poklad egyptského kráľa

Hasan, syn krčmára v Damasku, bol najkrajší a najusmievavejší chlapec v meste i na širokom okolí. Okrem toho, že bol štíhly ako céder, že pekne hral na flaute a ešte krajšie spieval, že bol láskavý a mal bystrý rozum, mal ešte zvláštny dar: hneď si vedel každého získať.
Nuž nečudo, že jeho otec mal vždy plnú krčmu ludí a vždy plný mešec peňazí.
Raz sa prišiel osviežiť studeným nápojom aj slávny mudrc a mág Padmanaba, ktorý sa vtedy zdržiaval v Damasku.
Padmanaba bol prekvapený Hasanovou hrou a spevom, ale ešte väčšmi ho udivili a zároveň očarili chlapcove pohotové a bystré odpovede.
Odvtedy často prichádzal do krčmy osviežiť sa chutnými nápojmi, počúvať Hasanovu hru, spev a reči, a zakaždým, ked odchádzal, daroval chlapcovi striebornú mincu.
Hasanovho otca príjemne prekvapila cudzincova štedrosť a prikázal synovi, nech ho pozve na obed, aby sa dozvedeli, kto to vlastne je.
Padmanaba pozvanie prijal.
Obed bol chutný a bohatý. Hasanov otec z mnohých odpovedí a náznakov usúdil, že cudzinec je velmi bohatý a múdry a iste pochádza zo vznešeného rodu. Myslel si, že neurobí zle, ak ho požiada, aby sa ubytoval v jeho dome.
Padmanaba aj túto ponuku prijal a poďakoval za ňu slovami:
„Bývať u dobrého priateľa je rajom na tomto svete."
Keď sa Padmanaba ubytoval u Hasanovho otca, trávieval každé popoludnie v rozhovoroch s chlapcom a zakaždým ho bohato obdarúval. Bolo zrejmé, že celá priazeň patri chlapcovi. „Syn môj," povedal mu raz tak nežne, ako oslovuje iba otec vlastného syna, „príroda ťa obdarila mnohými schopnosťami a dobrými vlastnosťami. Som presvedčený, že dokážeš urobiť velké pokroky v tajných vedách. A pretože ťa mám rád ako vlastného syna, rozhodol som sa urobiť ťa šťastným. Poď so mnou za mesto a ak počúvneš moje rozkazy a rady, splní sa ti veľa snov a túžob!"
Chlapec ochotne prikývol.
Padmanaba ho zaviedol ďaleko za mesto k starým zrúcaninám, ktoré boli podľa povesti zvyškami zámku. S námahou kráčali po kameňoch a rozvalinách, až napokon došli na malé priestranstvo, ktoré zrejme bolo kedysi zámockým dvorom. Teraz tu bola iba studňa s napoly rozpadnutou kamennou ohradou.
„V tejto studni, syn môj," povedal Padmanaba „sú poklady, z ktorých si teraz i v budúcnosti môžeš nabrať, koľko len chceš."
„Si ku mne veľmi dobrý!" zvolal Hasan. „Čím sa ti kedy odvďačím?"
„Tým, že si uchováš tajomstvá, ktoré ti prezradím. Budú ti na osoh, ak sa budeš vždy správať a riadiť podľa mojich rád!"
„Urobím všetko, čo mi prikážeš! Ale ako sa dostaneme k pokladom, keď je v studni plno vody?"
„Z toho, čo sa stane, usúď, k čomu môžeš dospieť," povedal záhadne Padmanaba. Vybral z vrecka šiat kúsok papiera, napísal naň akési čudné znaky a hodil ho do studne.
V tej chvíli voda v studni vyschla a prekvapený Hasan uvidel kamenné schody. Obaja po nich zostúpili až na dno, kde boli silné železné dvere.
Padmanaba opäť napísal na papier niekoľko riadkov, skrútil ho a vložil do kľúčovej dierky. A div divúci: dvere sa pred nimi samy otvorili.
Ak sa Hasan doteraz len čudoval nad tým, čo sa dialo, teraz sa na smrť preľakol:
Veľký černoch s hrozivou tvárou stál za dverami a chystal sa vrhnúť na nich ťažký kameň.
Padmanaba však riekol niekoľko podivných slov a dýchol na černocha. Ten okamžite pokorne padol na kolená a nechal ich prejsť ďalej.
Dlhou chodbou prišli na priestranný dvor, uprostred ktorého stála prekrásna hrobka z krištáľu. Vchod do hrobky strážili dvaja draci, ktorým z papúľ šľahali plamene.
Hasan sa zľakol a chcel ujsť. Ale Padmanaba vyriekol len niekolko slov, príšery sa pokojne stiahli a dvere hrobky sa samy otvorili.
Hasana sa zmocnil úžas, ked uvidel rubínový palác, ožiarený prenikavým svetlom.
Ako omámený vošiel za Padmanabom do brány, celej z jediného obrovského smaragdu. Hneď za ňou stálo po oboch stranách vchodu šesť sôch, každá z jediného diamantu. Steny boli z rýdzeho zlata a podlaha vykladaná drahokamami a vzácnymi perlami, v strieborných debnách sa vŕšili rubíny, zlato a drahocennosti od výmyslu sveta.
A uprostred všetkej tej krásy stál veľký, nádherný, prekrásne zdobený sarkofág, na ktorom bol nápis:
„Vykúp si čas! Ani všetkými pokladmi sveta ho nevykúpiš! Poklady a zlato, ktoré som v živote nazhromaždil, musel som tu zanechať; len poklad svojej duše odnášam so sebou do neznámej budúcnosti!"
„Prosím ťa, povedz mi niečo o človeku, ktorý leží v sarkofágu!" požiadal Hasan svojho sprievodcu. „Bol to egyptský kráľ, velmi múdry a učený. Objavil kameň mudrcov."
A Padmanaba ukázal chlapcovi niekolko kôpok čiernej zeme a nádoby s drahocennou tekutinou, ktorá premieňa obyčajné kovy na zlato.
„Prečo skryl toľké bohatstvo tak neužitočne pod zem?" čudoval sa Hasan. „Iní vládcovia si z neho stavajú pomníky, ktoré hlásajú ich slávu!"
„Ved hovorím, že bol veľmi múdry. Poznal ľudské srdce, vedel, že za ničím tak nebaží, ako za bohatstvom. Svoje nesmierne bohatstvo ukryl radšej v zemi, než by ním roznecoval chamtivosť a vyvolával sváry a krviprelievanie."
Padmanaba sa na chvíľu odmlčal, potom pokračoval:
„Aby bol z neho predsa nejaký úžitok pre budúcnosť, prezradil tento úkryt niekoľkým mudrcom, pravda, pod jednou podmienkou."
„Akou?" dychtivo zvolal Hasan.
„Pod podmienkou, že ho budú využívať pre blaho trpiacich a chudobných a pred smrťou zveria toto tajomstvo iba osvedčeným mudrcom."
„A ty — si jedným z nich?" spýtal sa váhavo Hasan.
„Áno," povedal prosto Padmanaba. „Bdej nad svojím srdcom, synku. Kým sa ho nezmocní chamtivosť, budeš šťastný! A buď mlčanlivý, ináč môžeš prísť nielen o šťastie, ale aj o život. No teraz si naber pokladov, koľko len chceš! Od zajtra ťa oboznámim so všetkými posvätnými zaklínadlami, ktorými si kedykoľvek vymôžeš vstup do tejto hrobky!" „Prečo to všetko robíš?" s údivom sa pýtal Hasan.
„Lebo ti dôverujem. Lebo som si ťa vybral za svojho nástupcu. Lebo chcem, aby si bol šťastný!" usmial sa naň Padmanaba. „Nože si už naber z tých pokladov, lebo si zajtra budeš myslieť, že sa ti to iba snívalo!"
Zarazený Hasan sa zohol a vzal si do rúk zopár kúskov, z toho nesmierneho množstva pokladov.
Mlčky sa vracali späť.
Všetky dvere sa za nimi samy zatvárali a ako stúpali po schodoch, dvíhala sa za nimi voda, až bola studňa zase plná.
Keď sa Hasan vrátil domov, obdaroval rodičov klenotmi z hrobky a tí sa natešení rozhodli, že krčmu predajú a budú odteraz viesť spokojný a bezstarostný'život.
Len sa čudovali, kde sa podela synova veselosť, prečo sa premenila na mlčanlivú vážnosť.
Iba Padmanaba sa tešil Hasanovej vážnosti a mlčanlivosti. Pripisoval tieto vlastnosti učenlivosti a horlivosti svojho žiaka, túžbe stať sa múdrym a vládnuť nad vedami a vecami, o akých sa prostoduchému, obyčajnému človeku ani nesníva.
Ešte viac než dosial sa mu Padmanaba venoval; učil ho čítať hieroglyfy, vysvetľovať zaklínadlá, rozumieť filozofii, ktorú hlásal.
V jedno včasné ráno si dal Padmanaba zavolať Hasana a takto mu povedal:
„Musím ťa opustiť, isté súrne záležitosti ma volajú do Indie. Neviem, kedy sa vrátim. Pokračuj zatiaľ v usilovnom štúdiu posvätných kníh a ak by si potreboval načrieť do pokladov egyptského kráľa, spokojne zájdi do hrobky!"
A Padmanaba podal Hasanovi štyri papyrusové zvitky.
„Nájdeš v nich zaklínadlá, ktoré ti pomôžu dostať sa dnu. Upozorňujem ťa však; ber iba toľko, koľko potrebuješ. Inak by si mohol zle pochodiť!"
Hasan sa teda rozlúčil so svojím učiteľom a pretože mali doma všetko, čo potrebovali, rozhodol sa vôbec nejsť do hrobky.
Usilovne sa učil, ako mu Padmanaba poradil, a túžobne čakal na jeho návrat.
Ale dni ubiehali a Padmanaba sa nevracal.
Vtedy sa v Hasanovi zrodila myšlienka: idem sa pozrieť do hrobky!
Pravda, nebiedili, všetkého mali dostatok. Naozaj nepotreboval brať z hrobky ani jeden zlatý krúžok alebo peniaz.  Ale v hlave mu neprestajne vŕtalo: prečo by som si nenabral z pokladov, koľko len chcem?
„Budem bohatý ako nijaký kráľ na svete! Iste sa čoskoro sám stanem kráľom a všetkých ostatných si podmaním, aby mi slúžili!"
Tak Hasan sníval a hovoril a tak sa jedného dňa rozhodol aj urobiť.
„Padmanaba sa už iste nevráti," povedal svojim rodičom „a ja viem, ako sa dostať do hrobky plnej pokladov. Poďte, naberieme si, koľko unesieme a budeme bohatí, ako nik na svete!"
Zabudli Hasanovi rodičia, že sú Padmanabovi za jeho štedrosť a dobrotu zaviazaní aspoň vďačnosťou a poslušnosťou. Namiesto toho, aby zavrátili syna od jeho hriešneho rozhodnutia, natešene s ním súhlasili.
Hneď na súmraku sa všetci traja potajomky ako zlodeji vybrali k zrúcaninám zámku.
Zarazila ich síce studňa plná vody, ale Hasan niečo napísal na papier a ten ešte ani dobre nedopadol na hladinu a studňa bola prázdna, akoby už v nej roky nebolo jedinej kvapky.
Rýchle zbehli po schodoch dolu za Hasanom, ale div neomdleli od ľaku, ked zazreli obrovského černocha, ktorý sa práve chystal vrhnúť na nich.
Ale Hasan si poradil s černochom a neskôr aj s ohnivými drakmi, ktorí strážili smaragdovú bránu hrobky.
Keď uvideli to úžasné množstvo prekrásnych a ligotavých pokladov, vrhli sa na ne spolu s Hasanom ako pomätení. Nabrali si z nich, koľko len vládali a ľutovali len to, že si nemôžu odniesť všetky.
„Zajtra sa vrátime,“ vykrikovali celí červení od radosti aj od námahy a obrátili sa k vchodu.
Náhle však zahrmelo, okolo nich sa úplne zotmelo a v hrobke zaznel temný hlas:
„Kto je nenásytný a žiada si viac, než mu je určené, stratí aj to, čo vlastní."
Nasledoval strašný úder hromu.
Akoby ich niekto podťal, tak naraz padli Hasan a jeho rodičia v bezvedomí na zem.
Keď precitli, našli sa v rodnom dome a zo všetkých pokladov z hrobky egyptského kráľa boli len kusy hliny.
Hasan sá znovu chopil svojej flauty a jeho otec začal znovu krčmáriť.