neho starosti a smútili. Aj sestre ho bolo ľúto; nebola zlá a vždy ju trápilo, že otec je na bratov taký tvrdý a nevľúdny a má rád iba ju. Starý mlynár však zamrmlal:
„Aspoň je v dome o jeden hladný žalúdok menej. A veď sa on aj tak vráti! Zlá zelina nevyhynie."
Ale plynul deň za dňom a chlapec sa nevracal a otec bol voči dvom ostatným čoraz hrubší a nevrlejší. Bratia sa jeden druhému často ponosovali a prostredný raz povedal:
„Vieš čo, braček? Teraz sa ja vydám na cestu do Zelených vrchov, možno sa mi podarí získať trpaslíčiu čiapku. Vieš, niekedy si myslím, že náš brat prišiel k takej čiapočke, odišiel s ňou do šíreho sveta a na nás zabudol. ja na teba nezabudnem! Ale ak sa nevrátim, to znamená, že sa mi zle povodilo a ty si z toho vezmi ponaučenie!"
Bratia sa smutne rozlúčili a prostredný sa hneď vydal na cestu k Zeleným vrchom. Povodilo sa mu práve tak, ako jeho bratovi. Videl trpaslíkov, chmatol po čiapočke, ale trpaslík bol šikovnejší, rozkričal sa a celý húf drobných ľudí sa naňho vrhol, poviazal ho a zaviedol hlboko do temného podzemia.
Najmladší doma v mlyne s túžobnou netrpezlivosťou vyčkával bratov návrat. A čím dlhšie márne čakal, tým bol smutnejší, lebo vedel, že bratovi sa nepošťastilo, že je akiste vo veľkej tiesni. Aj sestra po večeroch plakávala a ľútostila. Len otec bol ľahostajný a namrzene povedal: „Dobre mu tak. Bolo somárovi dobre, išiel na ľad a zlomil si nohu. Som rád, že mi ten darmožráč odišiel z očí. Zíde z očí, zíde zmysle"
Ešte mnoho dní vyčkávali brat so sestrou starších súrodencov, alebo aspoň jedného z nich, ale všetko márne. Preliali veľa sĺz v smutnom žiali, prebdeli mnoho nocí, zbytočne.
Napokon chlapec povedal:
„Sestrička milá! ja tiež odídem a možno sa už nevrátim, možno pochodím tak, ako naši bratia. Otec ma nemá rád, hromženie, ktoré predtým dopadalo na nás troch, teraz padá na mňa samého, a to je pre mňa priťažké bremeno. Lúčim sa s tebou, drahá sestrička, v dobrom spomínaj mňa i starších bratov, lebo vždy sme ťa mali radi a vedeli sme že si na našej strane!"
Sestra nechcela pustiť najmladšieho brata, mala ho zo všetkých najradšej, ale on si potajomky vzal halenu a odišiel.
Cestou tuho rozmýšľal, ako si má počínať, aby sa zmocnil trpaslíčej čiapky a nič sa mu pritom nestalo. Ked prišiel do Zelených vrchov a našiel miesto, na ktorom sa v noci zhromažďujú trpaslíci, ľahol si, aby vyčkal, kým sa zotmie. Potom vyšiel mesiac a zakrátko pribehli trpaslíci, ktorí sa
hrali, tancovali a vyhadzovali čiapočky.
Jeden z trpaslíkov poskakoval celkom blízko neho a vyhadzoval do výšky svoju čiapku, ale rozumný chlapec ju nechytal: Pomyslel si: mám čas, nesmiem trpaslíkov vyplašiť. Trpaslík vzal svoju čiapočku, ktorá spadla tesne vedia chlapca a odskackal. Netrvalo dlho a na. miesto prvej spadla druhá čiapka. Ajaj, pomyslel si chlapec, ale ani teraz po nej nesiahol Keď mu napokon tretia padla rovno do ruky — tuho ju chytil a rýchlo vyskočil. Trpaslík, ktorému čiapočka patrila, sa prenikavo rozkričal a vo chvíli sa okolo neho tmolil celý trpaslíčí národ, no chlapec bol neviditeľný, lebo mal na hlave čiapočku a nikto mu nemohol nič urobiť. Zo všetkých strán sa k nemu dvíhalo žalostné bedákanie, stonanie a kňučanie. Trpaslík, ktorý prišiel o čiapku, prisahal, že by dal za ňu všetko na svete.
„Všetko na svete?" spýtal sa múdry chlapec. „Celkom rozumný nápad. Azda sa nejako dohodneme. Ale najprv mi povedz, kde sú moji bratia?"
„Tí sú dolu, v lone Zelených vrchov!" odvetil trpaslík, ktorému patrila čiapočka.
„A čo tam robia?"
„Slúžia." „Tak? Výborne! Oni slúžia vám a vy budete slúžiť mne! Poďme dolu k mojim bratom! Ich služba sa skončila a začína sa vaša!"
A tak museli podzemní ludia poslúchať pozemšťana, pretože pomocou čiapočky získal nad nimi moc.
Zarazení a ustarostení viedli svojho nového vládcu k miestu, kadiľl vchádzali do Zelených vrchov. Tajomný otvor sa zvonivo otvoril a vošli dnu. Prekvapený chlapec si so záujmom obzeral nádherné a priestranné siene, velké sály a malé izbičky a komôrky, všetko podľa potreby trpaslíčieho ľudu. Spustili sa ešte nižšie a zrazu sa chlapec ocitol v miestnostiach, kde slúžili aj jeho bratia. Hneď ho spoznali a vrhli sa k nemu, ale namiesto radosti začali trpko a žiaľne nariekať.
„Prečože plačete, prečo sa mi netešíte, veď sme zasa spolu?"
„Spolu, to áno, lenže v moci týchto podzemných ľudí! Nikdy viac už neuvidíme jasné nebo, zelené lesy a polia. Ach, prečo si sa aspoň ty nezachránil!" volali.
„Milí bratia," odvetil najmladší, „len vyčkajte a uvidíte, ako sa všetko k dobrému obráti!"
A hneď sa obrátil k trpaslíkom a prísne rozkázal:
„Panské šaty a rúcha pre mojich bratov a pre mňa!"
Jeho rozkaz bol okamžite splnený. Kým sa bratia preobliekali, najmladší rozkázal trpaslíkom, aby pripravili stôl plný výborných a sýtych jedál a najchutnejších nápojov. Pri hostine ich museli trpaslíci zabávať hudbou, spevom a žartovnými výstupmi.
Keď sa nasýtili, povodili ich podzemní ľudia po svojej ríši, rozprestierajúcej sa pod celými Zelenými vrchmi. Traja bratia videli jaskyne plné drahokamov, nádherné vodomety, videli kovy kvitnúť ako kvety, strieborné ľalie alebo zlaté slnečnice, a všetko sa to skvelo a ligotalo v žiarivej nádhere.
A potom začal najmladší brat vyjednávať s trpaslíkmi o vrátení čiapočky. Položil im tieto ťažké podmienky: »
Po prvé: nápoj z drahocenných liečivých bylín, ktoré poznajú iba trpaslíci, pre choré srdce svojho otca, aby sa zmenilo a naplnilo láskou k svojim trom synom.
Po druhé: veno pre ich milú sestru ako pre kráľovskú dcéru.
Po tretie: plný voz drahokamov a šperkov, aké dokážu vyhotoviť iba trpaslíci, jeden voz dukátov z rýdzeho zlata a napokon ešte jeden koč pre troch bratov, v ktorom budú môcť pohodlne sedieť, a ku koču všetko, čo k nemu patrí: kočiš, kone a výstroj.
Trpaslíci nariekali pri týchto požiadavkách a tvárili sa tak úboho, že aj kameň by sa bol zľutoval, ale nepomohlo im to.
„Keď nedáte,“ povedal najmladší brat, „ostaneme tu a všetko vám poberieme, aj čiapočky! Len potom uvidíte, čo sa stane, keď vás bude vidno! Každý si s vami bude robiť, čo bude chcieť. A teraz idem hore, pozbieram ropuchy a každému z vás dám pred spaním jednu do postele."
Keď trpaslíci počuli o ropuchách, všetci sa hodili na kolená a zvolali:
„Milosť! Milosť! Len to nie!" lebo ropuchy sú najväčším postrachom trpaslíkov.
„Vy blázni!“ hrešil ich najmladší brat. „Veď nežiadam bohviečo! Najprv ste prisahali, že mi dáte všetko na svete — a teraz nechcete splniť tri malé požiadavky? Rýchlo si to rozmyslite, lebo tu naveky zostanem a dobre sa pri mne mať nebudete!"
„Dobre, náš pán a vládca, splníme tvoje priania!" zavzdychali trpaslíci a hneď sa pustili do práce. Pripravili mu všetko, čo od nich žiadal, ani o kúštiček menej, ani o kúštiček viac, a so vzdychaním sa rozlúčili so všetkými troma bratmi.
Čiapočku im najmladší nechal v tráve na Zelenom vrchu: veď si ju oni pri mesiačiku rýchlo nájdu.
V mlyne starého mrzutého mlynára nebolo veru dobre.
Keď odišiel aj najmladší brat, mlynár takto šomral: „Aj ten je už preč a povodí sa mu zle ako prvým dvom! Už je to tak vo svete, že deti, keď vyrastú, obrátia sa rodičom chrbtom. Ostalo mi už len dievča, moje slniečko, môj miláčik."
Ale dievčina iba mĺkvo sedela a neprestajne poplakávala.
„Už zase plačeš!" zavrčal neraz starec. „Azda len nie kvôli svojim bratom? Alebo kvôli tomu mládencovi, čo sa uchádza o teba? Načože ti taký bude? Je chudobný ako kostolná myš. On nemá nič, ty nemáš nič, všetci traja nemáme nič. Počuješ niečo klepotať?! Ja nepočujem, mlyn teda stojí. A čo je horšie pre mlynára, ako že mu mlyn stojí? Ja nemôžem mlieť a ty sa nemôžeš vydávať!"
Takéto reči musela dcéra dennodenne počúvať. Z ľútosti nad nimi i zo žiaľu za bratmi išla si srdce vyplakať.
A tu jedného krásneho dňa prišli nádherné vozy a zastavili sa pred mlynom.
Malý kočiš švihol bičom a na ten zvuk zoskočili zo stupadiel sluhovia a otvorili dvere koča, z ktorého vystúpili traja mladí páni, oblečení ako princovia.. Kým sa sluhovia hmýrili okolo vozov a skladali debny, truhlice, kazety a všetko to odnášali do mlyna, pristúpili tí traja páni k zarazenému mlynárovi a jeho dcére a zvolali:
„Dobré ráno, otec! Dobré ráno, sestrička!. Konečne sme zasa doma!"
Mlynárovi a jeho dcére sa od údivu takmer nohy podlomili.
„Bratia moji!" zvolala dievčina a od šťastia ich začala objímať a bozkávať.
„Vypi si na náš šťastný návrat, otec!" zvolal najstarší syn, vzal jednému zo sluhov fľašu, nalial z nej do zlatého kalicha a podal ho otcovi. Ten sa napil a podal kalich ďalej, a tak všetci pili drahocenný nápoj zmierenia a lásky. Nečakane sa rozplakal, padol svojim synom do náručia a prosil ich o odpustenie. Nakoniec prišiel dcérin milý, aj on sa napil a objímaniu nebolo konca kraja.
Všetci sa rozospievali od radosti. Od radosti sa začali-točiť mlynské kolesá, ktoré tak dlho museli stáť, točili sa čoraz rýchlejšie a rýchlejšie a možno sa točia až dodnes.