začarovaná princezná-nemecká rozprávka

Bol raz jeden chudobný remeselník, ktorý mal dvoch synov: jedného dobrého, ktorý sa volal Janko, a jedného zlého, ktorý sa volal Helmerich. Ako to už vo svete býva, otec mal radšej zlého ako dobrého.
Medzitým sa stalo, že všetko zdraželo a majstrov mešec bol prázdny.
Hja, pomyslel si, treba vedieť, ako žiť. Ked predtým zákazníci chodili k tebe, teraz sa musíš ustávať ty k nim.
Ako si povedal, tak aj urobil. Včasráno vyšiel a zaklopal na nejedny dvere bohatých domov. Lenže najbohatší páni nie sú vždy najlepšími zákazníkmi a často nemajú chuť vyrovnávať účty.
Remeselník sa vrátil večer domov ustatý, bez jediného groša a sklamaný. Zarmútený si išiel sadnúť pred krčmu, a veru sedel na jej prahu celkom sám, lebo nemal chuť s niekým besedovať. Ale ani domov sa mu nechcelo ísť, lebo mal velmi zlostnú ženu. Nuž len sedel, ponorený do svojich myšlienok a zármutku. Zrazu ho však zaujal rozhovor, ktorý bolo počuť znútra krčmy až von.
Cudzinec, ktorý práve prišiel z hlavného mesta, rozprával, že krásnu královskú dcéru začaroval zlý kúzelník a zámok, v ktorom žije, premenil na väzenie. Kto vyrieši tri úlohy, vyslobodí princeznú i zámok; keby sa naozaj niekto taký našiel, stane sa manželom princeznej a vladárom krajiny.
Toto si vypočul majster na pol ucha, potom na celé, potom na obe uši a nato si pomyslel: môj syn Helmerich je múdra hlavička, iste sa mu to podarí! Vyrieši úlohy, získa princeznú za ženu a stane sa pánom! Presne tak, ako to vyhlásil král, princeznin otec.
Vrátil sa domov a rozpovedal všetko svojim synom a žene.
Helmerich naradovaný vykríkol: „To je niečo pre mňa! Prichystajte mi koňa a zbroj, hneď ráno sa vydám na cestu!"
A ked ráno na svitaní vysadol na koňa a pyšne poťažkal v ruke meč, povedal rodičom:
„Môžete začať baliť, o pár dní pošlem po vás koč. Nenechám vás predsa živoriť v takejto biede, ked budem králom; pokazilo by mi to dobré meno!"
Rodičia len s obdivom prikyvovali, ale Janko povedal:
„Si si taký istý, že tým králom budeš?"
Helmerich si ho pohŕdavo premeral pohladom a iba tak na pol úst odpovedal:
„Naozaj si ty hlúpy Jano! Pravdaže sa stanem králom! Tie tri úlohy rozlúskne moja múdra hlavička ľahšie, ako ty tri orechy!"
A celý nadutý od pýchy odcválal.
Pretože nemal dobré srdce, netešil ho slnečný deň ani krásna príroda, ktorou prechádzal.
Zlostne a nezmyselne sa vŕšil na všetkom, Čo mu prišlo do cesty, akoby všetkému a všetkým chcel dokázať svoju silu. Ani jediného vtáčika na strome, ani jediné zvieratko povedľa cesty nenechal na pokoji.
Na brehu jazera privábil k sebe kačičky a mnohé z nich zabil.
Rozmlátil úľ na blízkej lúke a takmer vykynožil celý včelí roj.
Nie veru, Helmerich nemal dobré srdce!
Ked podvečer prišiel k nádhernému zámku, v ktorom bola začarovaná princezná, prudko zabúchal na bránu. Ticho. Nik sa neozval. Skúsil bránu otvoriť — bola zamknutá. Búchal čoraz prudšie a zlostnejšie.
Konečne sa pootvorilo jedno posuvné okienko a vykukla z neho stará ženička s popolavou tvárou. Mrzuto sa ho opýtala, čo si želá.
„Chcem zachrániť princeznú," zvolal Helmerich, „rýchlo mi otvor!"
„Načo sa náhliš, synku," povedala starenka, „zajtra je tiež deň. 0 deviatej ťa tu budem čakať!" S týmito slovami zavrela okienko.
Na druhý deň v určenú hodinu prišiel Helmerich opäť k zámku. Starenka ho čakala s nádobou plnou ľanových semienok, ktoré roztrúsila po lúke pod zámkom.
„Pozbieraj tieto zrniečka," povedala mu. „O hodinu sa vrátim, dovtedy musíš byť hotový!"
Helmerich si myslel, že je to všetko iba žart, a pre žart sa on určite nebude zohýnať! Šiel preto na prechádzku a keď sa starenka vrátila, nádoba bola prázdna ako predtým. „To nie je dobré," riekla.
Nato vybrala z vrecka dvanásť kľúčikov a po jednom ich hodila do hlbokého, tmavého zámockého rybníka.
„Vylov všetky kľúče!" povedala. „Vrátim sa o hodinu, dovtedy musíš byť hotový!"
Helmerich sa na to iba usmial a správal sa tak ako predtým.
Keď sa starena vrátila a zistila, že ani túto robotu nevykonal, dvakrát zvolala: „Zlé! Zlé!"
Predsa ho však chytila za ruku a zaviedla schodmi hore, do veľkej zámockej sály. Sedeli tu tri ženy, zahalené hustými závojmi.
„Vyber si, syn môj," povedala starena, „ale daj pozor, aby si volil dobre. O hodinu sa vrátim."
Helmerich nebol múdrejší, keď sa vrátila, ako keď odchádzala — bez rozmýšlania zvolal. „Vyberám si tú, čo sedí napravo!" .
Vtedy všetky odhodili závoje. Vznešená princezná sedela v prostriedku a vedia nej sedeli draci. Ten, čo sedel napravo, schmatol zdeseného Helmericha do svojich pazúrov a šmaril ho cez okno do hlbokej priepasti.
Prešiel rok odvtedy, čo Helmerich odišiel odkliať princeznú a stať sa kráľom a ešte stále neprichádzal pre rodičov sľúbený koč, aby ich zaniesol do zámku. Darmo sa nádejali, že prežijú dni svojej staroby v dostatku a hojnosti na zámku pri synovi, darmo, iba bieda zostávala stálym hosťom v chudobnom remeselníckom dome.
„Ach," pomyslel si často otec, „keby bol odišiel radšej nešikovný Janko namiesto môjho miláčika, nešťastie by nebolo také veľké."
A dni a týždne utekali a po Helmerichovi stále ani chýru ani slychu.
„Otec," povedal raz Janko, „dovoľ aj mne odísť a pokúsiť sa o šťastie."
Ale otec nechcel na to pristať, lebo ako by mohol nešikovný chlapec dokázať to, na čom stroskotal múdry?
Janko sa musel vydať na cestu potajomky a peši, ale to ho neodradilo od zámku, ba ani zamak ho to nerozladilo. Putoval horami a dolami, pospevoval si do kroku a v noci spal na mäkkom machu pod zelenými vetvami tak dobre ako pod strechou svojich rodičov. Lesní vtáci sa ho nebáli, a poletovali blízko neho, za súmraku mu spievali uspávanky. Keď prišiel k mravčekom, s úsmevom sa chvílu prizeral, ako si usilovne budujú nové mravenisko. Nerušil ich, a tie mravčeky, ktoré po ňom liezli, neusmrtil, ale opatrne zobral prstami a položil na zem.
Aj on prilákal kačičky k brehu, nie však preto, aby ich zabil, ale aby ich nakŕmil omrvinkami.
Včelám dal čerstvé kvety, ktoré natrhal cestou, a spokojne sa prizeral, ako z nich zbierajú pel.
Po troch dňoch prišiel ku kráľovskému zámku. Zabúchal na bránu a tá sa hneď otvorila. Stála v nej starenka a skúmavo si ho obzerala. Napokon sa ho opýtala, čo si želá.
„Ak sa vám nezdám prichudobný, chcel by som sa pokúsiť odkliať krásnu princeznú," povedal.
„Pokús sa o to, syn môj," povedala starenka, „ale keď nesplníš tri úlohy, zaplatíš za ten pokus vlastným životom."
„Dobre, mamička, nejako už len bude," povedal Janko. „Povedz, čo mám urobiť!"
Podobne ako Helmerich, aj on dostal najprv za úlohu pozbierať roztrúsené ľanové semienka. Janko nebol lenivý a sviežo sa veru zohýnal, no uplynulo už trištvrte hodiny a nádoba nebola plná ani do polovice. Už sa chcel skormútene vzdať a oželieť svoj život, ale zrazu prišlo na lúku množstvo čiernych mravcov a o niekolko minút neostalo v tráve ani jedno jediné semienko.
Ked prišla starena, spokojne povedala: „To je dobre! Ale čakajú ťa ešte dve úlohy!" S tým hodila do rybníka dvanásť zlatých kľúčov a povedala mu, že o hodinu si príde po ne.
Lenže čo ako hlboko sa Janko ponáral, nevylovil z jazera ani jeden kľúčl
-Zúfalý si sadol na breh a zalomil rukami, že mu je už amen. Zrazu k nemu priplávalo dvanásť kačičiek a každá mala v zobáku zlatý klúčik; s veselým kačkaním ich hodili do trávy k jeho nohám.
„Dobre, výborne!" zvolala starenka, keď jej odovzdal všetkých dvanásť klúčov. „Ale čaká ťa ešte tretia, najťažšia skúška. Podaj mi ruku!"
Po týchto slovách ho zaviedla do sály, kde mu kázala vybrať si jednu z troch zahalených postáv.
Janko sa v rozpakoch pozeral na tie tri tajomné postavy — kto mu tu poradí?
O hodinu sa starena vráti —ak si nevyberie správne, koniec jeho mladému životul
Vtom priletel otvoreným oknom roj včiel, krúžili v sieni a bzučali okolo troch zahalených! Ale sprava a zľava odleteli oveľa rýchlejšie späť, lebo draci páchnu smolou a sírou, ktorými sa živia — zato postavu v prostriedku všetky obletovali a tichučko bzučali: „prostredná, prostredná, prostredná," lebo tá voňala ako med, ktorý tak rada jedla. Janko včely pochopil a rozveselil sa.
Keď sa starena po hodine vrátila, celkom pokojne riekol: „Vybral som si prostrednú."
Ako to povedal, zlí draci vyleteli oknom a krásna kráľovská dcéra odhodila svoj závoj a vrúcne ďakovala Jankovi, že ju oslobodil.
Hneď nato pribehli aj kráľovskí rodičia a so slzami v očiach ďakovali múdremu a dobrému šuhajovi. Ako spravodlivú odmenu mu odovzdali vládu nad celou krajinou a dcérku mu dali za manželku.
A Janko poslal hneď po svadbe zlatý koč pre svojich rodičov, aby aspoň zvyšok života prežili v dostatku a v spokojnosti, po ktorej vždy túžili.