pohostinná teľacia hlava-nemecká rozprávka

Istí chudobní rodičia mali troch synov. Dvaja starší boli mocní a dobre urastení a radi sa posmievali mladšiemu Jankovi, ktorý mal síce milú tvár a dobré srdce, ale nebol taký mocný ako oni. Aj otec mal preto radšej starších synov, že je z nich viac úžitku pri robote. A matka zasa svojho najmladšieho si tulkala, lebo mala rada jeho prívetivý úsmev a veselé reči.
Raz predstúpili pred otca dvaja starší bratia a takto povedali:
„Otče, daj každému z nás zopár toliarov, chceme ísť do sveta! Chceme vidieť cudzie krajiny a mestá a nájsť šťastie." A matke povedali takto:
„Mamička, daj nám za vrecko chleba a slaniny, ideme sa pustiť na ďalekú cestu!"
„Je správne, keď sa mladí poberú do sveta, o niečo sa pokúsia. Pusť ich, nech idú," povedala matka otcovi.
Keď sa Janko dozvedel o rozhodnutí svojich bratov, riekol
„Chcem ísť s vami! Dajte aj mne aspoň jeden toliar a kapsu so slaninou a chlebom, aj ja chcem poznať svet!"
„Ešte to by chýbalo, teba pustiť do sveta!" pohoršoval sa otec a bratia''sa posmešne rozosmiali,
A matka nežne zaprosila: „Ostaň, synček!"
Ale Janko trval na svojom a nepomáhalo nijaké dohováranie ani prosby; dostal to isté, čo bratia, a vedno s nimi sa vybral na cestu.
„Nič horšieho sa nám nemohlo stať ako to, že sa k nám prikmotril hlúpy Janko!" hundrali bratia. „Veruže mohol doma ostať! Budeme sa tak ponáhľať, aby nám nestačil; potom sa iste vráti domov!"
Janko naozaj nevládal robiť také veľké kroky a čoraz väčšmi za nimi zaostával. Tu prišiel na dobrý nápad.
Nechal bratov vzdialiť sa ešte o kúsok a potom zrazu začal kričať:
„Čože je to?! Ved tu leží poklad! Hej, kde ste, poďte si nabrať z pokladu!"
Bratia sa ulakomili na poklad a ponáhlali sa k Jankovi. Dobehli k nemu, obzerajú sa, poklad hľadajú — a tu Janko ukáže na sklený črep, ktorý ležal na tráve pri ceste a trblietal sa na slnku.
„Eh, ty hlúpy Jano!" zašomrali sklamaní bratia a dlhými krokmi sa pobrali ďalej.
„Čože," volal za nimi Janko, „vari to nie je diamant? To mi je ľúto!"
Ale o hodinu-dve boli bratia opäť ďaleko vpredu a Janko nie a nie ich dobehnúť! Aby sa mu nestratili, uchýlil sa znovu ku ľsti.
Nečakane začal natešene kričať:
„Jéj! Takéto čosi! Poďte sem! To je nádhera. Hej, kde ste, poďte si nabrať zlata!" a pritom naradovane skákal okolo jedného miesta pri ceste.
Bratia sa nazdali, že Janko teraz skutočne našiel zlato a pribehli k nemu. Keď však videli, že je to len veľký roj malých zlatých chrobáčikov, nahnevane sa pustili do Janka.
Janko však vystrúhal nevinnú tvár a riekol:
„Tak to nie je zlato? Nie sú to zlaté dukáty? Milí bratia, naozaj mi je to veľmi lúto!"
Bratia sa najedovane pobrali ďalej a než sa Janko nazdal, vzdialenosť medzi ním a bratmi zase poriadne vzrástla.
Ejha, povedal si Janko, znovu ich musím nejako vrátiť!
Žiaľ, dvakrát vydarený kúsok už nemal úspech. Keď Janko zastal na jednom mieste pri údajnom vzácnom náleze a kričal, jeho bratia sa robili, že nepočujú, a šli dalej. Šli a šli, až sa stratili za lesnými stromami svojmu bratovi z dohľadu.
„No čože," povedal si Janko, „aspoň si lepšie oddýchnem."
A sadol si na jeden kameň, zajedol si chleba a slaniny a potom si spokojne ľahol, pod hlavu si dal kapsu a zaspal.
Ó, beda, pomyslel si, keď sa konečne prebudil. Ved už je neskoro! Čo bude teraz so mnou, v noci a v lese?! Môžu prísť zbojníci a okradnúť ma! Môžu prísť vlci a zožrať mi chlieb i slaninu a k tomu aj mňa! Janko, Janko, bodaj by si bol radšej doma zostal!
Ustrašene rozmýšľal, či isť dalej alebo nie.
„Okrem mňa tu niet nikoho," povedal si nahlas, aby si dodal odvahy. „Ja si nespravím nič. Ak však pôjdem dalej, môžem naďabiť na niekoho, kto mi ublíži. Zostanem tu! Vyškriabem sa na tento veľký dub a schovám sa medzi vetvy — tam ma nenájde nijaký zbojník a ani vlci sa tam nedostanú!"
Ako povedal, tak aj urobil. Vyškriabal sa na strom, pohodlne sa usadil v spleti konárov, spokojne sa poobzeral okolo—a hľa, čo vidí! Celkom blízko na čistine stojí pekný dom s vysvietenými oknami.
„Och, ja hlúpy Jano!" povedal zase sám sebe. „Nemohol som urobiť ešte zopár krokov a vojsť do slušného príbytku? Veď ked má človek vo vrecku nejaké toliare, nemusí si hľadať nocľah na strome!"
Náhlivo sa spustil dolu a rozbehol sa k domu, ktorého svetlá presvecovali tmu. Naozaj stál iba na pár krokov od stromu.
Váhavo vošiel do otvorených dvier.
Všetko bolo vysvietené od množstva horiacich sviec v krásnych svietnikoch, aj všetky dvere boli pootvárané; ale nikde človiečika, ba ani psa alebo mačky. V jednej z izieb bol prestretý stôl, na ňom stála fľaša plná vina a na obrúsku biely chlieb, koláče, pečienka, maslo, syr a iné dobroty. V ďalšej izbe stála pekná kolíska a v kolíske na hodvábnom vankúši — nie veru, nijaké dieťa, ale pekná teľacia hlava! Janko sa na ňu zarazene pozrel a zamrmlal si :
„Aká pekná teľacia hlava. Škoda, že nie je upečená. Práve som poriadne vyhladol."
Vtom teľacia hlava otvorila oči a Janko sa strašne zdesil; veď ani nepomyslel na to, že by mohla byť živá.
„Dobrý večer!" povedala teľacia hlava prívetivo a zhrozený Janko ledva vyjachtal: „Ďakujem — totiž áno — to — totiž dobrý večer"
Zostal stáť na mieste, akoby ho tam kladivom vbili, ba nevládal ani len rukou pohnúť.
„Vítam ťa a neboj sa!" povedala teľacia hlava. „Ja nikomu neublížim. Som veľmi rada, že si prišiel. Vieš, je mi samej dlhý čas. Sadni si, zajedz si, vypi si, urob si pohodlie! Tam stojí posteľ s baldachýnom, pospi si v nej, no najprv mi porozprávaj, čo sa deje vonku vo svete!"
Ja? pomyslel si Janko a zase sa zhrozil. Ja mám rozprávať o svete!? Ak náhodou nepoviem, čo by toto čudo chcelo počuť, čo mi urobí? A je to celé teľa, alebo len hlava z neho? Môže vyskočiť z kolísky? Ale možno mi neublíži, ved vyzerá celkom dobrosrdečne. No, kázalo mi najprv najesť sa, a pretože som hladný, radšej sa naozaj najem a napijem! Napriek trudným myšlienkam si Janko dobre pochutil a velmi ho potešilo, ked ho teľacia hlava prívetivo posielala spať, že je už neskorá noc. Veď na rozhovory bude času a času! Na druhý deň ráno našiel Janko svoje šaty očistené a vedľa kolísky s hlavou mal pripravené raňajky.
Teľacia hlava mu priateľsky zaželala dobré ráno a pôvabne pokývala ušami.
Keď sa najedol, váhavo sa pustil do rozprávania a šlo mu to lepšie než predpokladal. Začal najprv o sebe, o svojej mame, o otcovi, bratoch, o tetách a deťoch, o rodičovskom dome, o kozách, kačkách, o záhradách, stromoch a kvetoch.
Teľacia hlava bola vďačným poslucháčom. Jankovi sa chvíľami zazdalo, že v očiach sa jej ligoce slza a dýcha tak čudne, ako keď človek vzdychá.
„Len rozprávaj, rozprávaj ďalej!" prosila ho, keď sa na chvílu odmlčal. Janko teda dopodrobna opísal dedinu, v ktorej stál rodičovský dom, iné domy, kostol, školu, cintorín, potok, najvyššie vrchy.
Rozprával a sám sebe sa čudoval, že tak veľa vie.
Medzitým prešlo veľa dní. Skutočný svet vystriedal svet vysnený, svet kúziel a rozprávok, ktoré mu rozprávala kedysi stará mama a neskôr matka: o zakliatych princoch a princeznách, o sklených vrchoch a čudných zámkoch. Teľacia hlava počúvala s veľkým záujmom a radostne kývala ušami a žmurkala, keď Janko vykladal, kto a akým spôsobom zakliate princezné a princov vyslobodil.
Tak sa míňali dni a týždne. Teľacia hlava sa neprestajne starala, aby mal Janko dosť jedla a pitia a aby sa neunavil pridlhým rozprávaním. A Jankovi prichádzalo na um stále čosi nové.
Rozprával o strašidlách, o bludičkách a trpaslíkoch, o víle v potoku a bielej panej na zámku. Napokon mu napadlo, že vie aj spievať a odvtedy preplietal svoje reči peknými ľudovými pesničkami alebo porekadlami a prísloviami. Pravda že, teľacej hlave sa to tým viac páčilo a o Janka sa starala takmer dojemne.
Ale jedného dňa prepadla Janka akási clivota. Veľmi zatúžil zájsť do rodnej dediny, objať matku, otca a bratov, uvidieť kraj, ktorý mal tak rád.
A pretože teľacia hlava sa vyznala oveľa viac v ľudských dušiach, ako si myslia ludia o teľacích hlavách, jedného dňa takto rozumne prehovorila k Jankovi:
„Milý môj hosť, vidím, že sa ti cnie za domovom. Ja to chápem a nechcem ti brániť v ceste, no o jedno ťa úpenlivo prosím: vráť sa späť! A teraz rob, čo ti prikážem! Tam stojí palica, udri ňou na tamtú skriňu a vyber si najkrajší z oblekov, ktoré sú v nej! Tamtie dvere vedú do maštale. Udri na ne palicou a vyber si najlepšieho koňa. Tam, v tej truhlici, sú peniaze a čarovná píšťalka — keby si zabudol cestu späť a zapískaš na nej, pribehnú zvieratá, budú bežať pred tebou a tak ťa dovedú až ku mne!"
Prekvapený Janko urobil všetko tak, ako mu prikázala.
V prekrásnych šatách, vyšívaných zlatom, na statnom tátošovi, s vreckami plnými peňazí a s píšťalkou na zlatej šnúre okolo hrdla sa vydal Janko na cestu. Teľacej hlave prisľúbil, že sa k nej určite vráti.
Ako sa však medzitým vodilo Jankovým rozumnejším bratom?
Bolí veľmi radi, že hlúpy brat za nimi zaostal a viac ich neobťažuje. S chuťou sa kŕmili, pokial ím vystačil chlieb a slanina a pokiaľ neutratili v hostincoch po desať toliarov — netrvalo to dlhšie než týždeň. Potom si takto povedali:
„Svet je priveľký na to, aby sme ho spoznali. Najlepšie hádam bude, keď sa obrátime, veď všade dobre, ale doma najlepšie. A za osem dní sme videli dosť cudzích miest a krajín a všetky sa navzájom ponášajú. No, a že sme nenašli poklady a šťastie, to dokazuje starú pravdu, že človek nájde svoje šťastie iba doma."
Tak mudrovali, a pretože už mali prázdne kapsy a hladné žalúdky, poponáhľali sa najkratšou cestou domov.
Otec ich neprivítal priam prívetivo:
„Ste mi vy ale hrdinovia! Toľko toliarov ste nemilobohu premárnili, topánky zodrali, šaty roztrhali! Tuláci ste, babráci, nie hrdinovia! Veru ste ma poriadne sklamali. Ale to vám poviem: ak ste doteraz dobre robotovali, odteraz budete ešte lepšie!"
Ale otcova neprívetivosť, to zďaleka nebolo to najhoršie.
Najhoršie a najťažšie bolo vysvetliť nešťastnej a nahnevanej matke, prečo s nimi neprišiel jej miláčik Janko, a to, že vôbec nevedia, kde je, a či je ešte medzi živými.Ej veru, smutné a nevľúdne dni nastali v domci, kde kedysi bolo tak živo a veselo!
Raz večer došlo v dedine k veľkému rozruchu. Prechádzal ňou na koni akýsi vznešený mladík, oblečený ako princ. Ba niektorí ľudia si mysleli, že je to sám kráľ a cestuje bez služobníctva, aby ho nik nespoznal.
Všetko bežalo k oknám, predo dvere, za jazdcom utekal húf ľudí. Keď rozhodil medzi nich hrste ligotavých zlatiek, začali mu všetci volať na slávu a ponúkali mu svoje služby.
Pred Jankovým rodičovským domom bohatý mladý jazdec zastal a zostúpil z koňa. Ľudia stíchli a hútali, čo to asi môže znamenať.
Jankovi rodičia pokorne vyšli pred dom. Čo môže u nich hladať vznešený neznámy pán? Tak či onak, treba si ho uctiť.
Aj bratia sa rozbehli z poľa domov, keď počuli tú novinu. Aké však bolo ich ohromenie, keď videli, že cudzinec objíma najprv matku, potom otca — a potom pokročil aj k nim a podával im ruku.
Veď to nebol nijaký princ alebo kráľ! Bol to Janko!
Hneď zabudli, že sa mu kedysi posmievali a natešene ho oblápali, akoby vstal z mŕtvych.
Dedinou ako blesk prebehla správa, že hlúpy Janko sa vrátil, že zbohatol a rozhadzuje peniaze. Rodičia sa tešili, tešili sa bratia, a dedina sa tešila tiež, lebo každému sa ušlo zopár zlatiek na zlepšenie biedneho, namáhavého života.
A že najviac si Janíčka tuľkala matka, to bolo celkom prirodzené. Podchvílu mu prihládzala neposlušné vlasy a vyvárala iba také jedlá, ktoré mal rád.
A ako bolo Jankovi clivo za domovom, keď bol u teľacej hlavy, práve tak mu bolo clivo za teľacou hlavou teraz, keď bol doma.
Ani na sľub nezabudol.
Keď sa nejaký čas zdržal doma, potešil sa so svojimi a bohato ich obdaroval, rozlúčil sa s nimi i so všetkými bližšími i ďalekými susedmi, osedlal si koňa a opäť vyrazil na cestu.
Chcel sa vrátiť do lesného domu k pohostinnej teľacej hlave, k jej milej prívetivosti. Tušil, že to nie je obyčajná teľacia hlava, tušil, že za tým je čosi iné, tajomné, možno dobré, a možno zlé. Zaumienil si, že bude teľaciu hlavu za jej dobrotu chrániť a obraňovať trebárs aj do konca života.
Šiel a šiel a zrazu zistil, že zablúdil. Nikde nevidel cestu, ktorá ho kedysi priviedla k lesnému domu.
„Nijaké strachy!" spomenul si zrazu. „Veď mám píšťalku!"
Sotva na nej zapískal, už tu bol zajko, líška alebo vták, bežali alebo leteli pred jeho koňom, a tak sa bezpečne dostal k domu v lese.
Keď Janko vstúpil vždy otvorenými dverami k telacej hlave, radostne a srdečne ho privítala.
„Prišiel si v pravý čas, dobrý môj priateľ!" povedala. „Túžobne som ťa očakávala, lebo sa blíži dobrá hodina, ktorá o mnohom rozhodne. Najprv mi však povedz, Či si ochotný mi pomáhať!"
„Urobím všetko, čo budeš chcieť!" zvolal Janko.
Teľacia hlava pokračovala:
„Dávaj dobrý pozor na to, čo ti teraz poviem, lebo od toho závisí moje a azda aj tvoje šťastie. Choď do kuchyne, tam leží klát a vedľa v komore ostro nabrúsená sekera. Vezmi tú sekeru a polož ju na klát. Potom sa zas ku mne vráť."
Janko urobil všetko presne tak, ako mu povedala a vrátil sa k nej do izby.
„Dobrý môj priateľ," zvolala teľacia hlava, „všakže to bola ľahká práca? Teraz príde ťažšia. Vezmi kolísku, odnes ju aj so mnou do kuchyne a postav ju vedľa kláta."
„Veľmi rád!" povedal Janko a odniesol kolísku do kuchyne. Bola síce trochu ťažšia, ako predpokladal, ale mal dosť sily.
„Teraz však, najlepší môj priateľ," prehovorila opäť teľacia hlava, „teraz prichádza najťažšia časť práce. Odokry ma, ale nezľakni sa!"
Janko odokryl hodvábnu perinu a takmer skamenel — krk teľacej hlavy spočíval na haďom tele, skrútenom v kolíske.
„Neboj sa, Janko, upokoj sa!"
„Teraz ma zdvihni z kolísky, polož ma na klát a odsekni sekerou toto ošklivé telo, ktoré na mne visí!" Janko zaváhal:
„Ja? Ja ťa mám usmrtiť, hoci si mi urobila toľko dobrého? Prosím ťa, nežiadaj to odo mňa!
„Len neváhaj!" prosila ho teľacia hlava. „Nechceš mi pomôcť? Sám hovoríš, že som pre teba veľa dobrého urobila. Preto ťa znovu prosím, neváhaj, odsekni mi hlavu od tela!"
Janko nechtiac poslúchol.
Položil hlavu na klát, zodvihol sekeru, rozohnal sa a sekol — ale nevytiekla ani kvapka krvi, hadie telo zmizlo a teľacia hlava sa premenila na prekrásnu dievčinu, ktorá mu s vďakou padla do náručia.
„Vyslobodil si ma, šľachetný záchranca! Vezmi si, čo len chceš, zámok, poklady alebo aj mňa, ak sa ti páčim."
Zámok sa v okamihu naplnil služobníctvom, ktoré Janko tiež odklial, všetci jasali, so slzami v očiach mu ďakovali a volali mu na slávu.
Janko pochopil, že teľacia hlava bola zakliata princezná.
Natešený ju chytil za obe ruky:
„Mal som ťa rád v podobe telacej hlavy, a keď ťa teraz vidím takú krásnu a vznešenú, mám ťa ešte radšej! Som šťastný, že môžem byť tvojím manželom!"
„A naším kráľom! Sláva Jankovi, sláva nášmu královi!" volalo všetko služobníctvo a ich radosť nemala konca-kraja.
Tak sa stal Janko, ktorého kedysi jeho bratia prezývali hlúpym, manželom krásnej a prívetivej princeznej a spolu s ňou statočne a múdro vládol krajine.