šťastný sen malého pastierika-nemecká rozprávka

Bola raz jedna dedina a v nej žila chudobná pastierska rodina, ktorej jediným bohatstvom bol malý synček. Otec tejto malej rodinky pásaval od skorej jari do pozdnej jesene všetok dedinský statok, aby mali z čoho žiť.
Takto, v biede a nedostatku, pretrvávali; synček rástol a mocnel, oni starli, slabli. Striedali sa letá a zimy, utekali roky. Chlapec sa priučil od otca pásť a čoskoro sám chodieval so statkom, aby si rodičia doma trochu oddýchli a zarobili nejaký ten groš navyše pletením prútených košov.
Chlapec rád pásaval, čerstvý vzduch a priestranné voňavé lúky mu učarovali; keď práve nezavracal statok, tak si veselo vyhvizdoval, vyspevoval, alebo aspoň švihal do vzduchu pastierskym bičom. Na obed si vždy ľahol nedaleko stáda, najedol sa chleba, napil vody z bystrého prameňa, trochu si zdriemol a zase o kúsok dalej pohnal dobytok, na ďalšie svieže pastviská.
Raz — to už z chlapca vyrástol pekný, mocný mládenec — ležal po ľahkom obede pod tienistým stromom a sníval sa mu zvláštny sen.
Putoval krajinou, čudesnou a neznámou, putoval a vôbec nevedel, kam a prečo ide. Cestou videl mnoho vojakov a počul nekonečné štrnganie mincí, ale nič ho nezastavilo. Šiel a šiel a zrazu stúpal akoby do vrchu. Naozaj to bol vrch a na malej plošinke takmer pod oblakmi stáli dva tróny a na jednom z nich sedela podivuhodne krásna deva a usmiala sa naň. A on sám vystúpil až celkom hore, usmial sa na devu, sadol si na volný trón a vážne a vznešene povedal: „Som kráľom Španielska!" V tom okamihu sa zobudil.
Rozmýšľajúc o svojom sne pásol ďalej dobytok a nevedel sa dočkať večera, aby všetko vyrozprával svojim rodičom.. Ale starkí len hmkali a neprestávali rezať a ohýbať prútie na košíky, ba nakoniec ho dobromyseľne vysmiali.
„Ale, ale, synček!" zasmiala sa matka. „Keby si sa stal remeselníkom alebo kupcom alebo..."
„Stal som sa kráľom!" trval na svojom šuhaj. „Naozaj sa mi snívalo, že som sa stal kráľom! A za svoje sny nikto nemôže a ja..."
„Dobre, dobre, synak!" prerušil ho otec, aby ukončil daromné reči. „Vo svojich snoch si buď kýmkoľvek, ale v skutočnosti si chudobný pastier a veru nikdy nesmieš na to zabudnúť! Ba nech ťa také sny radšej nepokúšajú! A teraz nám pod trochu pomôcť s tými košmi, takmer si prsty necítim!"
„A zavčasu vstávaš, musíš sa vyspať," doložila matka.
Mládenec mlčal a iba o chvíľu, obzerajúc si dno nového košíka, povedal akoby mimochodom:
„Naozaj som len obyčajný dedinský pastier dobytka. Ale aj tak som zvedavý, či sa mi ten sen niekedy ešte prisní."
Na druhý deň si cez obed zámerne ľahol pod ten istý strom a hľa, sen sa zopakoval.
Užasnutý mládenec sa musel veľmi premáhať, aby zostal až do večera na pastvinách; najradšej by sa bol rozbehol ihneď do dediny a vychystal na cestu do Španielska.
Ale rodičia sa mu zase len vysmiali a odhovorili ho od takéhoto nezmyselného nápadu.
Napokon mládenec povedal:
„Dobre teda, nateraz vás ešte poslúchnem. Ale ak sa mi sen prisní do tretice, nedám sa už odhovoriť!"
Ledva svitalo, hnal stádo znovu na to isté miesto a ľahol si znovu pod ten istý strom — a sen sa zopakoval aj po tretí raz.
Hneď nato sa zobudil, vzal bič a kapsu na chlieb, pozháňal stádo a najkratšou cestou sa pustil k dedine.
Ľudia mu začali nadávať, že sa tak skoro vracia z paše, ale on bol taký vzrušený, že hromženie rodičov a susedov ani nepočúval, zaviazal si šaty, ktoré nosil v nedeľu, do batôžka, batôžtek zavesil na palicu z orechového dreva, tú si položil na plece a takto sa vydal na cestu.
Tak sa ponáhľal, akoby mal doraziť do Španielska ešte pred zotmením.
Prvý deň však došiel len do lesa, a pretože súmrak stále hustol a pomaly nastávala noc, rozhodol sa, že v ňom prenocuje. Utiahol sa teda do hustého krovia a uložil sa na spanie. Sotva si však ľahol a zaspal, prebudil ho šum —Keď už všetko stíchlo a zhaslo posledné svetielko v kozube, vyliezol pastier z kôpky slamy, obliekol si kožené nohavice, nasadil trojrohý klobúk, opásal meč, obul čižmy a ticho vykĺzol z domu. Vonku rozradostene zistil, že čižmy majú skutočne zázračnú moc a netrvalo dlho, už stúpal po dlaždiciach španielskeho sídelného mesta.
Prvého človeka, ktorého stretol, sa opýtal na slušný hostinec, kde by dostal nocľah a dobré jedlo.
Človek si ho obzrel a odvrkol:
„Ty úbožiak, choď tam, kde nájdeš seberovných, a nie tam, kde sa stravujú boháči."
Ale ligotavý zlatý dukát ho urobil hneď zdvorilejším a ochotnejším, ba nielenže ukázal pastierovi cestu, ale sám ho okamžite zaviedol do najlepšieho hostinca.
Mládenec si prenajal veľkú a peknú izbu na niekoľko dní dopredu a priateľsky sa spýtal hostinského: „Ako to vyzerá vo vašom meste, čo je tu nového?"
Hostinský mu s prekvapenou tvárou odvetil:
„Pán môj, iste ste prvýkrát v našej krajine. Zrejme ste nepočuli, že náš kráľ vyzbrojuje dvadsaťtisícovú armádu, proti krutému nepriateľovi — susednej krajine. Nechcete sa náhodou stať vojakom a vybojovať si veľké meno na poli cti a slávy?"
„Pravdaže, pravdaže,“ povedal mládenec a jeho tvár zažiarila od radosti, pretože to bola príležitosť, akú práve potreboval.
Keď sa hostinský vzdialil, rýchlo si vyzliekol svoje kožené nohavice, vytriasol kôpku dukátov, kúpil si drahocenné šaty a zbrane a šiel poprosiť kráľa o prijatie.
Vošiel do zámku a dvaja komorníci ho viedli cez veľkú nádhernú sálu — a tu zrazu uvidel prekrásnu devu, ktorá tadiaľ prechádzala a usmiala sa naň. Bola to ona, bola to deva z jeho snov, kráľovská dcéra! A sprievodcovia sa jej naozaj hlboko poklonili a zašepkali: „To je naša najjasnejšia princezná!"
Mládenca oslnila jej krása a okamžite k nej vzplanul veľkou láskou. Už len o tom premýšľal, akoby čím skôr získal jej priazeň a ruku.
Preto ani kráľovi nič nepovedal o svojom nízkom, nešľachtickom pôvode, ale smelo a hrdo preriekol:
„Vaše veličenstvo, ponúkam vám svoje služby. Moja armáda vybojuje víťazstvo, dobyje všetko, čo rozkážete dobyť!
Za to všetko si žiadam jedinú odmenu: ruku vašej prekrásnej a vznešenej dcéry. Bol by som šťastný a vám nesmierne povďačný, keby ste mi dali zatiaľ aspoň nádej — a príležitosť zaslúžiť si spanilú princeznú!"
Kráľ užasol nad smelou rečou neznámeho mladíka a pretože sa mu páčila, odpovedal:
„Dobre, súhlasím! Ak sa vrátiš ako víťaz, dám ti svoju dcéru za ženu a staneš sa mojím nástupcom!"
Niekdajší pastier sa poponáhlal na odľahlé a široké pole a začal svoj meč zapichávať do zeme. O niekoľko minút stáli okolo neho tisícky dobre vyzbrojených a bojachtivých vojakov a on sám sedel ako vojvodca v drahocennom odeve na nádhernom koni.
Mladý vojvodca vytiahol so svojou armádou rovno nepriateľovi v ústrety.
Strhla sa veľká a krvavá bitka. Z čarovného klobúka hrmeli smrtonosné výstrely a čarovný meč neprestajne vyvolával zo zeme jeden regiment po druhom, takže o niekoľko hodín bol nepriateľ porazený a dal sa na útek. Víťaz ho však prenasledoval a obsadil najbohatšiu časť nepriateľskej krajiny. Potom sa vrátil do Španielska, kde ho už všetok ľud s radosťou očakával, s jasavými výkrikmi mu hádzal kvety na cestu a pozdravoval ho.
Spokojný kráľ dodržal slovo. Hneď vychystal udatnému mladíkovi a milovanej dcére veľkolepú svadbu.
A keď videl, ako mladí žijú v láske a svornosti a aký je jeho zať múdry a spravodlivý, vložil mu do ruky aj kráľovské žezlo a prenechal mu vládu nad celou krajinou.
Statočne a múdro spravoval mladý kráľ Španielsko a jeho krásna, vznešená manželka mu obetavo pomáhala. A že svorne sedávali vedľa seba na trónoch, spomenul si mládenec na svoj. minulý život i na sen, ktorý sa mu trikrát za sebou prisnil a nakoniec aj vyplnil.
Po dlhom odlúčení zatúžil uvidieť svojich rodičov; dohovorili sa s manželkou a s parádnym kočom a zdatnou telesnou strážou sa vrátil do rodnej dediny, aby odviezol rodičov do Španielska.
Cestou mladý kráľ vrátil ukradnuté veci ich pôvodným majiteľom, ba ich aj bohato obdaroval.
A potom už šťastne žili a kraľovali, kraľovali a žili, až kým nepomreli.