poslední ľudia-grónska rozprávka

Starý obyvateľ Grónska raz rozprával:„Všetci si myslia, že sme najsevernejší národ a za nami je už len večný sneh a ľad a nič viac. A predsa to nie je tak. Aj ďalej, severnejšie, žijú ľudia, tam, kde je ešte chladnejšie, kde sú ešte kratšie dni a priam nekonečne dlho noci. Nepýtajte sa ma, čo sú to za ľudia, ktorí tam dokážu žiť. Nikto ich nevidel, nik ich nepočul, ba dokonca nepočul ani brechot ich psov. A keby ste celý rok šli na saniach, ani tak by ste nedošli na koniec toho ľadu, čo nás delí od týchto posledných ľudí. A predsa sú tam, predsa tam jestvujú. Pýtate sa, prečo to tvrdím? Poviem vám to.
Keď som bol ešte malý, žil medzi nami muž, ktorý sa raz vydal na lov medveďov. Bol to čudák, vždy sa stránil ostatných a lovil iba sám so psami. Z jeho úst nevyšlo viac než zopár slov do roka.
Keď sa po mnohých týždňoch vrátil z lovu, Čo aký bol samotár, hneď zašiel do chatrče, kde okolo ohňa sedelo veľa osadníkov a jedli velrybie mäso.
Prisadol si k nim, ale nepustil sa do jedla. Hneď začal vzrušene rozprávať.
Vraj naďabil na stopu cudzích saní. Mohli ju zanechať v snehu iba ľudia, ktorí šli tadiaľto pred niekoľkými dňami. Neboli to však sane, aké používame my alebo ľudia, ktorých by poznal.
Dlho nerozmýšľal a pustil sa po stope. Prečo? Chcel sa dozvedieť, čo sú to za ľudia.
Niekoľkokrát prišiel cestou na pozostatky tábora; videl zvyšky jedla a po snehu chumáče srsti, ktoré si povytrhávali psi. Ale aj psi aj ich majitelia boli preč. Nestratil však nádej že ich dostihne a ponáhľal sa ďalej po ich stope.
Napokon prišiel do veľkej osady. Chalupy tu boli iné, nenašské, zrejme aj stavané cudzím spôsobom. Boli prázdne. V celej osade nebolo ani jediného človeka, ani jediného šteniatka.
Ale zo všetkého bolo zrejmé, že ešte pred niekoľkými dňami tu ľudia bývali.
Prečo odišli? Čo ich hnalo ďalej a ďalej na sever, do večnej zimy, mrazu a ľadu?
Pustil sa znovu po ich stope, ktorá z osady vybiehala rovno na sever. Ale už hádam po kilometri stopu stratil a nech sa namáhal akokoľvek, nijakú viac nenašiel a musel sa vrátiť.
Vidíte, toto zažil lovec-samotár, keď som ja bol ešte celkom malý chlapec. A preto viem, že ešte aj severnejšie od nás žijú ľudia. Aká škoda, že sme ich nikdy nevideli a že ich nepoznáme."
Starý muž skončil rozprávanie a všetci okolo ohňa mlčali od úžasu i akéhosi nepochopiteľného strachu.
Ale jednému z okolosediacich mužov zvesť o podivných neznámych ľuďoch utkvela hlboko v pamäti a sotva zavítala jar, zapriahol psov do saní a celkom sám sa vydal na cestu k ďalekým chalupám. Vzal so sebou aj drevo, lebo sa dopočul, že neznámi ludia stavajú svoje domy z veľrybích kostí, z čoho usúdil, že majú nedostatok dreva.
Aj tento muž našiel cudzie stopy, zvyšky táborísk, srsť zo psov; akoby sa títo ľudia, žijúci tak tajomne a nenápadne, pohybovali po tých istých miestach ako pred desaťročiami či storočiami.
Našiel aj velkú osadu a prázdne chalupy, z ktorých akoby len včera boli odišli ľudia.
Muž nemohol ďalej hľadať neznámych, musel sa čím skôr vrátiť domov, lebo by bol zahynul zimou a hladom. Nechal im teda ako dar drevo, ktoré viezol na saniach, a ponáhľal sa späť.
Na budúci rok zapriahol svojich najrýchlejších psov do saní už pri prvých príznakoch blížiacej sa jari a zo všetkých síl sa čím skôr usiloval dosiahnuť jediný cieľ: príbytky neznámych ľudí.
Ale keď dorazil do osady, bola zase prázdna.
Vyzeralo to, akoby ludia boli odišli len pred niekoľkými
hodinami.
Na mieste, kde im pred rokom zložil drevo, bolo veľa drahých kostí z veľrýb a na rozprestretej kožušine ležal krásny pes s malými šteniatkami. Pochopil, že mu neznámi prichystali dar, že sa mu odvďačili za drevo.
Rýchlo sa rozbehol ďalej po ich stope, ale tá nečakane končila kúsok za osadou. Darmo prikladal ruky k ústam a volal a volal a psi brechali zároveň s jeho volaním.
Nik sa neohlásil na jeho volanie, nik sa neozýval, ďaleký sever pred ním tajuplne mlčal a len ozvena sa rozliehala po snehových pláňach a vracala im volanie i brechot.
S nepokojom a smútkom v srdci naložil dary na sane a vrátil sa domov.
Stal sa z neho smutný samotár; ale do veľkej osady sa viacej nevypravil. Pochopil, že by to bolo zbytočné, že si neznámi neželajú, aby ich ktokoľvek spoznal.
Preto aj naďalej nik nevie, akí to ľudia bývajú na najsevernejšom mieste zeme, ako vyzerajú a aká je ich reč.
Ale každý, kto o nich počul, prechováva v srdci neuhasiteľnú túžbu vydať sa na ďalekú cestu, do krajiny večného snehu a ľadu, aby tých ľudí uvidel a spoznal sa s nimi.