človek bez srdca-nemecká rozprávka

V istej dedine žilo sedem osirelých bratov. Dávno to bolo, čo stratili rodičov, dávno, čo vyrástli z detských topánok. Mládenci boli pekní a urastení, aj na ženenie súci, ale v dedine akoby natruc nebolo ani jediného dievčaťa na vydaj.
Mládencom sa už prejedla chlapská spoločnosť a aj ženskú ruku bolo treba do domácnosti: čo-to chutnejšie uvariť, upiecť, alebo upratať, vyprať či pozašívať. Majú počkať ešte zopár rokov, kým dorastú dedinské dievčatká? Lenže oni budú tými istými rokmi starnúť! Nie, takto, nemožno. Rozhodli sa, že si pôjdu nevesty do sveta, hľadať. A ako rozhodli, tak aj urobili. Šiesti išli do sveta a najmladší zostal strážiť dom. Pravda, ani on nemal zostať bez nevesty. Bratia mu sľúbili, že mu sľúbili, že mu určite nejakú peknú a šikovnú privedú.
Šesť bratov vo veselej nálade a dobrej vôli putovalo do sveta. Jedno ráno šli okolo osamelého domčeka v hlbokom a pustom lese. Pred domom stál starý, prastarý muž s bielou bradou a bielymi vlasmi a takto k nim preriekol: „Vy tuláci, kdeže tak náhlivo a veselo, kde?" „Každý z nás si chce priviesť domov peknú nevestu a jednu i pre najmladšieho brata!" odvetili naraz.
„Chlapci moji milí," povedal starec, „žijem tu opustený ako kôl v plote. Nože mi poslúžte a priveďte aj mne nevestu, ale tiež peknú a mladú!"
Bratia sa len pozreli na seba a bez slova sa ponáhľali ďalej. Veď čo by si počal taký starec s mladou, peknou dievčinou? Iste mu máta v hlave, chudákovi.
Konečne prišli do takého mesta, kde žilo sedem krásnych, mladých sestier, ktoré boli ochotné vydať sa za nich. Naradovaní bratia sa s nimi hneď pustili na spiatočnú cestu. Tá však viedla zase cez hlboký a pustý les. Starec stál pred svojím domčekom, akoby na nich čakal, a natešene povedal, hľadiac na najmladšiu a najkrajšiu zo sestier:
„Chlapci moji dobrí! Musím vás veru pochváliť, že ste mi priviedli takú mladú, peknú nevestu!"
„Nie," postavili sa pred dievčinu bratia, „tá nie je pre teba, tá je pre nášho najmladšieho brata, ktorému sme ju sľúbili."
„Tak?" povedal starec. „Tak ste ju sľúbili? Ona teda nemá patriť mne? Nuž musíme urobiť nepatrnú zmenu!"
Vzal bielu paličku, dotkol sa ňou šiestich bratov a šiestich sestier, zamrmlal pár čarovných slov — a v tej chvíli sa všetci premenili na sivé kamene.
Najmladšia sestra si zdesene uvedomila, že čudný starec, ktorý sa ulakomil práve na ňu, je kúzelník.
Kúzelník si ju bez dlhých rečí odviedol do domu a odteraz sa mu musela starať o domácnosť. Robila to síce rada, ale stále sa bála, že starec skoro zomrie a potom bude v osamelom domčeku v divokom pustom lese takisto opustená, ako bol starec predtým. To mu aj povedala a on jej odvetil.
„Neboj sa, ja nezomriem. pozri, v hrudi nemám nijaké srdce; ale keby som predsa zomrel, nájdeš nad dverami moju bielu kúzelnícku paličku; ak sa ňou dotkneš sivých kameňov, zmenia sa zase na tvoje sestry a ich nápadníkov a budeš mať spoločnosti až-až!"
„Ale kde je tvoje srdce, keď ho nemáš v hrudi?" zatvárila sa prekvapene.
„Musíš všetko vedieť?" spýtal sa starec. „No dobre, poviem ti to: „moje srdce je schované v posteľnej prikrývke."
Začudovala sa nevesta ešte viac, ale potom si povedala:
„Je veľmi prešibaný! No vecí uvidíme, kto z koho!"
"Cez deň, kým bol starec preč za svojimi tajomnými záležitosťami, uplietla a vyšila na jeho posteľnú prikrývku krásne pestrofarebné kvety.
Večer starec nad nimi síce prejavil radosť, ale vzápätí povedal:
„Milá moja, to bol len žart, moje srdce je .ukryté... je ukryté..."
Pretože sa odmlčal, skočila mu dievčina nedočkavo do reči:
„Kde?.Kde je ukryté, veď mi to prezraď, keď som tvoja nevesta!"
„Je skryté v izbových dverách!"
„V izbových dverách?" začudovala sa dievčina, a hoci tu šila, že je to nové klamstvo, tvárila sa, že starcovi na slovo uverila.
Keď sa kúzelník na druhý večer vrátil domov, našiel izbové dvere ozdobené pestrým perím a čerstvými kvetmi, ba ešte aj nad nimi visel voňavý kvetinový veniec.
„Čože to má znamenať?" pýtal sa dievčiny.
„Máš v tých dverách predsa svoje srdce!" usmiala sa dievčina. „Vyzdobila a okrášlila som ich, aby mu bolo dobre."
„Aha — hm," starec očividne zrozpačitel. „Totiž, milá moja, aj to bol len žart. Moje srdce je kdesi celkom inde, nie v izbových dverách."
„Ach, ty mi stále iba klamešl" zvolala dievčina a pritisla si na oči bielu šatôčku. „Načo si ma sem vôbec privliekol?!
Aby si vedel, nezaslúžiš si nijakú nevestu!"
„Ale, milá moja, veď sa už len utíš!"
Ale dievčina sa mu stále len chrbtom obracala a šatôčku si na oči pritískala, až nakoniec povedal:
„Poď sem, prezradím ti teda svoje tajomstvo! Ďaleko odtiaľto, v hustých lesoch, je chrám s pevnou železnou bránou, celý obklopený hlbokou priepasťou, ponad ktorú nevedie nijaký most. V chráme poletuje vták, ktorý neje, nepije, a predsa nezomiera, neje a nepije, a predsa žije."
„A ďalej?" nedočkavo vykríkla dievčina.
„Nechápeš?" usmial sa starec. „Srdce toho vtáka je aj mojím srdcom. Kým on žije, žijem i ja!"
„A keď sa mu niečo stane? čo bude s tebou?"
„Nič sa mu nemôže stať, je nepolapitelný. A nik sa nedostane ani len do chrámu."
Dievčina prikývla, že rozumie a z vďačnosti mu prichystala dobrú večeru. Ale nasledujúce ráno, keď kúzelník odišiel za svojimi povinnosťami, dievčina zosmutnela. Dobre,tarec jej nakoniec prezradil tajomstvo svojho dlhého života, lenže čo z toho! Vták s jeho srdcom je nepolapitelný a ona naveky uväznená v tomto domci!
Preplakala veru mnoho dní, predumala mnoho nocí, ako sa odtiaľto vyslobodiť, ba dokonca poprosila starca, aby ju zaviedol domov, že už bola u neho dosť dlho.
Ale starec len pokrútil hlavou a ona sama nevedela prísť na niečo, čo by ju zachránilo.
Jedného rána zaklopal na dvere domca vandrovný tovariš a poprosil o kúsok chleba a trošku čírej vody.
Dievčina sa mu nesmierne potešila, veď okrem kúzelníka už dlho nevidela nijakého človeka. Hneď ho uhostila a pritom sa ho vypytovala, kto je a kam ide. „Hľadám svojich bratov!" povedal smutne mládenec. „Šiesti boli a vybrali sa do sveta pre nevesty pre seba i pre mňa. Nevrátili sa však a neviem, čo je s nimi."
„Ach, milý môj, veď ja som tvoja nevesta. A moje sestry sú nevestami tvojich bratov. Počúvaj, všetko ti po poriadku vyrozprávam!"
I prisadla si k nemu a rozprávala, ako prišli jeho bratia do ich domu, ako ona i sestry súhlasili s vydajom, ako ich nakoniec kúzelník premenil na kamene a ju si ponechal, aby sa mu starala o domácnosť. A keď rozpovedala tajomstvo starcovho života, mládenec nelenil, vyskočil na rovné nohy a zvolal:
„Pôjdem tam, chytím toho vtáka a vytrhnem mu srdce!"
„Len či sa ti to podarí!" zapochybovala dievčina, keď si spomenula na slová o hustých lesoch a hlbokej priekope bez mosta.
„Musí sa mi to podariť, veď kto iný by vyslobodil teba, tvoje sestry a mojich bratov?!"
Nato mu dievčina zabalila na cestu hojnosť rozmanitého jedla i pitia a s úzkosťou v duši sa s ním rozlúčila.
Keď mládenec prešiel poriadny kus cesty, zmyslel si, že je čas sa posilniť. Otvoril svoju kapsu a z radosti nad mnohými dobrými jedlami zvolal:
„Holá! To si ale zajeml Ešte keby som tak mal nejakého hosťa, aby mi bolo veselšie!"
• Vtom zaznelo za mládencom: „múú" — a keď sa obrátil, stál tu velký červený vôl a takto prehovoril: „Volal si hosťa k plnému stolu Som tu!"
„Vítam ťa a nech sa ti páči, posilni sa tým, na čo máš chuť!“
Vôl si pokojne ľahol na zem, pustil sa do jedla a labužnícky sa pritom oblizoval. Keď sa nasýtil, povedal:
„Srdečná vďaka! Keď budeš niekedy v tvŕdzi a nebezpečenstve, tak ma len v myšlienkach zavolaj! Hneď ti prídem na pomoci"
Nato sa vôl zdvihol a zmizol v húštine.
Mládenec putoval ďalej a prešiel zas poriadny kus cesty. Zrazu si podľa krátkeho tieňa uvedomil, že je asi poludnie.
A pretože bol hladný, sadol si na zem, rozprestrel obrus, rozložil jedlo a pitie a pokojne zvolal:
„Ide sa obedovať! Kto sa chce so mnou najesť, nech sa prihlási!"
Vtedy to v kroví prudko zašuchotalo a vyšla z neho divá sviňa. Najprv zakrochkala, potom povedala: „Niekto tu pozýval na obed! Neviem, či si to bol ty a či si
mienil mňa."
„Pravdaže teba, len si pochutnaj na všetkom, na čo máš
chuť!" odvetil pútnik a obaja sa dosýta najedli.
Nato sa divá sviňa zdvihla a povedala:
„Ďakujem ti za výborný obed! Ak ma budeš potrebovať, len zavolaj, hneď ti prídem na pomoc!" _
A potom zmizla v kroví.
Mládenec zase preputoval poriadny kus cesty a keď sa zvečerilo a pocítil opäť hlad, pomyslel si: je čas navečerať sa! A zase si rozprestrel obrus, rozložil jedlo aj pitie a zvolal:
„Kto má chuť si zajesť, ten je pozvaný! Je tu toho ešte dosť!"
Vtedy sa nad ním ozval šum obrovských krídel a mládenca zaclonil tienistý mrak, hneď nato zletel k nemu veľký vták.
„Počul som niekoho tu dolu pozývať na hostinu! Neostane dačo aj pre mňa?"
„A prečo nie? Len si vezmi, na čo máš chuť!" odvetil mládenec. Vták sa bez dlhých reči pustil do jedla a keď sa nasýtil, krátko povedal:
„Ak bude treba, zavolaj mal"
Vo chvíli bol znovu v oblakoch a o ďalšiu chvíľku nebolo po ňom ani vidu, ani slychu.
Hja, pomyslel si mládenec, ten sa ale ponáhľa! Mohol mi aspoň ukázať cestu k chrámu. Mal som sa ho na to spýtať!
S povzdychom pozbieral svoje veci, aby ešte prešiel kúsok cesty, kým obrovský les pohltí úplná tma.
Dlho neputoval, ked nečakane uvidel pred sebou chrám; bezradne však zostal stáť pri širokej á hlbokej priekope, ktorá ho obkolesovala.
„Eh, ráno je múdrejšie ako večer!" Povedal si napokon a našiel si pekné miestečko na oddych, lebo ďaleká cesta ho unavila.
Na druhý deň tuho rozmýšľal, ako sa dostať cez priekopu, ale.veru nič nevymyslel. Nešťastný nahlas zavolal:
„Keby tu bol červený vôl a mohol tú priekopu vypiť!"
Sotva doznelo volanie, stál tu vôl a začal piť vodu z priekopy. Natešený mládenec mu začal ďakovať, ale vôl iba povedal:
„Neďakuj, dlžníkom som bol ja! Aj tak som bol veľmi smädný!"
Vôl odišiel a mládenec ľahko prebehol po suchom dne priekopy k chrámovým múrom. No čo ako sa namáhal, nepohol ani jediným kameňom ani ťažkou železnou bránou. Vtedy si pomyslel:
„Ach, keby tu bola divá sviňa! Tá by si rýchlo dala radu!"
A hľa, ledva domyslel, už tu bola divá sviňa a prudko narazila na múr! Tak dlho vŕtala svojimi klami v kameňoch, až napokon vyvŕtala veľkú dieru, cez ktorú sa dalo dostať dnu.
Mládenec vošiel do chrámu a hneď v ňom uvidel poletovať vtáka. Pokúšal sa ho chytiť, ale nech sa namáhal akokoľvek, nedarilo sa mu. Vtedy si povedal:
„Keby tu bol nejaký iný vták, ten by si s tebou dal rady!"
A hneď tu bol veľký vták, ktorého pohostil. Bez námahy chytil vtáčika a podal ho mládencovi. Keď sa mu chcel poďakovať, veľký vták len mávol krídlom a odletel. .
Mládenec zviazal vtáčikovi krídelká i nôžky, aby mu nedajbože cestou neuletel, vložil si ho do vrecka na kabáte a tam si ho pevne pridržiaval.
S týmto cenným úlovkom sa náhlil, ako len vládal k dievčine.
Došiel k nej ešte pred večerom, ukázal jej vtáčika a všetko jej porozprával. Dala mu zase jesť a piť a potom ho aj s vtákom schovala, aby ho starec nevidel. Poslúchol ju, a veru dobre urobil, lebo o chvíľu prišiel domov aj starec-kúzelník.
Bol nahnevaný a akýsi nesvoj.
Dievčina sa ho opýtala akoby nič:
„Čože ti je? Stalo sa ti niečo?
Starec zlostne odsekol:
„Niekto sa ma pokúša zničiť! Niekto asi chytá vtáka s mojím srdcom!"
Mládenec pod posteľou si pomyslel: Keby vedel, že som tu a že vtáčika držím pevne v hrsti! Dievčina sa zamyslene opýtala:
„Možno sa zachrániš, ak odkľaješ moje sestry a ich ženíchov."
Kúzelník na ňu prekvapene pozrel a zvolal: „Ako to myslíš?!"
„Veď ma počuješ!" odvetila pokojne dievčina. „Vráť život mojim sestrám a ich ženíchom a nechaj nás v pokoji odísť. My ušetríme zase tvoj život!"
Tu starec pochopil, že ho zradila.
„Nikdy! A za tvoju zradu sa aj ty staneš sivým kameňom!" S tými slovami schytil kúzelnícku paličku, ale než ňou stihol pohnúť alebo povedať zaklínacie slbvá, zrútil sa ako podťatý na zem.
To mládenec zovrel prsty, zadusil vtáčika a v ňom srdce
zlého starca, aby si zachránil nevestu.
Dievčina vzala starcovi z mŕtvych rúk bielu paličku, pošibala sivo kamene pred domom a tie sa premenili na jej milé sestry a ich mládencov.
Bolože to radosti, objímania a bozkávania!
Hneď sa ponáhľali domov, aby sa zosobášili! A po svadbách žili všetci šťastne a veselo veľa, veľa rokov dovtedy, kým nezostarli a nepomreli.