traja muzikanti-nemecká rozprávka

Vyšli raz traja muzikanti zo svojej vlasti do cudziny; všetci traja sa učili hudbu u toho istého majstra a chceli aj teraz zostať pospolu a skúsiť šťastie v cudzích krajinách. A tak teda veselo putovali z miesta na miesto, všelikde vyhrávali, vďaka svojej veselej muzike si zarobili zopár grošov a navyše si vyslúžili aj potlesk.
Jedného dňa prišli do istého mestečka a večer tam obveseľovali ľudí. Hrali a hrali, aj sa pritom veru unavili. Prestali, aby si trochu oddýchli, vypili a porozprávali sa s hosťami. Rozprávalo sa o všeličom, veselom i smutnom, obyčajnom i neobyčajnom, no najviac o čarovnom zámku, ktorý sa nachádzal v blízkosti mestečka. To nie je obyčajný zámok, to teda nie! Tá spústa pokladov, zlata a striebra! A neustále plné stoly s najvzácnejšími jedlami a nápojmi, akoby pri veľkej hostine! A v zámku pritom niet živej duše! Naozaj niet. Ale jestvuje tam predsa čosi. Strašidlo! Kto vojde dnu s bielym chrbtom, vyjde s chrbtom sfarbeným do hnedo-modra bez toho, žeby získal poklady, alebo premohol kúzla.
Toto a vela iného sa pohovorilo o čarovnom zámku.
Trom muzikantom to dlho vŕtalo v hlave.
Nasledujúceho dňa sa dohodli, že si záhadný zámok bližšie pozrú a vynasnažia sa získať skryté a začarované poklady. Dohodli sa na tom, že dnu pôjdu postupne; jeden deň oude celý vyhradený pre prvého kamaráta, druhý pre druhého, tretí pre tretieho. Tak, aby si každý pokojne a nenáhlivo nabral z pokladov, čo mu duša ráči.
A strašidlo? Hahaha! Taký smiešny výmysel, oni mu určite neveria!
Prvý sa mal o šťastie pokúsiť huslista. Odvážne a bez meškania sa vydal k zámku a keď k nemu došiel, našiel vstupnú bránu otvorenú, akoby už naňho čakali. Keď však prekročil prah, ťažká brána sa za ním zabuchla a zaskočila obrovská železná závora, hoci nebolo vidno nijakú živú bytosť. Vyzeralo to tak, akoby prísny vrátnik splnil svoju povinnosť, a huslista sa tak vydesil, že mu vlasy stáli dupkom na hlave. Nemohol sa ani obrátiť a odísť, ani vyčkávať. No myšlienka na nastávajúce šťastie, na zlato a poklady ho posilnila natoľko, že sa pobral hore širokým, zdobeným schodišťom. Vyšiel do priestrannej haly, opatrne sa prechádzal nádhernými izbami, honosnými sieňami, všetko bolo prekrásne zariadené a udržiavané v najväčšej čistote. Všade vládlo hrobové ticho, ani len mucha tu nezabzučala. Muzikantovi sa vrátila smelosť. Ked si poprezeral horné izby, zišiel znovu na prízemie. V peknej čistulinkej kuchyni praskotal ohník, nad ním sa krútil ražeň s nastoknutou divočinou.
Veľa iných jedál, jemná zelenina, paštéty, jemné pečivo boli práve tak rýchlo pripravené neviditeľnými rukami a zanesené do najkrajšej izby, kde sa mládenec odobral, aby si oddýchol. Pohľad na bohato prestretý stôl ho úplne nadchol.
No najprv vzal svoje husle a začal na nich do ticha zámku vyhrávať pekné melódie. Až potom si už bez váhania sadol k bohatému stolu a začal hodovať.
Netrvalo dlho, otvorili sa dvere a vstúpil človiečik, sotva tri lakte vysoký, so zvädnutou tváričkou a sivou bradou, ktorá mu siahala až po strieborné topánky. Človiečik v šarlátovom kabátiku si mlčky sadol k huslistovi a tiež sa pustil do jedla. Keď prišiel rad na pečienku z diviny, vzal huslista' misu a kývol človiečikovi, aby si vzal prvý; tento si s úsmevom napichol kus mäsa na vidličku, kývol a nechal pritom pečienku padnúť pod stôl. Dobrý huslista sa slušne zohol, aby mäso zdvihol, ale bradatý človiečik mu v okamihu sedel na chrbte a tak ho začal mlátiť, akoby chcel z neho vytĺcť život. A neprestával ho mlátiť, až kým sa huslista so zúfalým krikom nerozbehol k veľkej vstupnej bráne.
Vonku sa polomŕtvy huslista nadýchol čerstvého vzduchu a bedákajúc sa dovliekol k hostincu, kde nocovali jeho kamaráti. Bola už noc a oni obaja už spali. Stonajúc vliezol do postele a veru oka nezažmúril. Na druhý deň ho kamaráti zasypali nedočkavými otázkami, no on sa im nezdôveril a naoko veselo povedal:
„Choďte tam a uvidíte! Takú podarenú noc ste ešte nezažili!“ Druhý muzikant, trubkár, vydal sa k čarovnému zámku nasledujúci večer. Našiel všetko tak ako predtým huslista, takisto ho pohostili dobrým jedlom i bitkou, takže na druhý deň ležal na svojom lôžku ako zbitý pes. Ale napriek tomu ani on nepovedal pravdu, ba s kyslým úsmevom chválil veselú noc.
A tak sa aj tretí hudobník, hráč na flautu, pokúsil o šťastie v čarovnom zámku. Uvedomil si však, že kamaráti boli akísi čudní, tu určite nebude čosi v poriadku. Zaumienil si, že bude veľmi opatrný.
Nebojácne prešiel celým zámkom a cítil sa veľmi príjemne; páčili sa mu nádherné siene a útulné komnaty, potešila ho čistá kuchyňa i bohaté zásoby v komorách a pivnici.
Aj on našiel prestretý stôl a keď si veselo zaspieval a zahral, sadol si zaň a pustil sa do jedenia. Vtedy sa zase zjavil bradatý človiečik a sadol si naproti nemu. Nebojácny muzikant sa k nemu správal tak, akoby sa už boli aspoň stokrát stretli a pokojne ďalej jedol a popíjal víno. Konečne prišla na rad pečienka a človiečik zase kúsok úmyselne pustil na zem; muzikant sa chcel preň zohnúť, no všimol si, že človiečik sa chystá skočiť mu na chrbát. Preto sa bleskurýchlo otočil, chytil ho za bradu a tak ňou potiahol, že mu celá zostala v ruke.
Malý starec sa hneď so zúfalým stonaním zvalil na zem a začal ho prosiť:
„Vráť mi moju bradu, mládenec! Odhalím ti všetky kúzla tohto zámku a pomôžem ti, aby si ich premohol, takže budeš bohatý a šťastný!“
Múdry muzikant takto odvetil:
„Vrátim ti bradu, ale aby si ma neprekabátil, musíš mi vopred všetko prezradiť! Skôr bradu z ruky nepustím!"
Človiečik chtiac-nechtiac musel splniť svoj sľub, hoci pôvodne chcel iba ľstivo prísť k svojej brade.
So stonaním a achkaním sa pustil dolu po schodoch a mládenec s bradou v ruke šiel za ním tmavými, tajuplnými chodbami a podzemnými klenbami. Napokon prišli na pole a za ním k rieke, ktorá divo hučala; Človiečik vytiahol malú paličku a hodil ju do vody, načo sa rieka rozostúpila a prestala tiecť, kým obaja prešli na druhú stranu.
A čo za nádhera bola na tejto strane! Prekrásne zelené aleje, voňavé kvety, vtáci so strieborným a zlatým perím, blýskavé chrobáky a pestré motýle; nebo nad nimi nebolo belasé, ale akoby z čistého zlata, a hviezdy boli oveľa väčšie a vírili v jasavom tanci.
Mládenec žasol. Ale najviac užasol vtedy, keď ho sivý človiečik zaviedol do budovy oveľa nádhernejšej, ako bol čarovný zámok.
Aj tu vládla popri nevýslovnej kráse a prepychu hlboká tíš. Prešli mnohými komnatami, sieňami a chodbami, až napokon prišli do izby, ktorá bola celkom zastretá závesmi a uprostred stála zahalená posteľ. Nad ňou visela zlatá klietka s nejakým vtákom, ktorý pôvabne poskakoval a pospevoval.
Šedivý človiečik akoby nechtiac odtiahol z postele závoj a prekvapený mládenec uvidel na mäkkých hodvábnych vankúšoch prekrásne spiace dievča. Biele šaty nežne obopínali mladé telo, na hrudi a pleciach sa vlnili zlaté vlasy a na hlave sa skvela diamantová koruna. Naklonil sa nad ňu, ale hlboký, smrti podobný spánok spočíval na jemných črtách a vznešenú spiacu krásavicu nič neprebúdzalo.
„Kto je to prekrásne stvorenie?" spýtal sa očarený mládenec.
Chtiac-nechtiac musel človiečik von s pravdou:
„Je to vznešená princezná, pani tohto zámku i celej peknej a bohatej krajiny. Už storočia spí hlbokým čarovným spánkom a ja som jej strážcom. Už storočia sa k nej nikto nepriblížil. Si prvý a jediný, ktorý ju smel vidieť, pretože máš moju bradu. A teraz sa vráťme!"
„Akože?!" zvolal mládenec. „Máme sa vrátiť bez toho, že by sme krásavicu zobudili a vrátili ju životu? To teda nie! Takto si svoju bradu spiatky nevyslúžiš!"
„Ale viac ti nemám ani čo ukázať, ani čo povedať!" bedákal sivovlasý človiečik.
„Akoby nie! Už aj mi povedz, ako princeznú zobudím!"
„Vezmi vtáčika, zabi ho, vyrež mu srdce, spáľ ho na popol a ten daj princeznej do úst, vtedy sa okamžite zobudí a bude ti patriť aj s krajinou, zámkom a všetkými pokladmi."
Človiečik vysilene zmĺkol a mládenec sa bez váhania pustil do roboty. Rýchlo a dôkladne urobil všetko podľa rady malého starca.
Po niekoľkých minútach princezná s úsmevom otvorila oči, veselo sa zdvihla z lôžka a objala šťastného mládenca.
„Ďakujem ti, môj milý záchranca! Čím sa ti len odmením za hrdinský skutok?"
„Tým, že sa staneš mojou ženou!" zvolal očarený mládenec a vrúcne princeznú objal.
V tej istej chvíli sa v zámku ozvalo dunenie a rachot, všade zavládol šum a ruch, ktorý vystriedala lahodná hudba. Do izby vstúpilo množstvo sluhov a dvoranov a všetci sa tešili šťastnej, .zobudenej princeznej a smelému mládencovi, budúcemu kráľovi.
Tu pristúpil k mládencovi človiečik a šeptom sa dožadoval svojej brady.
„Neboj sa, dostaneš svoju bradu, dám ti ju na rozlúčku. Ale najprv ťa s princeznou kúsok odprevadím!"
Človiečik to nemohol odmietnuť.
Mládenec s princeznou ho odprevádzali chodníčkami v kvetinových sadoch, peknými alejami i priestrannými poliami a lúkami až k hlbokej, dravo sa valiacej rieke.
„Máš svoju paličku!" povedal mládenec. „Utíš rieku a rozdeľ ju, aby si po suchu prešiel na druhú stranu. Ked budeš na brehu, prehodím ti tam bradu!"
Dobre to mládenec vymyslel. Takto si bol istý, že mu sivovlasý trpaslík nemôže vyviesť nijaký nepríjemný fígeľ, až mu vráti čarovnú bradu.
Čo iné mohol človiečik urobiť, ako poslúchnuť?
Až ked prišiel na druhú stranu rieky a dravé vlny sa znovu spojili v jednom koryte, preletela brada ponad bielu penu rieky a konečne sa dostala k tvári, na ktorej vyrástla. Šťastný, že má zase svoju bradu a s ňou i čarovnú moc, s veselým ujúkaním odbehol do svojho strašidelného zámku.
Mládenca a princeznú už nič nemohlo rušiť v ich spokojnom, radostnom živote a spoločnom spravodlivom vladárení.
A dvaja kamaráti — muzikanti?
Vyhrávali po mestách a dedinách ako predtým a o svojom kamarátovi už nepočuli.