mesačná princezná-africká rozprávka

 Sedliak Kimaneuze mal jediného syna. Bol to pekný chlapec, ale od malička smutný a zachmúrený. Roky sa míňali, chlapec rástol, ale smútok z jeho tváre nemizol. Jednostaj vysedával pred otcovskou chalupou a mlkvo hľadel pred seba.
„Mal by si sa oženiť, veď si už dospelý," povedal mu raz otec.
„Práve na to myslím. Naozaj, ožením sa!"
„Výborne, synku!" zaradoval sa otec. „Vyberiem ti najrobotnejšie a najpeknejšie dievča z našej dediny! Alebo si si už niektorú vyhliadol?"
„Nechcem dievča z našej dediny!" povedal chlapec.
„Aha. Tak niektorú krásavicu zo susednej?" vyzvedal sa otec.
„Nechcem dievča ani zo susednej dediny!" húdol svoje chlapec a zachmúrene pozeral pred seba.
„Rozumiem, ešte si si nenašiel dievča. Nuž, oženiť by si sa naozaj mal. Ak chceš, synku, vyber sa k dalekým morským osadám, iste sa ti tam niektorá zapáči."
„Nechcem nijaké dievča z tejto zeme!" zaťato povedal smutný chlapec.
„Čo za hlúposti to táraš!" nahneval sa otec. „Kde si teda chceš nájsť nevestu?"
„Jedine dcéra Slnka a Mesiaca sa stane mojou ženou!"
Zadivil sa otec, i hnev ho prešiel, hladí na syna a hovorí:
„Eh, synku, synku, čo sa ti v hlave pomútilo? Dcéra Slnka a Mesiaca... to je nezmysel. Veď ešte nik z pozemšťanov sa ta hore nedostal."
„Ja sa dostanem, otec. Uvidíš, čoskoro uvítaš v našej chalupe nevestu, akú svet ešte nevidel!"
Pokrútil otec hlavou nad synovými nezmyselnými rečami a bez slova vošiel do chalupy.
Chlapec sa zatiaľ prihovoril vrabcovi, čo poskakoval po dvore:
„Počuj, vrabček, poraď mi, ako by som sa dostal na Mesiac?"
„Akože ti poradím, keď sám sa odvážim vzlietnuť len nad stromy a strechy domov! Vyššie sa bojím, tam často zúria nebezpečné búrky!" povedal vrabček.
Zašiel chlapec za humná a zavolal na jastraba:
„Počuj, jastrab, ako by som sa dostal na Mesiac?"
„To je ťažké," povedal jastrab: „Lietavam síce nad najvyššími vrchmi a najstrmšími bralami, ale vyššie, do oblakov, tam sa neodvážim."
Vyhľadal chlapec orla a aj jeho sa pýtal o radu.
„Na Mesiac? Tam sa nedostaneš!" povedal orol. „Ja vyletím až nad oblaky, ale musím sa hneď vrátiť dolu; je tam taká zima, že by mi zamrzli krídla a zahynul by som."
„Ale ja sa musím dostať na Mesiac!" zvolal chlapec.
„Chceš sa odvážiť na to, čo nedokáže ani král vtákov?!" povedal s posmechom orol, rozpriahol mohutné krídla a odletel.
Chlapec si sadol do trávy a jeho smutná tvár ešte viac zosmutnela.
Vtedy k nemu prišla žabka z blízkej studne a povedala:
„Ja ti poradím, keď iní nevedia. Napíš na Mesiac list, áno, spokojne napíš, čo chceš a potrebuješ! Ja ho už doručím adresátovi, neboj sa."
„Zmizni!" osopil sa na ňu chlapec. „Keď sa hore neodvážia vtáci, ako by si to ty mohla dokázať!"
„Len mi daj list! 0 ostatné sa už postarám, uvidíš," odvetila mu žabka.
Chlapec napísal list královnej Mesiaca a dosť nedôverčivo ho podal žabe.
„Neboj sa!" ubezpečila ho žabka. „Poznám spôsob, ako doručiť tvoj list."
A hneď zašla k studni.
Keď nadišiel večer, do studne sa ako každú noc spustili po tenučkých strieborných lúčoch slúžky mesačnej královnej, aby z nej nabrali vody.
Keď ponorili do studne krčah, žabka doň rýchlo skočila.
Slúžky si nič nevšimli. S plným krčahom sa vrátili na Mesiac. Položili ho na stôl v královskej komnate a odbehli. Žaba z krčaha rýchlo vyskočila a vypustila z úst list na dosku stola. Potom sa rýchlo skryla.
Do komnaty vošla mesačná kráľovná a chcela sa napiť čerstvej pozemskej vody. Vtom zbadala list. Otvorila ho a prečítala:
„Ja, syn Kimaneuzeho, prosím Ťa o ruku Tvojej dcéry."
„Ale, ale," povedala si kráľovná, „pytač zo Zeme. Ale akým spôsobom poslal list? Kto ho doručil? Musím to zistiť!"
A kráľovná poskladala list a dobre ho ukryla.
Večer žabka vkĺzla späť do krčaha a slúžky mesačnej kráľovnej ju zniesli rovno do studne. Hneď, ako nabrali vodu a odišli, žabka vyskočila a utekala za chlapcom.
„Tvoj list som v poriadku odovzdala."
„A kde je odpoveď?" spýtal sa chlapec.
„Vydrž, buď trpezlivý a dočkáš sa aj odpovede!" povedala žabka a odišla.
Prešlo šesť dní a nijaká odpoveď zhora neprišla. .
Vtedy si chlapec sadol a napísal druhý list:
„Ja, syn Kimaneuzeho, Ťa prosím o odpoveď na svoj prvý list. Odkáž mi áno alebo nie. Ale nie je od Ťeba zdvorilé vôbec neodpovedať."
Žabka sa dala aj s týmto listom vyniesť nahor a položila ho na to isté miesto ako prvý.
Keď ho kráľovná našla, spýtala sa slúžok:
„To vy prinášate listy zo Zeme?"
„My? My o ničom nevieme!" povedali zarazené slúžky a zmätene sa rozpŕchli.
Nuž čo, pomyslela si kráľovná, naozaj sa patrí napísať odpoved.
A napísala strieborným atramentom, aký používali aj školáci na Mesiaci:
„Syn Kimaneuzeho, dostali sme Tvoje listy a toto je naša odpoveď: príď k nám, aby sme Ťa spoznali a uznali za hodného vziať si našu dcéru, krásnu mesačnú princeznú. Ale zároveň prines so sebou dary pre nevestu, lebo taký je u nás zvyk!"
List položila na to isté miesto, kde našla predtým chlapcove listy, a vyšla z komnaty. Potajomky sa potom pozerala, kto do komnaty vojde, aby zistila, kto je vlastne tým poštárom medzi Mesiacom a Zemou. Lenže nech striehla akokoľvek pozorne, nevystriehla nikoho a list z komnaty predsa len zmizol.
Áno, to ho žabka zase šikovne skryla k sebe a nepozorovane sa dala v krčahu zniesť na Zem. Ani si neoddýchla a okamžite odskackala za chlapcom. „Nesieš mi odpoved?" zaradoval sa chlapec a otvoril list.
Keď ho prečítal, uznanlivo povedal:
"Tak predsa si sa dostala tam hore! Nikdy by som si nebol pomyslel, že dokážeš to, čo sa nepodarilo ani samotnému mocnému kráľovi vtákov!"
Vďačne ju pohladil.
„Som rada, že som ti bola osožná!" povedala žabka vážne. „Ale zdá sa mi, že ťa list velmi nepotešil?“
„Veru nie!" povedal smutne chlapec. „Mám sa prísť osobne predstaviť a zároveň priniesť neveste svadobný dar. Čo mám robiť? Ja sa predsa hore nedostanem. A nemám ani dar, hodný mesačnej princeznej."
„Nič sa neboj" povedala žabka. „Viem o istom zlate, to vezmem hore ako dar od teba. Len napíš k nemu sprievodný list!"
Chlapec napísal:
„Ja, syn Kimaneuzeho, posielam toto zlato ako svadobný dar svojej neveste. Zároveň ju prosím, nech príde na Zem, kde oslávime svadbu u môjho otca."
„Výborne!" zvolala žabka, keď si prečítala list, a hneď aj odbehla.
Na dne studne už dávno ležali pod ploským kameňom dve pekné hrudy zlata. Žabka kameň odvalila, vzala jeden kus zlata a skryla si ho aj s listom do úst. Trápilo ju, či udrží cestou toľkú ťarchu v ústach.
Ale podarilo sa jej to, i keď sa musela veľmi namáhať.
Mesačné slúžky sa veľmi čudovali, prečo je dnes krčah taký ťažký. Ale potom si pomysleli, že to asi preto, lebo celú minulú noc pretancovali a sú ustaté.
Kráľovná našla list a zlato na obvyklom mieste. Keď si list prečítala, šla za manželom — kráľom Slnka a všetko mu porozprávala.
Kráľ Slnka poťažkal zlato na dlani a povedal:
„Nie je chudobný ten, kto pošle svojej neveste takýto dar. Neboj sa, naša dcéra sa nebude mať zle. Ale nástojím na tom, aby syn Kimaneuzeho prišiel na Mesiac a aby sa svadba konala tu hore!"
„Dobre," súhlasila kráľovná. „Napíšem mu list."
„Zapečatím ho svojou kráľovskou pečaťou!" povedal blahosklonne kráľ Slnka. „Nech vie, že ani my nie sme niktoši, i keď na Mesiaci je viac striebra ako zlata."
„Veru, iste to bude nejaký urodzený syn. Ach, naša dcérka s nim bude určite velmi šťastná" spokojne si povzdychla kráľovná a spoločne s kráľom rýchlo napísali list pre Kimaneuzeho syna a dali ho na obvyklé miesto.
Akonáhle sa žabka ocitla znovu v studni, kam ju zase zniesli nič netušiace slúžky, vyskočila a ponáhľala sa za chlapcom.
Dúfala, že bude spokojný a veselý, no chlapec sa po prečítaní listu ešte viac zachmúril. "Čože, čo sa stalo?" vyzvedala sa žabka. „Prečítaj si!" povedal chlapec smutne a zvesil hlavu. Žabka rýchlo prečítala list a povedala: „Netráp sa, aj to zariadim!"
„Akože by si mohla!" zvolal chlapec. „Princezná predsa nie je lístok, ktorý schováš v ústach!"
„Sľubujem, že ti ju privediem. A pretože som dosiaľ dokázala urobiť všetko, o čo si ma požiadal, mal by si mi veriť! Už sa len toľko netráp!" utešovala ho žabka, ale chlapcova tvár zostávala stále smutná a zachmúrená.
Ešte v ten istý večer sa žabka dala v krčahu vyniesť nahor a hneď sa vkradla do izby, kde spala dcéra mesačnej kráľovnej. Až teraz žabka videla, aké je to krásne dievča; veru, dobre si vybral syn Kimaneuzeho, takúto krásavicu by na celej zemeguli darmo hľadal!
Žabka sa prikradla k spiacej princeznej a opatrne, aby ju to nebolelo, jej vybrala najprv jedno oko, potom druhé. Obe oči uviazala do šatôčky, vložila si do úst a dobre sa skryla, aby videla, čo sa bude robiť. A veru sa aj robilol
Ráno už všetci povstávali a čerství sa pustili do práce, len dcéra mesačnej kráľovnej chýbala.
„Kde je princezná?" začali sa vyzvedať najprv potichu, potom nahlas.
S obavou sa poponáhľala kráľovná do komnaty svojej dcéry a keď ju našla ešte na lôžku, naozaj sa preľakla:
„Dušička, dieťa milené, prečo ležíš a nevstávaš, veď je už deň!? Alebo si chorá?"
„Asi áno mamička!" odvetila princezná. „Niečo sa naozaj so mnou stalo. Hoci mám otvorené obe oči, nič nevidím. Asi som oslepla. Som veľmi chorá, mamička."
„Ach, dcérenka, dieťa moje úbohé!" zvolala kráľovná, objala princeznú a hneď ju začala utešovať. „Neboj sa, zavoláme najlepších lekárov a jasnovidcov a tí ťa uzdravia!"
Kráľ Slnka dal rozhlásiť, čo sa stalo a lekári a jasnovidci z celého sveta sa začali hrnúť na Mesiac.
Ale keď sa najstarší bielovlasý jasnovidec pozrel do čarovnej gule, povedal kráľovi:
„Pošli všetkých ta, odkiaľ prišli! Nemôžu pomôcť tvojej dcére!"
„Niet pre ňu záchrany?!" úzkostlivo zvolali král a kráľovná.
„Počúvajte!" povedal staručký jasnovidec a uprene pozeral do čarovnej vešteckej gule. „Na princeznú zoslal kúzlo jej snúbenec. Ak ju pošlete k nemu, vyzdravie; ak ju na Zem nepustíte, zomrie."
„Zajtra pôjde na Zem za svojím snúbencom!" vyhlásil kráľ. „Prichystajte jej šaty a šperky, aké patria kráľovskej dcére!" A kráľovná znovu zobjímala svoju dcéru:
„Nič sa neboj, dcérenka, budeš zase zdravá a šťastná! A my s oteckom kráľom sa budeme stále na teba tam dolu pozerať a dávať pozor, aby ti nič nechýbalo!"
Keď to všetko žabka počula, vkĺzla do krčaha aj so šatôčkou v ústach a dala sa zniesť na Zem. A potom ako len vládala, tak sa na svojich malých nôžkach ponáhľala za chlapcom.
„Sláva! Teš sa, raduj sa, syn Kimaneuzeho, a chystaj bohatú hostinu! Zajtra večer príde na Zem tvoja nevesta! Priprav všetko na jej uvítanie a na svadbu!"
Chlapec sa nesmierne potešil a hned sa so všetkým zdôveril otcovi.
Sedliak Kimaneuze sa rozosmial od radosti, že sa jeho smutnému synkovi dostane takej vzácnej nevesty; len tú starosť si robil, či ju jeho chudobná chalupa neodstraší. Jedla by sa našlo dosť, veď aj zopár sliepok behá ešte po dvore a v chlieve čuší malé prasiatko.
„Len či to bude dosť vzácne pre mesačnú princeznú?" pýtali sa s obavami otec i syn žabky.
„Neboj sa, ja to zariadim!" povedala žabka veselo a odskackala do studne.
Vzala spod kameňa v studni druhú hrudu zlata a zaniesla ju sedliakovi.
Kimaneuze hneď kúpil pre syna a budúcu nevestu krásny veľký dom, prepychovo ho zariadil, najal služobníctvo a spoločne prichystali veľkolepú svadobnú hostinu. Všetci netrpezlivo čakali, kedy už uvidia tú neobyčajnú mladuchu, ktorá mala prísť do tohto domu až z Mesiaca.
Žabka sa skryla v studni a veru sa aj ona chvela nedočkavosťou.
Nastal večer. Na oblohu tíško vyplával Mesiac a po jeho lúčoch pomaly kráčala na Zem prekrásna striebrovlasá princezná so svojím sprievodom. Slúžky, ktoré jej niesli truhlice so šatami a šperkami, horko plakali. Nevedeli si predstaviť, že budú musieť svoju princeznú opustiť.
„Neplačte!“ povedala princezná. „Veď sa na mňa zhora môžete kedykoľvek pozerať!"
Slúžky položili truhlice k studni, s plačom sa rozlúčili so svojou bývalou paňou a po mesačných lúčoch zase odišli.
Princezná im dlho kývala na rozlúčku.
Keď slúžky vystúpili tak vysoko, že už nepočula ich hlasy, premkla princeznú úzkosť z neznáma. Veď ona Zem vôbec nepoznala; ako to tu vyzerá, ako sa tu bude mať? A šum stromov, ktoré na Mesiaci nepoznala, jej strach len zväčšoval.
Zrazu sa jej niečo obtrelo o nohu a tenký hlások sa jej prihovoril:
„Vitaj na Zemi, mesačná princezná, a neboj sa! Zavediem ťa k tvojmu snúbencovi, ktorý ťa už netrpezlivo očakáva. Ale najprv si vezmi svoje oči!"
A žabka rozbalila šatôčku, vrátila princeznej jej oči a ona zrazu uvidela stromy, studňu a spiacich vtákov vôkol seba a nad sebou bledý Mesiac. Mamička s oteckom iste na mňa dávajú pozor, potešila sa princezná a rozbehla sa za žabkou k najväčšiemu a najkrajšiemu domu v dedine. Bol to dom jej snúbenca, a teda aj jej budúci domov.
„Syn Kimaneuzeho, syn Kimaneuzeho, prišla ti nevesta!" zvolala niekoľkokrát žabka pred bránou tohto domu.
Brána sa otvorila a vo všetkých domoch sa zrazu rozsvietilo svetlo, takže sa vôbec nezdalo, že je neskorá noc. Ba princezná svojimi striebornými vlasmi rozlievala vôkol toľko jasu, že to vyzeralo ako na pravé poludnie.
Celá dedina bola na nohách, všetci bežali privítať prekrásnu mladuchu. A princezná sa na všetkých milo usmievala a prihovárala sa im vľúdnymi slovami.
Vtom vyšiel z veľkého domu urastený mládenec smutnej tváre a za ním ramenatý, starý človek.
„To je tvoj ženích a jeho otec," povedala žabka, ktorá sa od dcéry mesačnej kráľovnej vôbec nepohla.
A princezná uvidela, ako sa smutná tvár urasteného mládenca stále viac a viac rozjasňuje, už sa mu oči usmievali, už sa mu usmievali ústa a od šťastia sa rozžiarila celá tvár Kimaneuzeovho syna tak ako nikdy predtým.
Milý a pekný chlapec, zaradovala sa a podišla k nemu. Ten ju chytil za ruku a potom ju objal.
„Vitaj v svojom novom domove, moja krásna mesačná princezná! Som šťastný, že si prišla!"
Starý človek ju pohladil ťažkou rukou po svietiacich vlasoch a povedal:
„S nami ti bude dobre, dcérka."
Spokojne a šťastne žili mesačná princezná so synom Kimaneuzeho a celá dedina si ju obľúbila a prijala ju za svoju.
A žabka, ktorá im dopomohla k šťastiu?
■
Nuž tá bola tiež velmi spokojná, lebo ju poverili doručovaním listov z Mesiaca na Zem a naopak. Raz jej za doručenie listu ďakovali na Mesiaci a bohato ju hostili a obsypali darčekmi, raz sa to isté opakovalo na Zemi a znovu hore a znovu dolu — nie veru, milá žabka si na nič nemohla sťažovať a žila dlho a spokojne so synom Kimaneuzeho a jeho prekrásnou mesačnou ženou.