Merdi Djanbaz-turecká rozprávka

Jedného dňa sedel sultán z Chorosanu v nádhernej komnate svojho krásneho a priestranného paláca a zabával sa rečami radcov, dvoranov a rozprávačov rozprávok.
Zrazu vkročil do komnaty človek, ktorý zrejme prichádzal priamo zo stepi; dýchala z neho nesmierna únava a vyčerpanosť. Hlboko sa uklonil pred sultánom a spýtal sa ho, či mu smie odovzdať prosebný list. Sultán list prijal a keď ho otvoril, prekvapene čítal: „Musím ti niečo povedať. Ale bez svedkov, medzi štyrmi očami."
Okamžite poslal preč radcov, dvoranov i rozprávačov rozprávok a až keď úplne osameli, podivný návštevník sa rozhovoril. Sultán s údivom počúval, veď reč ošumelého, ubiedeného človeka znela tak vznešene a ušlachtilo, akoby sa mu z úst namiesto slov sypali drahokamy.
„Pane, až doteraz som bol v službách jedného z tvojich vezírov, miestodržitela z Chodjendu. Bol som takým dobrým radcom, že bez peňazí a vojakov vykonal činy, na ktoré by potreboval aspoň tisíc mužov a veľa truhlíc zlata. Aby sa mi zavďačil, určil mi ročný dôchodok tisíc zlatiek, z ktorého som žil aj so svojou rodinou v šťastí a blahobyte. Tak šlo vela rokov.
Ubiedený muž sa na chvíľu odmlčal, potom pokračoval: „Od istého času sa môj pán, vezír z Chodjendu, celkom zmenil. Pomaly začal zanedbávať svoje povinnosti, ba čoskoro sa celkom prestal starať o ľud a úplne sa oddal ľahkomyseľnému životu. Okrem svojich starostí som teda prebral aj jeho povinnosti, lebo som si zaumienil, že ho neopustím a budem stáť po jeho boku verne ako sluha. Ktoréhosi leta mi prestal vyplácať dôchodok, ale ani vtedy som nechcel od neho odísť a ďalej som mu pokorne slúžil. Lenže hlad v mojej rodine a výhľady, že bude aj horšie, ma predsa len prinútili odísť."
Návštevník sa odmlčal, akoby povedal všetko, čo mu ťarchou balvana ležalo na srdci.
Sultán sa ho opýtal:
„Ako sa voláš?“
„Merdi Djanbaz."
„A aká je tvoja prosba? Čo vlastne odo mňa chceš?"
„Ô, velký sultán," padol na kolená Merdi Djanbaz. „Chcem ti verne a statočne slúžiť. Neodožeň ma od svojho trónu, ale mi zver úrad, ktorý okrem mňa nedokáže zastať nik iný!"
„Hovoríš, akoby si veľa vedel a veľa chcel dokázať!" povedal sultán takmer s nevôľou nad takým vystatovaním.
Ale návštevník mu pozrel priamo do očí a pokojne povedal:
„Naozaj veľa viem a veľa dokážem. Nezískaš, iba stratíš, ak odmietneš moje služby."
Začudoval sa sultán nad týmito odvážnymi slovami:
„Akože? Ty, ubiedený, vysilený človek, z ktorého handry visia namiesto šiat, by si dokázal vykonať veľké činy?! Nie, to ti nemôžem uveriť!"
„Veľký sultán!" zvolal Merdi Djanbaz, „Prečo dáš tak veľa na zovňajšok človeka a nezaujíma ťa jeho vnútro? Veď koľko ľudí má urastenú postavu, ale nedočkáš sa od nich jedinej dobrej rady! Vyskúšaj moje srdce a um, veľký sultán. Silných a udatných mužov môžeš mať za peniaze koľko len chceš, ale múdreho a verného radcu tak ľahko nenájdeš."
Sultána dojala úprimná reč návštevníka. Povedal:
„Počkaj vedľa, poradím sa so svojimi vezírmi. Možno ťa naozaj prijmem do svojich služieb."
A hneď dal zvolať všetkých vezírov, ktorí boli v paláci, a všetko im rozpovedal:
„Tak čo mi poradíte?" spýtal sa napokon. „Rozhodne nesmie odísť sklamaný! Ale ak mu dám ročne tisíc zlatiek, tak mu nedám viac, ako môj podriadený, vezír z Chodjendu. A dať mu viac znamená premrhávať štátny poklad."
Vezíri zarazene mlčali.
Konečne najstarší z nich prehovoril:
„Veľký sultán, zamestnaj toho muža ako strážcu svojho paláca a prisľúb mu ročne dvetisíc zlatiek. Prikáž ale, aby sa v službe s nikým nestriedal a aby sám strážil dňom-nocou. Úbožiak to nevydrží a iste potajme odíde. Tak ušetríš dvetisíc zlatiek a navyše získaš povesť o svojej štedrosti, a dobrote!" „A zároveň sa ukáže, ako je to naozaj so schopnosťami tohoto muža, ktorý sa veru dosť vychvaľuje!" zaradoval sa sultán a hneď dal oznámiť úbohému návštevníkovi, za akých podmienok ho prijíma do svojich služieb.
Odteraz sa Merdi Djanbaz každú noc zdržiaval pod sultánovými oknami, všetky svoje práce vykonával tak presne a statočne, že ho každý, hoc aj nechtiac, musel pochváliť.
Tak to šlo deň čo deň, noc čo noc.
Merdi Djanbaz zbiednel ešte viac, pretože si k spánku nikdy nemohol spokojne ľahnúť na lôžko; ba i ten spánok postojačky trval vždy len tak krátko, že by nik ani do desať nenarátal.
Minul sa prvý rok, a pretože mu nemohli vyčítať ani tú najmenšiu nedbalosť, museli mu vyplatiť zo štátnej pokladnice sľúbených dvetisíc zlatiek.
Merdi Djanbaz si hned pýtal povolenie priviesť do paláca aj svoju rodinu, ktorá doteraz biedila v Chodjende.
Sultán mu nemohol prosbu odmietnuť, lebo nechcel, aby sa tým naštrbila jeho dobrá povesť.
Merdi Djanbaz žil teda statočne aj so svojou rodinou a svoje povinnosti si rok čo rok vykonával presne a svedomite. A každý rok mu pokladník vyplatil zo štátneho pokladu dvetisíc zlatiek.
Jednej noci mal sultán nádherný, ale trochu zmätený sen.
Keď sa prebudil, rozmýšľal, kto by mu sen najlepšie a najpravdivejšie vyložil. Nakoniec dal k sebe zavolať Merdiho Djanbaza a sen mu rozpovedal.
Ale než mohol Merdi Djanbaz vyriecť čo len slovo, začuli zo stepi prenikavý ženský nárek a slová, ktorým nerozumeli.
Dlho sa chveli nad stepou slová a nárek neznámej ženy. A ticho, ktoré po ňom zavládlo, malo v sebe čosi znepokojujúce.
„Kto je to? Čo to znamená? Hovor, veď sa sám pokladáš takmer za vševedúceho radcu!" súril sultán strážcu paláca.
„Neviem, čo to znamená," priznal sa pokorne Merdi Djanbaz, „ale ak dovolíš, pôjdem to sám zistiť."
„Dobre," súhlasil sultán.
Ale keď osamel, pomyslel si: teraz mám možnosť vyskúšať spoľahlivosť a poctivosť tohto človeka.
Rýchlo sa preobliekol do obyčajných šiat a potajomky sa vybral za ním.
Merdi Djanbaz, nevediac, že ho sultán sleduje, šiel hlbšie a hlbšie do stepi tým smerom, odkiaľ predtým počul nárek. Napokon došiel k akémusi kríku, pri ktorom sedela neznáma žena; už neplakala, len tichučko vzlykala, schúlená do seba.
Merdi Djanbaz ju oslovil a keď žena rýchlo vstala a pokročila mu v ústrety, videl, že je priam nadpozemsky krásna a vznešená.
„Kto si, vzácna pani?" vzrušene sa jej spýtal. „Odkiaľ si sa vzala v tejto nehostinnej stepi a čo znamenajú tvoje slová a tvoj nárek?"
Vznešená bytosť odvetila krehkým hlasom:
„Vedz, že som život sultána z Chorosanu. A plačem preto, že musí zomrieť a ja si mám nájsť iné telo, v ktorom budem prebývať."
Merdiho Djanbaza prenikla prudká bolesť, že jeho pán musí zomrieť. Žalostne zvolal:
„Tak sultán z Chorosanu má zomrieť?!"
„Áno, lebo sa naplnila miera jeho dní."
Merdi Djanbaz sa hodil na kolená pred touto bytosťou z iného sveta.
„Niet inej možnosti? Nemôžem vykúpiť život svojho dobrodincu svojím životom?" „Je možnosť — ale taká krutá, že presahuje všetky ludské sily."
„Povedz mi ju!"
„Musel by si obetovať nielen svoj vlastný život, ale aj život svojej ženy a detí."
„To je naozaj kruté!" sklonil hlavu Merdi Djanbaz, ale hneď na to povedal pevným hlasom: „Ale ani oni nebudú váhať. Aj keby mali tisíc životov, vďačne by ich obetovali za jediný život svojho sultána! Počkaj chvíľu, hneď ich privediem!"
Krásna žena mierne prikývla a Merdi Djanbaz sa najrýchlejšie, ako len vedel, rozbehol do paláca.
Zblednutý sultán sa potajomky ponáhľal za ním; nechcel uveriť, že niekto by bol ochotný obetovať zaň nielen svoj vlastný život, ale celú svoju rodinu.
Keď Merdi Djanbaz dobehol domov, s obavou porozprával všetko svojej žene, synovi a dcére. A uľahčene si vydýchol, keď povedali všetci traja akoby jedným hlasom:
„Múdro si rozhodol, sultánov život je dôležitejší, ako náš. A my dosiahneme večnú slávu."
„Teda sa ponáhľajme na miesto, kde nás tá vznešená bytosť očakáva" zvolal Merdi Djanbaz a spolu sa rozbehli do stepi. Preoblečený sultán užasol: teda naozaj. Naozaj sa našli takí ušľachtilí ľudia, schopní obetovať sa zaň?
Zahalil sa ešte viac do plášťa, aby ho nepoznali, a ponáhľal sa za nimi.
„Tu sme, vznešená pani. Prijmi naše životy za ten jediný!" zvolal Merdi Djanbaz, keď konečne zastali pred krásnou ženou uprostred stepi.
Nato vytiahol dýku a zvrtol sa k synovi, ktorý si smelo odhalil hruď a pokojne očakával smrtiaci úder.
Keď Merdi Djanbaz zdvihol dýku proti svojmu synovi, zvolala zrazu vznešená žena jasným, zvučným hlasom:
„Zadrž, Djanbaz! Vaša ochota bola prijatá ako skutok samotný. Sultán bude žiť!"
Merdi Djanbaz radostne privinul k sebe ženu a deti a slzy šťastia mu zmáčali tvár. Chcel sa poďakovať vznešenej bytosti, ale nech sa on i jeho rodina akokoľvek rozhliadali, nikde ju nevideli.
A nemohli vidieť ani sultána, ktorý sa hneď po slovách neznámej ženy rozbehol do paláca, aby tam bol prvý, nikým nezbadaný.
Sultán sa preobliekol znovu do svojich nádherných šiat a prikázal, aby k nemu priviedli strážcu paláca, až sa vráti zo stepi.
A keď Merdi Djanbaz vkročil do komnaty a úctivo sklonil svoju hlavu, sultán sa ho čo najľahostajnejšie spýtal:
„Dozvedel si sa, čo to bol za nárek?"
Strážca paláca si myslel, že ak povie pravdu, nik mu neuverí a všetci ho budú považovať za klamára. So sklonenou hlavou povedal tichým hlasom:
„Ó, veľký sultán, to nariekala žena, ktorá sa pohašterila so svojím mužom a utiekla z domu. Zaviedol som ju k jej manželovi a zmieril som ich."
Sultán sa usmial.
Dal zvolať všetkých vezírov a radcov, Merdi Djanbaza usadil na najčestnejšie miesto, a od začiatku do konca im všetko porozprával.
Vezíri a radcovia chválili vernosť strážcu paláca tými najkrajšími slovami a úprimne mu ďakovali, že zachránil krajine dobrotivého vladára. A sultán ho bohato odmenil a urobil z neho svojho najmilšieho radcu.
Merdi Djanbaz získal svojou statočnosťou a vernosťou takú slávu, akoby bol svoj šľachetný čin vskutku vykonal.