najkrajšie dievča na svete-albánska rozprávka

Zomrel raz bohatý človek. No ešte predtým si vyžiadal od svojho jediného syna sľub, že nikdy nevkročí do mesta, v ktorom býva najkrajšie dievča sveta.
Len čo otca pochovali, posadla syna túžba odobrať sa práve do toho mesta. Darmo sa vzpieral sám sebe, darmo sa bránil tejto nepochopitelnej túžbe, darmo si hovoril, že nesmie porušiť slub.
Vyžiadal si od matky časť imania, vybral si rýchleho koňa a vyrazil na cestu.
Prešiel mnohými mestami a dedinami, kým našiel mesto, kde mala bývať dievčina vysnívanej krásy. Zastavil sa v prvom hostinci a dohodol si noclah na niekoľko dni.
Potom chodil po uliciach, prezeral si domy a skúmal, za ktorými oblokmi asi žije najkrajšie dievča na svete.
V jednej z odľahlých ulíc si všimol dom, ktorého okenice boli jednostaj zavreté. A každé ráno vychádzala z neho nevzhľadná starena s košom v ruke na nákupy.
Chlapec ju niekoľko dní sledoval. Napokon ju oslovil a na svoje prekvapenie sa dozvedel, že najkrajšie dievča sveta žije skutočne v tomto dome a starena je jeho slúžkou.
Povedal jej, z akej diaľky prišiel kvôli svojej túžbe a poprosil ju, či by dievča mohol niekedy uvidieť. Zaveril sa, že si s ním nevymení ani slovo, že ho chce iba vidieť čo len na chvíľočku.
Starena ho však príkro odmietla.
Nato jej náhlivo strčil do ruky zlatú mincu a mešec nechal schválne otvorený dlhšie, aby mohla vidieť, koľko má v ňom zlata.
Vtedy sa starena začala správať trochu vľúdnejšie a sľúbila, že sa opýta svojej panej, či by mohla vyhovieť chlapcovej prosbe. Dievčina súhlasila, ale-chlapec musel odovzdať starene všetky svoje peniaze.
Vďačne jej podal mešec a starena mu otvorila dvere domu. Viedla ho mramorovými schodami, ktoré boli také nádherné ani v dajakom paláci. Prešli niekoľkými izbami, až zastali v poslednej, kde bol záves z červeného hodvábu.
Starena mu naznačila, že má čakať a odišla.
Stál a čakal a po chvíli, ktorá sa mu zdala večnosťou, zazrel, ako sa záves pohol. Zachvel sa chlapec od radosti, že uvidí najkrajšie dievča sveta —no spoza závesu sa vystrčil iba jeden prst.
Jeden jediný biely prst s ružovým, bielo zakvitnutým nechtom ako u dieťaťa. Ten nežný biely prst vyrazil chlapcovi dych. Ale nenarátal by ani do troch a prst zmizol.
A starena už ťahala chlapca za rukáv a náhlivo ho viedla na ulicu.
Ako očarený stál pred domom. Kroky a hovor okoloidúcich mu doliehali do uší ako z nekonečnej diaľky.
Napokon sa spamätal a vrátil sa do hostinca. Kedže mu už neostali nijaké peniaze, musel hostinskému nechať svojho koňa.
Pešo, zaprášený, s roztrhanými topánkami sa vrátil domov k matke a o všetkom je] porozprával. Napokon sa umyl, najedol a ľahol si, a pretože bol z cesty veľmi ustatý, spal tvrdo až do druhého rána.
Len čo otvoril oči, hneď prosil matku o ďalšie peniaze. Pýtal však desaťkrát viac, ako prvý raz.
Matke vyhŕkli slzy z očí, ale mlčky mu dala všetky peniaze a všetko zlato, ktoré doma mali. Dva silné kone bolo treba, aby uniesli toľkú ťarchu.
Potom sa chlapec s matkou rozlúčil a popohnal kone už známou cestou.
Tri dni vyčkával chlapec pred domom najkrajšej dievčiny sveta.
Tentoraz nevidel starenu vychádzať s košom v ruke na nákupy. Vyšla z domu až na štvrtý deň večer.
Chlapec k nej hneď pristúpil a prosil ju, aby znovu smel vidieť najkrajšie dievča na svete, hoci len na chvíľočku. Starena si ho najprv nevšímala, ba akoby ho ani nepočúvala. Až keď jej povedal, že priviedol so sebou do mesta dva kone naložené peniazmi a zlatom, podvolila sa nakoniec chlapcovým prosbám a odišla za svojou paňou.
Chlapec zatiaľ stál na kamenných schodoch pred bránou a posadnutý svojou nepochopiteľnou túžbou, netrpezlivo Čakal na starenino zavolanie. Konečne vyšla von a zamračene prikývla.
Vtedy chlapec priviedol kone. poskladal z nich vrecia s peniazmi a zlatom a odniesol ich do domu.
Potom ho starena zaviedla do známej izby so závesom z červeného hodvábu a prikázala mu čakať.
Konečne niečo zašumelo, záves sa poodhrnul z neho vyklzla ruka neopísateľnej krásy. Bola celkom bez ozdôb, bez náramkov a prsteňov, ale aj tak to bola najkrajšia a najušľachtilejšia ruka na celom svete.
Vtom ruka zmizla, chlapec začul len slabučký vzdych a zašušťanie hodvábu a už ho starena ťahala preč.
Ako pomätený sa vrátil domov k matke, ale chvíľami akoby ju vôbec nepoznával. Neodpovedal na jej láskavé slová, iba sedel a nepríčetne pozeral pred seba. Napriek tomu sa mu venovala celé dni a nocí, starala sa oň ako o malé dieťa.
Jedného dňa ju požiadal, aby predala všetko, Čo im ešte zostalo: dom. nábytok, šaty, vinice, lúky a dobytok.
Zarmútená a nešťastná matka mu neodporovala; vykonala všetko, ako chcel syn a odovzdala mu utŕžené peniaze a zlato.
Vtedy chlapec najal troch sluhov a kúpil tri kone, ktoré .sotva vládali uniesť ťarchu vzácneho nákladu. Rozlúčil sa s matkou a so sluhami a s nákladom vydali sa na cestu do mesta, ktoré sa mu už dvakrát stalo osudným.
V meste potom rozkázal trom sluhom, aby zašli k bráne domu najkrajšieho dievčaťa na svete a vyprosili mu povolenie aspoň na chvíľu ju uvidieť.
Ale sluhovia nič nevybavili! lebo im starena vôbec neotvorila.
Vtedy šiel k domu sám chlapec a celý týždeň od rána do noci vysedával na kamennom prahu a vyčkával. Nadarmo však civel do okien, nadarmo sa snažil zachytiť z domu dajaký zvuk. V tichu počul iba vzrušený tlkot svojho srdca.
Nakoniec sa brána predsa len otvorila — starena vynášala smetie.
Chlapec sa k nej hneď vrhol a prosil ju, či by zase mohol vidieť dievča, hoci len na chvíľočku. A keď sa zdráhala, povedal jej, koľko zlata a peňazí so sebou priniesol.
Starena zašla do domu. Zanedlho sa vrátila a kývla mu hlavou.
Natešený chlapec prikázal sluhom, aby zložili celý drahocenný náklad; potom dal každému za odmenu jedného koňa a prepustil ich. V izbe so závesom z červeného hodvábu čakal tak dlho, až sa mu v očiach tmilo od slabosti.
Konečne, po dlhom, veľmi dlhom čase, sa záves trochu rozhrnul a vykĺzla z neho celá ruka s nežným zápästím, malým lakťom a krásnym ramenom.
Chlapec sa nazdával, že teraz sa záves úplne odhrnie a on uvidí najkrajšie dievča na svete a objíme ho. Pokročil k závesu a chcel tú pôvabnú ruku vziaf do svojich — vtom však ruka zmizla, počul len tichý vzdych a slabnúce kroky — ale
starena ho už mykala za šaty a než sa nazdal, vyhodila ho pred dom a zamkla bránu.
Chlapec nevedel, ako sa dostať domov k matke.
Áno, tá jediná bytosť ostala jeho jediným domovom, keďže všetko predtým popredali. Matku našiel sedieť na zemi a žobrať. Sadol si k nej a ona mu s plačom poutierala uslzenú, zaprášenú tvár a dojímavo ho ubezpečovala, že zo žobrania sa dá žiť, že ich uživí oboch. A hneď natiahla prosebné ruku k ľud'om, čo šli okolo, a oni jej hodili zopár drobných mincí.
Utrápený chlapec tiež napriahol pred seba ruku, ale práve opačným smerom, než ktorým šli ľudia.
Zdesená matka spoznala, že syn oslepol.
Äno, chlapcove veľké, podivným jasom žiariace oči boli nevidomé.
Natrápila sa nešťastná matka, kým sa jej podarilo vyžobrať vždy toľko, aby uživila seba i svojho slepého syna. Dni a noci ubiehali a jedného rána nežne pohladila chlapca po hlave a rozlúčila sa s ním na večnosť.
Odteraz som sám, pomyslel si chlapec, sám, slepý, úbohý a opustený.
A ledva si to pomyslel, pocítil, že do jeho zhrbeného, utrápeného tela sa vracia sila a mladosť. Z očí akoby niekto stiahol tmavý závoj, a ked sa ohromene rozhliadol vôkol seba, zistil, že je v izbe s červeným hodvábnym závesom
a pred ním stojí najkrajšie dievča na svete.
„Nie si sám," povedalo a milo sa naň usmialo, „odteraz budeme vždy spolu."
Bola krásna, ovela krajšia, než si ju predstavoval.
S úsmevom mu podala obe ruky a on ich rýchlo skryl do svojich.
A v tej chvíli pochopil, že sa mu dostalo odmeny za to, že nikdy nezradil najväčší a najkrajší sen svojho života.