princezná Savitri-indická rozprávka

V krajine Madras žil kráľ, ktorý dlho márne čakal na dediča trónu. Ale pretože si to veľmi vrúcne želal, konal vela dobrých skutkov a jeho manželka prinášala bohom hojné obete, zľutovala sa nad nimi bohyňa Savitri a prisľúbila im aspoň dcérku.
Keď sa naplnil čas, narodilo sa dievčatko s očami ako lotosové kvety. Na počesť bohyne ju pomenovali Savitri.
Ako rástla, stávala sa takou pôvabnou, akoby bola dcérou samotnej bohyne. Chýr o jej kráse šiel celou krajinou, ba prenikol aj za hranice.
Kráľ s kráľovnou sa tešili, že si ich dcérka čoskoro oblečie svadobné šaty a že ich starobu rozjasni vnúčik, dlho očakávaný dedič trónu.
Lenže na Savitri sa pre jej prílišnú krásu všetci muži pozerali len s obdivom a úctou a nik sa neodvážil popýtať ju o ruku.
Preto si ju kráľ jedného dňa zavolal a povedal:
„Dcérka moja, nik neprichádza požiadať o tvoju ruku. Musíš sa odobrať do posvätných lesov, kde prebývajú kajúcnici, a niektorého z nich si zvoliť za muža!"
Savitri sa hlboko poklonila, sadla si do pripraveného nádherného voza a dala sa odviezť do lesa. Dlho nedala o sebe nič vedieť, neposlala nijaký odkaz.
Raz, keď sa už leto chýlilo ku koncu, sedel kráľ Madras v rozhovore s jasnovidcom Naradom a na kamennom nádvorí zrazu zahrkotali kolesá voza.
To sa vrátila Savitri.
Čelom sa úctivo dotkla nôh svojho otca a jeho hosťa. Kráľ sa znepokojil:
„Prečo ši sa vrátila bez manžela? Nenašla si, čo si hľadala? Alebo si si nevedela vybrať? Rozprávaj, dcérka! „Savitri pokorne sklonila hlavu a takto prehovorila: „Otče! Ďaleko odtiaľto vládol král Duymatsen. Jedného dňa oslepol. Nepriatelia to využili a vyhnali ho z krajiny aj s manželkou a malým synom Satyavanom. Po dlhom blúdení a trápení sa uchýlili do posvätného lesa a roky v ňom žili vo všetkej tichosti. Tam som ich našla. A práve Satyavana som si zvolila za manžela."
Otca — kráľa zaplavila jasavá radosť, ale Naradovi sa skrivila tvár smútkom. Bolestne zvolal:
„Ô, beda, prebeda! Savitri padla do veľkého nešťastia!"
„Čo to vravíš?" zvolal zdesene kráľ. „Azda jej nepovedali pravdu o rodine, do ktorej sa má vydať?"
„Každé slovo je čistá pravda!" povedal jasnovidec. „Ušľachtilý otec, ušľachtilá matka!"
„A syn? Je vari na synovi dačo zlé?"
„Nie. Satyavan je najušľachtilejší zo všetkých synov,
akých poznám. Je zdravý, krásny, smelý, statočný a múdry."
„Tak potom je všetko v najlepšom poriadku!" potešil sa kráľ.
„Všetko je také zlé, že horšie ani nemôže byť. Je tu dačo, čo nevyvážia žiadne prednosti. Je tu kliatba, ktorú nemožno ničím odvrátiť."
Jasnovidec sa na chvíľu odmlčal, potom smutne doložil:
„Vypočuj si, kráľu, tajomstvo, ktoré mi je zjavené- Satyavan musí do roka zomrieť!"
Kráľa zasiahlo proroctvo hlboko do srdca. Po stiesnenom mlčaní preriekol napokon k Savitri:
„Dcérka moja milovaná, vyber si niekoho iného!"
Ale Savitri hrdo zdvihla hlavu a povedala:
„Len raz som volila. A zvolila som si Satyavana. Či bude žiť dlho alebo krátko, moje srdce patrí jedine jemu!"
„Ó!" zvolal skrúšený Narada. „Niet ti pomoci, niet ti už pomoci!"
„Teda si vezmi toho, koho si si vyvolila, ty moja úbohá, nešťastná dcéra," riekol kráľ a plačúc vybozkával ju na tvár, akoby sa navždy mali rozlúčiť.
„Musíme zájsť do Duymatsenovej lesnej chatrče a vypýtať jeho syna pre Savitri!" poučil ich jasnovidec a kráľ neotáľal.
Nádherný voz bol vo chvíli prichystaný a mnohí sluhovia odprevádzali kráľa s kráľovnou a so Savitri do posvätného lesa. -
Duymatsen ich prívetivo, ale hrdo privítal:
„Som len bývalý kráľ a chudobný vyhnanec. Ako by mohol byť môj syn primeraným ženíchom pre tvoju dcéru?" „Vyvolila si ho, a to stačí," odvetil král Madras a hneď začal strojiť v posvätnom lese tichú, ale bohatú svadbu.
Po svadobnej hostine sa kráľ s kráľovnou a svojím sprievodom museli vrátiť domov. Dlho a smutne sa lúčili so svojou milovanou dcérou i so zaťom Satyavanom a jeho rodičmi, ktorých si veľmi obľúbili.
Savitri si zobliekla prekrásne šaty, odela sa do kôry stromu a spokojne sa prispôsobila životu v lese. Bola milá, pracovitá a prívetivá a manžel i jeho rodičia ju mali každým dnom radšej. Svojho manžela Savitri velmi ľúbila a radostne a šťastne vychutnávala každú chvíľku, strávenú v jeho blízkosti.
Ale v noci nemohla spávať. Naradove slová odháňali jej spánok a privolávali ťaživý smútok.
V mesačnom svite sedávala pri spiacom, nič netušiacom Satyavanovi, pozorovala jeho krásnu tvár a oddávala sa trudným myšlienkam.
Ako rýchlo sa minul tento šťastný a pokojný rok, povedala si jednej noci Savitri. Prichodilo jej, že trval iba veľmi krátko.
A predsa do jeho uplynutia chýbali už len štyri dni. O štyri dni musí Satyavan zomrieť.
„Musím ho zachrániť! Možno mi bohovia darujú jeho život!" povedala si zúfalá Savitri. Na kolenách prosila bohov o pomoc, ba zložila sľub, že sa štyri dni a noci nepohne z miesta.
Hneď sa aj postavila k jednému stromu, tak blízko, aby stála v jeho tieni, ale tak ďaleko, aby sa nemohla oprieť o kmeň. Nehybne stála a uprene hľadela do lesa.
Pribehli k nej zdesení rodičia jej muža: „Prečo tu takto postávaš?"
„Zložila som sľub, že sa odtiaľto nepohnem štyri dni a štyri noci.“
„To predsa nie je možné! To nedokáže ani najsilnejší muž!" odhovárali ju. Ale Savitri sa nedala presvedčiť.
Nastala noc a tu prišiel i Satyavan prehovárať svoju drahú ženu, aby sa vzdala sľubu a vošla do tepla a bezpečia chalupy.
„Neprehováraj ma, milý môj, veď všetko to robím len pre naše šťastie!" odvetila Savitri a potom už len mlčky stála pod hviezdami a čerňou noci, akoby bola skamenela.
Ani oči nezavrela, hoci bola tma, ba dokonca ani nepresunula váhu tela z jednej nohy na druhú. Ráno sa rozpútala víchrica, rozstrapatila jej dlhé čierne vlasy, do tváre vmietla hrste trávy a prachu. Ale Savitri sa ani nepohla. Jej vzdorovitosť akoby rozhnevala počasie; strhla sa strašná búrka, kmásala z jej nežného tela skromný odev a šľahala ju prúdmi dažďa. Ale Savitri nehybne stála ako socha, akoby sa jej vyčíňanie živlov vôbec netýkalo.
Tak stála Savitri štyri dni a štyri noci bez jediného pohybu, akoby ani živá nebola.
Na piaty deň ráno prišli k nej manželovi rodičia:
„Splnila si svoj slub; teraz pod s nami, oddýchni si a najedz sa!"
Vysilená Savitri im však odvetila: „Ak sa splní želanie, kvôli ktorému som zložila sľub, tak sa najem. Inak si už nikdy nič nevezmem do úst!"
Nato vystúpila z tieňa stromu a vošla do chalúpky, aby si aspoň trochu odpočinula.
Satyavan jej láskyplne ponaprával odev, poprihládzal krásne vlasy, pozotieral z bledej tváre posledné kvapky dažďa.
Potom povedal:
„Musím ísť do lesa zohnať dajakú potravu. Odpočiň si, a ak by si niečo potrebovala, rodičia ti vďačne poslúžia."
„Nie!" vzoprela sa Savitri. „Nechoď dnes nikam! Alebo ma vezmi so sebou!"
„Pôjdem hlboko do lesa, kde si ešte nikdy nebola. Cesta je velmi únavná a ty si zoslabnutá a vyčerpaná. Zostaň!"
Ale Savitri sa nedala presvedčiť, ba hneď aj vstala z lôžka, na ktorom odpočívala.
„Túžim vidieť kvitnúci les a chcem, aby sme ho videli spolu. Nebráň mi, milý!"
Vtedy sa Satyavan usmial na svoju ženu, vzal ju za ruku a povedal:
„Poď teda! Vždy chcem robiť len to, po čom túži tvoje srdce."
Šli pomedzi stromami a kríkmi chodníkom, ktorý sa odvíjal pred nimi znovu a znovu, akoby nemal konca. Les bol prekrásny, rozkvitnutý a voňavý, pestrofarebné kvety sa nežne kolísali na vysokých stonkách a Savitri sa zdalo, že na svete niet nič krajšie než tento les. Šli dlho, až napokon prišli na malú čistinku. Tu Satyavan začal zbierať lesné plody a Savitri si sadla do trávy, aby si oddýchla.
Zrazu Satyavana zalial pot a v hlave pocítil ostrú bolesť. s námahou podišiel k Savitri, sadol si k nej a povedal:
„Je to čudné, ale zrazu sa nevládzem udržať na nohách. Akoby mi horelo celé telo a zarezávalo sa doň tisíce nožov. Musím si na chvíľu ľahnúť a zdriemnuť si."
Položil hlavu do lona zľaknutej Savitri a hneď zaspal. Savitri išlo srdce puknúť od žialu; uvedomila si, že nastal osudný deň.
Vtom uzrela vedľa Satyavana akúsi tajuplnú postavu. Zjavenie bolo zahalené v červenom rúchu, vladárska koruna sa mu ligotala žiarivejšie ako slnko, v rukách držalo povraz.
Savitri opatrne položila hlavu svojho spiaceho muža na trávu a vrhla sa na kolená pred tajuplným zjavením.
„Kto si a po čo prichádzaš?"
„Odpoviem ti, Savitri, hoci nemám rád, keď sa ma smrtel'níci vypytujú!" odvetila postava vznešene.. „Som vládca smrti a prišiel som si po tvojho muža."
Nato sa dotkol Satyavana, vyrval z neho život a spútal ho povrazom.
Nevládne telo ostalo ležať na zemi bez známky života, duch odchádzal s kniežaťom smrti.
Zúfalá Savitri, hoci sa jej podlamovali kolená, rozbehla sa za ním.
„Neber mi manžela, mocný vládca, vráť mi ho“ „Nechod za mnou, Savitri! Zostaň a prichystaj mu pekný pohrebl"
„Kam odvádzajú môjho muža, musím ísť aj ja!" namietla Savitri.
„Tvoja vernosť je obdivuhodná. Napriek tomu ti radím: zostaň a nenasleduj mal"
Ale Savitri neposlúchla, nohy ju samy niesli za duchom milovaného manžela. • Vládca smrti sa obrátil a povedal:
„Vážim si tvoju vernosť, Savitri; preto vyslov jedno želanie a ja ti ho splním. Len nežiadaj, aby som vrátil život tvojmu mužovi!"
„Dobre," povedala Savitri. „Želám si teda, aby sa Satyavanovmu otcovi vrátil zrak!"
„Splním! Vráť sa domov, nájdeš ho vidiaceho!"
Ale Savitri ostala ďalej v pätách vládcovi večnej tmy.
„Vyriekni druhú žiadosť!" povedal napokon.
„Vráť Satyavanovmu otcovi ulúpenú ríšu!"
„Splnené! Satyavanov otec bude zasa mocným kráľom!"
Ale Savitri ani teraz nezastala.
„Tretie želanie!" zvolal vládca smrti.
„Daj môjmu otcovi, kráľovi Madrasovi, syna, nech má následníka trónu a útechu za mňa!" „Stane sa!“ Ale ani to nezastavilo zúfalú Savitri.
„Štvrté želanie!"
„Daj, aby sa mi narodil syn!"
„Stane sa, keď sa naplní čas!"
Savitri krvácali nohy a chvíľami sa musela zachytávať kríkov, no nakoniec predsa len klesla na zem. Ale ani teraz neostala ležať, a vliekla sa ďalej s vypätím posledných síl.
Zrazu sa vládca smrti zastavil, sklonil sa k vyčerpanej Savitri a s ľútosťou a súcitom v hlase povedal:
„Savitri, žiadaj si čokoľvek! Všetko, čo povieš, sa ti vyplní!"
Savitri mu objala nohy.
„Vráť Satyavanovi život!" skríkla.
„Splnené!" zvolal hromovým hlasom vládca smrti, rozviazal povraz, ktorým bol sputnaný Satyavanov život, a zmizol v lese.
Savitri sa s radosťou v srdci vydala na spiatočnú cestu. Bola celkom vysilená, mnohokrát klesla na zem, ale zakaždým sa s námahou vzpriamila a šla a šla a zastavila sa až pri bezvládnom tele svojho manžela. Ustatá si k nemu sadla a opatrne si položila do lona jeho krásnu hlavu.
A v tej chvíli zvlnil jeho hruď dych života, zrumenell mu líca a pohol sa.
Otvoril oči a zarazene sa rozhliadol okolo seba.
„Dlho som spal? Prečo si ma nezobudila? A kde je ten obrovitý chlap, čo ma chcel odvliecť?
Savitri ho nežne pobozkala a odvetila mu:
„0 všetkom ti porozprávam zajtra, teraz oddychuj! Hľa, aká je krásna noc! Ako nádherne žiaria hviezdy!"
„Noc v lese veru nie je príjemná," odvetil Satyavan. „Vráťme sa domov! Veď oddychovať mi už netreba, všetka sila sa mi vrátila naspäť do tela!"
„Dobre, Satyavan. Vráťme sa teda domov, aby sa rodičia o nás nebáli.
Vstali a podopierajúc druh druha, tápavo sa vydali na spiatočnú cestu. Ťažko sa im išlo temným lesom, a len hviezdam a bledému kosáčiku mesiaca mohli ďakovať, že nezablúdili.
V lesnej chalúpke v tej chvíli vládla preveliká radosť: Duymatsenovi sa vrátil zrak! Z ničoho nič zrazu len uvidel stôl, svoje ruky, dom, stromy, všetko vôkol seba. Od šťastia ani nevedel, čo skôr urobiť. Zavolal svoju ženu i susedov, aby im všetko ukázal, aby ich presvedčil, že opäť vidí a oni zdieľali s ním jeho radosť. V návale šťastia sa Duymatsen nevedel dočkať návratu svojho syna a nevesty. Ba začal sa aj znepokojovať, kde sú tak dlho, či sa im nestalo dajaké nešťastie.
Jeho radosť nemala konca-kraja, ked sa z lesa zrazu vynorili Satyavan so Savitri, vrúcne ich vyobjímal a ďakoval bohom za ich návrat.
Potom zapálili veľkú vatru, všetci si posadali okolo nej a Savitri až do úsvitu rozprávala o podivných udalostiach, ktoré prežili.
A sotva svitlo ráno, prišli poslovia s touto zvesťou:
„Kráľ Duymatsen, tvoji vojaci zabili toho, čo ti ulúpil trón. Prosia ťa, aby si sa vrátil a znovu spravoval svoju ríšu tak múdro a spravodlivo, ako predtým!"
Vychystali sa teda na cestu, ale keď už chceli vyraziť, Savitri a Satyavan povedali:
„Nežiada sa nám nijakej moci. Tu sme sa zoznámili, tu chceme v šťastí a tichosti žiť a dožiť! Rozlúčime sa!“
Kráľ Duymatsen odišiel teda iba s manželkou a poslami, ale predtým ešte vrúcne vyobjímal syna a nevestu a prisľúbil im skoré a časté návštevy.
Keď osameli, usmiala sa Savitri na Satyavana a zasnene povedala:
„Splnilo sa všetko, čo som chcela. A to jediné, čo sa dosiaľ nesplnilo — to sa stane, až sa naplní čas!“
A šťastná vkročila so svojím mužom do malej lesnej chalúpky.